Kamarát mi raz povedal: "To, že veta končí bodkou, ešte neznamená, že to nie je otázka!" Ale ani to, že veta končí otáznikom, neznamená, že to JE otázka. To vidím dnes. (o Mk 11,27-33)

To nie je nové, že Božie slovo je živé a účinné, ostrejšie ako meč. Nové bolo, ako ostro sa mi zarezalo do srdca. A svojím spôsobom nielen kvôli mne.

Keď dnes prišli veľkňazi, zákonníci a starší a položili otázku, akou mocou to všetko robíš, napadol mi veľmi smiešny obraz. Vybavili sa mi kukučkové hodiny - také tie staré, drevené, s dvierkami a dvoma kovovými šuškami visiacimi až po zem na retiazkach, ktoré som ako malá nevládala ani pridvihnúť a ktorých logiku posúvania, zdvíhania a naťahovania ovládal v cele širokej rodine iba deduško. Keď tie hodiny odbíjali, rýchlosťou svetla vyletela z dvierok kukučka, až som sa bála, že to neubrzdí, odkukala, koľko mala, a potom rovnakou rýchlosťou zacúvala do hodín, že dvierka za ňou len tak treskli. To, ako rýchlo sa vždy nenávratne zavrela na celých 60 minút, prinútilo moje detské oči spracovávať deduška, aby hodiny zvesil a podľa potreby upravoval šuškovú logiku, takže naša kukučka kukala "dvanásť hodín" aj päťkrát po sebe a síce sme chvíľu nemali presný čas, ale vo mne sa rodila láska k ornitológii.
Tak toto mi napadlo, keď dnes tí vyššie spomenutí vykukali na Teba veľmi vážne otázky a skôr, než by si stihol niečo odpovedať, zaplesli v sebe dvierka pred odpoveďou, lebo oni ju naozaj nechceli počuť a nechceli, aby im tá odpoveď zmenila život a vlastne neviem, či tú otázku skutočne položili, hoci ju vyslovili. A tak si im neodpovedal.

Dnes som pred Tebou a som naraz veľkňaz, zákonník aj starší. Cítim sa ako veľkňaz, akoby som ja jediná mala právo hovoriť s Bohom. Ako zákonník, lebo ja jediná ovládam, čo je správne. A ako starší, lebo ja jediná si zaslúžim úctu a rozumiem veciam - och, koľko vážnosti majú v sebe tie moje 32-ročné "šediny" - úplne cítim, aká som naplnená pýchou a ako Ti kladiem otázky, na ktoré vlastne nechcem počuť odpoveď. Lebo ani nie je na ne odpoveď, ktorá by mi bola dobrá, tak ako nebola dobrá im žiadna. Keby si povedal, že to robíš ľudskou mocou, boli by Ťa kameňovali na mieste. Keby si povedal, že to robíš Božou, roztrhli by si šaty nad toľkým rúhaním. Nechceli poznať pravdu, lebo pravda by im mohla otočiť život naruby. Tušili, že to všetko, čo sa deje, nemôže byť ľudské. Ale pripustiť, že by to robil Pán - to by znamenalo veľa zmeniť.

Ak veta končí bodkou, neznamená to, že to nie je otázka. A ak veta končí otáznikom, neznamená to, že to nie je odpoveď. Dal si im otázku, ktorá ich usvedčila, a tým si im odpovedal veľmi dôležitú vec: Viem, že nechcete počuť Pravdu.

Možno preto mi to dnešné slovo tak reže do srdca. Niekoľko dní Ti totiž kladiem bolestivé otázky o pôvode jedného nového priateľstva. Akou mocou sa to priateľstvo deje? - tuším odpoveď, aj ju túžim počuť, ale zatváram sa pred ňou, lebo by ma donútila uveriť človeku. Koľko podobnosti medzi zákonníkmi a mnou - ochota veriť Všemohúcemu Bohu by sa dala krájať, ale uveriť takému "obyčajnému" človeku, ako je Ježiš? Dívaš sa z toho Svätého Písma priamo na mňa, ani nič nehovoríš. Ale to, že veta neobsahuje žiadne slová, ešte neznamená, že to nie je výčitka. A to, že vlastne neznie, ešte neznamená, že jej veľmi dobre nerozumiem... a hanba mi pokrýva tvár.
Niekoľko dní počúvam vážne, nepoložené otázky mojich priateľov, aký zámer máš s ich životom. Manželstvo, zasvätenie? Určite túžia počuť odpoveď, ale veľmi sa boja, čo by si im povedal.
Niekoľko dní počúvam otázky "necharizmatikov" ohľadom prejavov "charizmatikov". Akou mocou toto všetko robia, kto im dal moc, aby to robili? Prečo to robia takto?
Stále sa snažíme nachádzať len človeka tam, kde by sme mali vidieť aj Boha..

Napriek všetkej hanbe cítim nekonečnú trpezlivosť, s ktorou na tie otázky čakáš. A veľmi, veľmi sa modlím sa nás všetkých, aby sme ich konečne položili.