Na stanici metra vo Washingtone DC sa postavil muž a začal hrať na husliach; bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút Bachove skladby. V tom čase, pretože bola špička, prešli stanicou metra tisíce ľudí. Po troch minútach od prvých tónov prešiel okolo muž v strednom veku. Na pár minút sa zastavil, potom sa ponáhľal ďalej. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaze do škatuľky a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Neskôr sa niekto oprel o stenu a počúval, kým sa nepozrel na hodinky a neodišiel, zrejme sa ponáhľal do práce.
Najviac pozornosti huslistovi venoval asi trojročný chlapec: matka ho ťahala za sebou, ale dieťa sa zastavilo a dívalo na muzikanta. Nakoniec matka syna postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale stále sa obzeralo.Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsiati mu dali peniaze bez toho,aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo ticho, nikto si to nevšimol.
Nikto nezatlieskal, nikto hráča nespoznal. Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral jednu z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5 milióna dolárov. Dva dni predtým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone za priemernú cenu lístka 100 dolárov.
Inkognito hru Joshuu Bella na stanici metra zorganizoval denník Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí. Zadanie znelo: Dokážeme vnímať krásu na bežnom, obyčajnom mieste v nevhodnom čase? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju. Rozpoznáme aj v neadekvátnych súvislostiach talent?

Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme chvíľku zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov hrajúceho jednu z najlepších skladieb, koľko ďalších vecí nám uniká?

http://www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=myq8upzJDJc