Obyčajná a predsa neobyčajná. Možno mnohým neznáma. Lekárka Ruth Pfau. Jej dielo nie je ľudské. Je Božie. Nedostala cenu Oskara, ani ocenenie Nobelovej ceny. Dostala viac než to.

 

Lekárka malomocných v Pakistane.

     Ruth Pfau, rehoľná sestra z rádu Dcér Máriinho Srdca, angažovaná aj v ochrane práv žien tretieho sveta, začala svoju prácu pre malomocných v Karáči roku 1960. Vytvorila pakistánsky Národný lepra - program. Predovšetkým vďaka jej schopnostiam a vytrvalosti táto hornatá krajina v roku 1996 dostala lepru pod kontrolu. Dostala vysoké vyznamenania v Nemecku i v Pakistane. Napriek všetkým telesným a duševným námahám pracuje neúnavne v pustých krajinách okolo Karáči až po vysoké hory Himalájí, kde vyhľadáva pacientov, ktorí trpia malomocenstvom, tuberkulózou či inými chorobami. Stala sa dobrodruhom pre Boha, ako ju nazývajú jej krajania. "Často sa pýtam seba samej, čo to vlastne pre mňa znamená: vracať sa do Pakistanu... Na to neexistuje žiadna jednoznačná a výstižná odpoveď. Jedno je isté. Prísť späť do Pakistanu je skutočne niečo ako ,návrat'. Návrat na miesto, kam vlastne patrím. O správnosti tohto rozhodnutia som nikdy nepochybovala: Vstup do rehole a zrieknutie sa manželstva i profesionálnej kariéry, rozhodnutie neprijať výskumnú úlohu, rozhodnutie odísť do Karáči. V tomto bode je môj život hlboko zakotvený, istý a v bezpečí. Verím - čo znamená verím? - ja viem, stojím na tom mieste, na ktorom ma Boh chcel mať. A isté je i druhé: Mám rada ľudí, s ktorými pracujem: môj tím, "moji učeníci", všetci tí, ktorí sa venujú práci s malomocnými. Mám rada svojich pacientov. Potrebujú mňa - a ja potrebujem ich," hovorí sestra Ruth.

Život a dielo

Ruth Pfau sa narodila 9. 9. 1929 v Lipsku. Mala štyri roky, keď prišli nacisti a desať rokov, keď vypukla vojna. Napriek tomu, ako sama hovorí, má pocit bezpečného detstva. Aspoň do tej miery, aký majú deti, ktoré sú vítané. Neskôr prežila ešte dve vojny v Pakistane. Keď začula sirény v Karáči, dostavila sa náhle spomienka na noci prežité pri bombardovaní za druhej svetovej vojny. "V mojom detstve existovala nielen základná dôvera, nielen viera, že zlá situácia nie je celkom bezvýchodisková, existovalo aj hlboké zdesenie: obrazy zranených, krvácajúcich ľudí, bombami zničených domov a trosiek tam, kde predtým stál pevne vytvorený svet. Po celé roky som žila s týmto podvedomým panickým strachom," hovorí Pfau. Svet sa rúti, ale život ide ďalej. Je silnejší ako smrť miliónov ľudí vo vojne. Po vojne znovu kvitli stromy a spievali vtáci. Stála obnova bola pre Pfau rozhodujúca skúsenosť, ktorá jej pomáhala prekonávať námahy. Ako mladé dievča sa Pfau dištancovala od náboženstva. O svojich rodičoch hovorí, že boli presvedčení kresťania. Boli príslušníkmi jednej protestantskej denominácie Slobodnej evanjelíckej obce pre podporu kresťanstva, ktorá mala asi dvesto členov a obmedzovala sa na Lipsko. "Ako som sa potom predsa len dostala k viere? Bolo to iste obrátene. Viera prišla ku mne, ona ma našla. Bezpochyby mi moji rodičia cestu k viere vymodlili. Pretože viera bola odo mňa ďaleko - ďaleko - veľmi ďaleko. Zostala len otázka lásky. Nielenže zostala, ale nadobúdala stále väčší význam. Ale aj tam viedla dlhá cesta," rozpráva o svojej ceste k viere Pfau. Na Západ odišla v roku 1948, krátko po menovej reforme vo východnom Nemecku. Začína štúdium medicíny v Mohuči, neskôr v Marburgu. V tom čase sa zamilovala do jedného študenta evanjelíckej teológie, ktorý jej veľmi pomohol objaviť jej skutočné povolanie. "Prebudil ma k tomu, čo sa nazýva láska. Naučil ma, že vlastné Ja je možné nájsť len v oddaní sa Tebe. To pre mňa zostalo ústrednou pravdou. Stojí pre mňa tiež v strede mojej kresťanskej skúsenosti, ktorá nie je žiadnym ,izmom'. Na naše životné problémy nám nemôže dať odpoveď žiadny systém. Len Ty. Za túto skúsenosť, za toto poznanie som sa nemohla už nikdy vrátiť späť. Môj priateľ ma to naučil," hovorí Pfau. V roku 1951 sa dáva pokrstiť v evanjelíckom študentskom zbore. Pfau v tejto študentskej skupine zotrvala len krátko. Lebo, ako hovorí, hľadala viac objektivity, viac poučenia - a viac humoru a to v tejto skupine nenašla. Potom sa stretla s mladým mužom, ktorý bol katolík. "Môj najbližší priateľ bol klasický filológ a katolík. Fascinovalo ma, ako dôležitý bol pre neho prežívaný život," hovorí Pfau. Byť katolíkom sa jej zdalo byť fascinujúce. Ale katolíčkou sa stala až potom, keď sa tým intenzívne zaoberala. Jej priateľ k tomu výrazne prispel. "Ako došlo k mojej konverzii ku katolicizmu v roku 1953? Vlastne celkom logicky. Keď už veríme v Boha, potom musí tento Boh prekračovať naše ľudské kategórie myslenia per definitionem. Potom sa môže dať poznať len zjavením. A opäť logicky nemôžeme sami o pravdivosti obsahu tohto zjavenia, ktoré presahuje naše obmedzené kategórie myslenia sami rozhodovať. Musí teda existovať niečo, čo udržuje čistotu učenia na základe Božieho prísľubu. Keď sa to ponúka historicky v katolíckej cirkvi, prečo by som to mala odmietať? Tak bol teda krok ku katolicizmu logickým dôsledkom môjho venovania sa kresťanstvu," tvrdí Pfau. Podľa nej v jej konverzii ku katolicizmu bolo pravdepodobne obsiahnuté aj rozhodnutie pre vstup do rehole, ktorý sa uskutočnil v roku 1957. V tom istom roku začala noviciát. Rozhodla sa pre "Dcéry Máriinho Srdca", spoločenstvo, ktoré žilo podľa zásad sv. Ignáca z Loyoly. Bol to rád, ktorý bol založený v dobe francúzskej revolúcie, ako istá forma náboženského podzemného hnutia jedným jezuitom a jednou bretónskou šľachtičkou, ktorá do rádu vstúpil a opäť z neho vystúpila, lebo sa jej zdal príliš úzkoprsý. Myšlienka, že ženy bez klauzúry a bez rehoľného odevu by mohli žiť ako rádové sestry v svetskom prostredí nebola vo vtedajšej cirkvi mysliteľná. Pfau to pripadalo ako zaujímavá možnosť. Byť v povolaní. Angažovať sa tam, kde je núdza, uprostred sveta. Žiť ako následovník Ježiša Krista a predsa nachádzať oporu v spoločenstve. V Paríži prežila rok v uzavretom konvente (Do Karáči odišla v roku 1960 ešte ako novicka). Noviciát trvá v reholi, pre ktorú som sa rozhodla, tri roky. Inak sú sestry v civile a pracujú vo svojom občianskom povolaní. Sestra Ruth na jeden rok opustila svoje lekárskej povolanie a ocitla sa v generálnom noviciáte. Vo francúzskej cirkvi existoval v tom čase jeden veľmi progresívny prúd, ale aj jeden veľmi konzervatívny. Parížske spolusestry sestry Ruth patrili skôr k tým konzervatívnym. "Chcela som napríklad navštíviť abbé Pierra, jednoducho preto, aby som videla, čo robí. Nikdy som pre to nedostala povolenie. Bol príliš na okraji cirkvi," hovorí sestra Ruth. O svojom rehoľnom živote vydáva toto svedectvo: "Čo pre mňa znamená reholný život? Bláznivé, totálne, bezhraničné, nezmyselné, márnotratné odovzdanie sa tiež takej, všetko prevyšujúcej, bláznivej, bezhraničnej, nezmyselnej, márnotratnej láske. Pre menej by som žiť nechcela, ale by som vystúpila z rehole s konečnou platnosťou a navždy."

Viac ako choroba

Lepra - ako konkrétne vyzerá? Na ktorom mieste? V Pakistane? Odpoveď na túto otázku dáva krátka prítomnosť na jednej vyučovacej hodine pre domorodých technikov, vzdelávaných pre boj proti malomocenstvu. Dr. Ašťag, domorodý lekár pre výcvik technikov, hovorí svojím žiakom: "Ešte nikdy som žiadnu lepru nevidel." Po tomto vyjadrení nastalo hlboké mlčanie. Potom nejaký pohyb v druhom rade. Gul Haider vstáva. "Správne," hovorí s chytráckym úsmevom, "ja tiež nie, len bacily lepry a leprových pacientov." Pobavený smiech v triede. Na to sa ozve žiak Jasín, ktorý zvážnie: "Preto musíme vždy pamätať na to, že neliečime chorobu, ale ľudí." Sestra Ruth hovorí o začiatkoch boja s touto chorobou a nielen s ňou. Približuje život a chorobu v pakistanskom kmeni Baloč: "Obyvatelia kmeňa verili, že lepra je Božím prekliatím, že je to trest Boží. No keď zistili, že malomocenstvo sa dá vyliečiť hrsťou tabliet, prijali ho ako normálnu chorobu. Bol aj zrušený zákaz vstúpiť do manželstva pre tých, ktorí sú postihnutí touto chorobou." Ako je to s liečením malomocenstva dnes? Kedysi boli malomocní odsúdení na život mimo spoločnosti a vydedení. Dnes je situácia celkom iná. "Naši ošetrovatelia sú vyliečení pacienti alebo synovia na lepru chorých otcov. V našom tíme sme sa dohodli, že nebudeme nosiť ani rukavice ani masky. Chorí potrebujú lieky, ale omnoho väčšmi potrebujú našu ľudskú prítomnosť, naše otvorené srdce. Keď pacient alebo pacientka počuje po prvý raz svoju diagnózu, je to pre nich veľký psychický šok. Preto skôr ako začnem ženu liečiť, beriem ju do náručia. Asistenti postihnutým mužom potrasú rukou. Keby sme nosili gumené rukavice alebo masky, len by to v nich posilnilo vedomie, že skutočne majú hroznú chorobu. Lieky si vezmú nie preto, že sú také účinné, ale preto, že ich dostanú od nás," rozpráva sestra Ruth.

Moja cesta kresťanstva

"Čo ma na kresťanstve tak uchvacuje?

Mimo iného (a je toho mnoho) to, že má každý človek rovnakú hodnotu. Považujem za veľmi dôležité, že tri monoteistické náboženstvá začínajú spolupracovať... Pocit zodpovednosti spája všetky abrahámovské náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo a islam. Keby kresťanstvo neexistovalo a ja by som sa mala rozhodnúť pre nejaké náboženstvo, stala by som sa určite moslimkou. Lenže tú bezpodmienečnú a všetko presahujúcu nepochopiteľnú lásku nachádzam len v kresťanstve. Keď o tom uvažujem, práve to je môj príbeh. Vlastne ,Jeho' príbeh. Náš príbeh," vyznáva sa sestra Ruth. Historicky vzťah medzi islamom a kresťanstvom je veľmi zaťažený. "Myslím, že našou najdôležitejšou úlohou, naším apoštolovaním nie je tam hovoriť o tajomstvách viery, ale jednoducho žiť našu lásku a túto lásku, ktorú máme od Boha, dávať ďalej, aby ju ľudia pocítili. Lebo najkrajšie na láske je, že nemusíme každému vysvetľovať, čo to je... Ja som skutočne ešte nestretla nikoho, kto by to nepochopil," zdôrazňuje sestra Ruth. Zdráha sa chápať boj proti malomocenstvu ako misijnú prácu. Ľudia, ktorí sa ocitli v núdzi, majú bezpečný inštinkt pre to, či pomáhajúci chce uspokojiť svoje vlastné potreby alebo jednoducho vidí toho druhého. "Na našej klinike som náhodne vypočula rozhovor. Nový príchodzí sa niekoho pýtal, ako to chodí u misionárov. Ten druhý, ktorý bol u nás už dlhšiu dobu, odpovedal: To predsa nie sú žiadni misionári. Sú to predsa katolíci. Tu sa rozšírilo presvedčenie, že našu prácu nevykonávame preto, aby sme predávali vlastný tovar. Predtým to tak možno bolo, občas sa to stane aj dnes. Na to som veľmi citlivá. Kto je v núdzi je vydaný tomu druhému. Nemá slobodu rozhodovania," hovorí o svojej skúsenosti sestra Ruth. O svojej perspektíve pôsobenia medzi moslimami hovorí, že ide o to, aby v islame obsiahnuté základné kresťanské črty mohli byť pri stretávaniach moslimov s kresťanmi uvoľňované. Potom by mohlo naozaj dôjsť k nášmu stretnutiu zameranému na spoločný cieľ, myslí si sestra Ruth.

Literatúra

Dekan, M.: "Lásku nemusíme vysvetľovať," hovorí sestra Ruth, misionárka a lekárka malomocných. In: Serafínsky svet 12/95, s. 14 - 15.
Ruth Pfau, Srdce má své důvody... Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2005.
Ruth Pfau, Potkala jsem velkou lásku. Triality spol. s r. o. Ronov nad Doubravou 2000.

Štefan Šrobár

Zdroj: http://umlaufoviny.com/www/nabozenstvi/teologie/teologove/ruth_pfau.html

Ruth dokázala ako kresťanka v moslimskej krajine zabezpečiť lieky, sponzorov, pracovala neúnavne a s veľkým nasadením, podobne, ako páter Damián z Molokai, stala sa jednou z nich.

Je nazývaná "druhou" matkou Terezou, lebo všetko, čo dosiahla, bolo možné iba pre jej vieru a úplnú dôveru v Boha, ktorému uverila a ktorého nasledovala tam, kam ju poslal. Obdivuhodná osobnosť, žena, dnes vyše 80 ročná, žije a pôsobí v Pakistane u tých "svojich", ako nazýva ľudí, ku ktorým ju zaviedol Boh.