Duchovná prázdnota, duchovná slepota, či dokonca duchovná smrť. V dnešnej dobe, kedy viera dostáva poriadne na frak, je potrebné si uvedomiť, že Ježiš je ten istý včera, zajtra i dnes. A teda ak tento Ježiš povedal pred dvetisíc rokmi Lazárovi, aby vyšiel z hrobu, existuje niečo, prečo by nemohol povedať tie isté slová Tebe či mne práve dnes a tým nás uchránil od duchovnej smrti?

Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“  Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“(Jn 11, 39-43)

Písmo nám hovorí príbeh, v ktorom Ježiš povolal Lazára späť k životu. Už so samotného textu je zrejme, že išlo o fyzickú smrť. Ak človek zomrie, biológia hovorí, že začne proces rozkladu tela. A práve ten sa odohráva za účasti väčšieho množstva baktérii. Výsledkom je veľmi nepríjemný zápach. To bol aj dôvod námietky Marty. Všimnime si, že Marta nenamieta voči tomu, aby Ježiš urobil zázrak. Vadí jej len spôsobom, akým to koná. Lebo povedzme si otvorene, ešte stále pochybuje o tom, že by jej brat mohol ožiť. Nechce zažiť možno fiasko, alebo byť ponížená pred príbuznými. Veď zišlo sa tam veľké množstvo ľudí. A tak namieta. Ježiš veľmi citlivo vyrieši situáciu a upokojí Martu. Po odvalení kameňa zaznieva opäť Ježišov výrazný hlas: „Poď von!"

Dôvod, prečo sa dívame na tento text, je ten, že v dnešnej dobe máme veľa "tradičných kresťanov", papierovo verných, no duchovne mŕtvych. A nielen o nich, ale aj o nás sa dá povedať, že sme duchovne mŕtvi vždy, keď kráčame ústrety hriechu a odmietame Boha. Sme mŕtvi a páchneme, lebo naša duša sa rozkladá. Pochovávame v sebe to, čo malo žiť, prinášať pokoj, radosť, lásku, či to, čo malo prebúdzať aj iných k životu.

Aj my potrebujeme počuť Ježišov hlas. A dovolím si povedať, že dnes omnoho viac ako kedykoľvek inokedy. Len sa pozrime nato, koľko zla sme napáchali na nás samotných už len tým, že nežijeme tak, ako by sme mali žiť. Tým, že ubližujeme a neodpúšťame a sami súdime a trestáme iných. Sme nielenže nezrelí, ba dokonca nedotkliví. Nepotrebujeme ani estrelu, ani homoloby a podobné zverstvá. My sami sa ničíme. A k tomu celkom dobrovoľne.

Nemáte teda pocit, že tento národ, tak veľmi milovaný Bohom a tak často skúšaný, potrebuje „duchovnú facku“, aby sa konečne prebral k životu? Ako však môže nastať vnútorná očista? Ako môžeme povstať k duchovnému životu? Ako sa znovu zrodiť a prinášať dobré, trvalé ovocie? Veď dobrý strom nemôže prinášať zlé a aj dobré ovocie, rovnako ako zlý strom nemôže prinášať to dobré. Tak, na ktorej strane chceme stáť? Budete možno namietať, že ešte stále si môžeme povedať, že je čas vybrať si. Áno, ale dokedy?

Boh nám predsa aj skrze proroka Jeremiáša hovorí, že si máme obrezať svoje srdce (porov. Jer 4, 4). Ba dokonca hovorí, že ak to nespravíme, budeme horieť v ohni. Dôvod k tak veľmi tvrdému gestu môžeme nájsť vo veľmi jednoduchom príbehu o skutočných lovcoch niektorých druhov opíc.

Lovec, vedomý si toho, že ho opica sleduje, vloží trblietavé kryštály skla a iné kúsky do nádoby s úzkym hrdlom a zatrasie ňou. Takýmto veľmi účinným spôsobom vábi a láka opicu. Potom však nádobu položí a odíde. Počká, kým opica nepríde. Vsunie ruku do nádoby a chce z nej vybrať svoju korisť. Netuší, že tou korisťou sa od tohto momentu stala práve ona. Zavretú päsť nevytiahne a prázdnu vybrať nechce. Je väzňom svojej chamtivosti. Potom už len lovec začne svoj lov na opicu.

Pre nás teraz už nie je podstatné či tu opicu chytil, alebo nie. Veď písmo nás pred týmto nabáda, aby sme neprepadli hriechu tak, ako tá opica svojmu lákadlu. Máme si nechať obrezať srdce. Otvoriť a vyliať si ho pred Otcom. Nechať ho uzdraviť a čo je podstatné, nechať si ho zmeniť. Až keď otvoríme svoje srdce pred Bohom a dovolíme mu konať, príde a povie: „Odvaľte kameň!“  A až keď je kameň odvalený, povie: „(meno), poď von!“

Vieme, že nik nemôže  vyhlásiť: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom (porov. 1 Kor 12, 3). Aj preto vo svojej encyklike Lumen fidei (svetlo viery) pápež František opakuje slová samotného Krista, keď vraví: „kto verí, vidí.“ Je preto naliehavé volať do sveta práve dnes, kedy sa viera vníma skôr ako spiatočníctvo a niečo, čo je na príťaž. V čase, kedy viera je násilne stavaná do neprirodzenej pozície protikladu voči pravému poznaniu a hľadaniu pravdy, že kým sa tešíme v malom svetle a iskričkách svetla, opúšťame práve svetlo sveta - Krista. Ono nové svetlo empirických poznaní nemá tú silu ukázať správny smer. A keď svetlo nemá tú vitalitu, potom všetko zdá sa zmätené, a nie je možné rozlišovať dobro od zla. A práve preto, že svetlo viery má osobitný charakter, je schopné osvetliť celú existenciu človeka. Aby však viera mala takéto svetlo, musí pochádzať z pôvodného zdroja - Boha. Iba viera splodená zo stretnutia sa so živým Bohom, má moc nám dať nový zrak. Vtedy nám Boh odhaľuje svoju lásku, ktorá nás predchádza a o ktorú sa môžeme oprieť. Takéto svetlo viery nám otvára pohľad do budúcnosti a otvára nesmierne horizonty, kedy prenáša naše izolované „ja“ do plnosti spoločenstva. A my odrazu chápeme, že viera neprebýva v tme. (porov. Lumen Fidei 2.-4. bod)

A tak na záver: Nech sa prebudí tento národ! Nech sa prebudí každý Boží ctiteľ! Nech sa prebudí a povstane každý národ, jazyk i hlas uctievajúc Boha neprestajne v duchu a v pravde! Nech Boh vzbudí uprostred nás nových prorokov, evanjelistov, apoštolov a učiteľov! Nových Jeremiášov, Danielov, Nehemiášov a iných Bohu veľmi blízkych priateľov, akým mu bol aj Mojžiš! Ľudí zlomených pre Jeho vec! Ľudí, ktorí sa nebudú báť niesť Jeho jarmo, o ktorom hovorí, že je príjemné a ľahké (porov. Mt 11, 30)! Ľudí šíriacich svetlo jeho lásky, svetlo viery, evanjelium radosti a pokoja!

Nech sa prebudí!