Pán farár z vedľajšej farnosti, kde som dnes bola online na svätej omši, povedal dnes po pašiách, že je ťažké komentovať to, čo sme práve počuli.. a že jediný komentár, ktorý si Ježišovo utrpenie zaslúži, bolo to tiché pokľaknutie počas čítania. Že to je jediná odpoveď, ktorú stojí za to dať.
Tiež neviem, čo viac by som k dnešnej zvesti napísala - až mi je ťažko použiť prívlastok "radostná". Čo je na tom radostné, že som Boha zradila, opustila, zaprela, súdila, odsúdila, bičovala, križovala, že som Ním opovrhla, že som o Ňom druhým klamala? Všetko mi dnešné evanjelium pripomenulo. A tak nemám čo písať. Môžem len počúvať. Dnes hovorí samé Slovo.
Hovorí, že sa volá Ježiš - Boh spasí. A že tomuto menu bude na smrť verný. A bol. Na smrť.
Hovorí, že veľmi túži sedieť so mnou za stolom, aj keď ma pozná. A vie, že Ho ešte zradím. Opakuje mi to teraz o to hlasnejšie, keď s Ním stolovať nemôžem.. ten biely stôl vidím len na monitore. Ale On šepká srdcu: ja som neprestal chcieť.
Hovorí, že sa mi vie pozrieť s láskou do tváre, aj vtedy, keď som tú lásku už v srdci predala za nejakú svetskú vec.
Hovorí mi, že ide ešte ďalej, než keď sa vtelil. Že sa vchlebil.
Hovorí mi, že pozná moju naivitu, moje prázdne dušovanie, ako ho milujem a ako je pre mňa všetkým - a pozná moju realitu. A aj tak ma ľúbi.
Hovorí mi, že dať prednosť mne a nie sebe nebolo preňho ľahké. Že to bol zápas so smrteľnou úzkosťou. Že veľmi bojoval. Že vyhral. A ja som spala.
Hovorí mi, že srdce Otca nekonečne trpelo, keď videlo trpieť Syna, a nemohol mu pomôcť (mohol, no nemohol si to vybrať), lebo keby si vybral Jeho... stratil by mňa.
A ja som spala.
Hovorí mi, že ho v prijímaní bozkávam a zrádzam naraz. A volá ma priateľkou.
Hovorí mi, že ho stokrát obviňujem Jeho vlastnými slovami, akoby
neboli pravdou - a ony do jedného sú.
Hovorí mi, že pred druhými Ho akože nepoznám. A vlastne Ho naozaj nepoznám. Ani sama.
Hovorí mi, že moja ľútosť nad hriechom nie je ako Judášova - mám nádej na odpustenie.
Hovorí mi, že si volím zle, keď vyberám medzi Ním a Barabášom sveta.
Hovorí mi, že keď sa mu smiali " Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť", nebola to celá pravda. Celá pravda je, že sám seba nemôže zachrániť, pretože práve tým zachraňuJE iných. Teraz.
Hovorí mi, že sa kvôli mne cítil opustený.
A mocne volá..svojho Ducha pre mňa.
A keď Slovo zomrelo, pokračuje Otec. Hovorí, že to Slovo, čo je pribité na kríž, je slovo "Milovaným", ktoré vyriekol pre nás - pre Jeho milované deti.
"Otec vyriekol jedno Slovo, ktorým je jeho Syn, a to Slovo hovorí stále vo večnom tichu a v tichu ho má počúvať aj duša" - povedal sv. Ján z Kríža.
Milujúce Slovo na kríži pre mňa milovanú znie aj mojej duši.
