‘Keď Ježiš odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“’ (o Mt 9,27-31)
Čítala som si dnes evanjelium trošku v kontexte, pretože ma zaujalo, odkiaľ si odchádzal, keď za Tebou išli tí dvaja.
Dav musel byť riadne rozrušený: práve si uzdravil pred všetkými ženu trpiacu na krvotok, potom si vzkriesil v dome Jairovu dcéru (verím, že vysmievajúcim sa úsmev v tú ranu primrzol) - teraz odtiaľ odchádzaš a za Tebou dvaja slepci kričia na plné hrdlo oslovujúc Ťa titulom Mesiáša.. a keď si potom vošiel do domu, prišli až ku Tebe. Všetko fajn.
Lenže oni NEVIDELI.
Predstavujem si to znovu z ich pohľadu, či skôr ne-pohľadu: dav v šoku zatíchne, potom v úžase jasá - vypytujú sa zmätene, čo sa deje, kým sa od niekoho nedozvedia, že si ju vzkriesil.. a zrazu tlačenica, odchádzaš? - snažia sa zorientovať, chcú ísť za Tebou, chcú sa dostať k Tebe, a tak kričia. Zmiluj sa aj nad nami, Syn Dávidov! Nevidia očami, ale ich srdce vidí dobre, že máš tú moc.. lenže Ty odchádzaš! Nepočuješ ich? Ešte hlasnejšie kričia.. - odchádza, Ježiš niekam odchádza! Ježišu!!! Radi by za Tebou, ale nevedia kam. Dobrí ľudia, poraďte, povedzte, nasmerujte, veďte nás za Ním, Syn Dávidov!!!
Prečo nás nepočká, nepočuje nás? Alebo nás nechce počuť? Čo ak Mu na nás nezáleží? Možno sa nechce zmilovať.. Možno - ach! - možno nás NEDOKÁŽE uzdraviť.. Vedú nás správne? Čo ak ideme zle? Vravia nám pravdu? Naozaj kráčal tadeto? Prečo nás nepočkal? Zmiluj sa aj nad nami, Syn Dávidov! Nečaká nás, prečo nás nepočká? Prosím ťa, priateľu, ktorý vidíš, veď nás za Ním.. Do domu? Vojsť do domu? Tam sa nepretlačíme.. do ktorého domu? To je cudzí dom.. Sem do domu? Nepočkal nás celú cestu, ako sa môžeme odvážiť vojsť do cudzieho domu?
Neviem, koľko tá cesta mohla trvať, ako ďaleko si šiel. Ako dlho sa museli predierať proti davu i proti vlastným pochybnostiam, že pre nich nemáš dosť lásky.. ako veľmi museli staviť na dôveru v ľudí, ktorí videli - i v Teba, že im pomôžeš, že môžeš a chceš, i keď si ich tak dlho nepočkal, nepočul.. nevypočul. Koľko odvahy muselo pozbierať ich srdce, aby za Tebou vošli niekam, kde neboli pozvaní.
Ale viem, že keď si sa ich opýtal, či veria, bola to otázka položená pre tých naokolo, nie pre nich samých.
Ako na svadbe, kde ‘áno’ je ovocím všetkého, čo dvaja spolu prežili.. ako na vysviacke - kde ‘chcem’ je výsledkom 6-ročného adventu (ak nie aj pôstu) v seminári..
„Áno, Pane“ je len nadpis príbehu, cesty za Tebou, ktorú tí dvaja prešli, aby Ťa našli. A oči sa im otvorili.
Prosím si. Prosím si dôveru, keď nevidím, keď nepočuješ, keď odchádzaš napriek môjmu volaniu. Prosím si vytrvalosť v nasledovaní. Prosím si priateľov, čo Ťa vidia, i dosť poslušnosti, aby som kráčala, kam ukážu. Prosím si nepochybovať. Prosím si odvahu vstúpiť. Prosím si môcť raz povedať verejne "Áno, Pane" - a byť sama sebou svedectvom, že som to myslím vážne.
Prosím.. pre seba, i pre mojich drahých.
