a nie nie je nie, sklamanie je na spadnutie.
Keby naše áno bolo áno a naše nie bolo nie, predišlo by sa tisíckam nedorozumení, mnohým sklamaniam a zraneniam. Strašne často vyslovujeme veci a myslíme ich inak. Určite znamená možno (prípadne pokúsim sa), "ozvem sa" alebo "dám ti vedieť" je viacmenej len súčasťou pozdravu. Hovoríme "rád ťa uvidím", hoci nemáme v úmysle naozaj si vytvoriť čas na stretnutie a potom jednoducho povieme "sorry, nevyšlo to." Fráza "verím, že sa čoskoro uvidíme" je často len vyjadrením akéhosi zbožného priania, ale v skutočnosti nie sme ochotní spraviť jediný krok, aby sa stretnutie uskutočnilo. Ale vzťahy sa nebudujú rečami, ale skutkami. Jedine ak by nám stačilo žiť vo fiktívnej virtuálnej realite. Mne to veru nestačí.
Mnoho ľudí žije v pocite, že sú zabudnutí, osamelí a nikto na nich nemyslí. Vo svete, v ktorom áno nie je áno, je sklamanie vždy na spadnutie. Dodržať slovo je dôkazom zrelých priorít. Sľubmi a vyznaniami sa vzťahy nenaplnia ani neporastú, ak ich nesprevádzajú skutky a každodenná realita. Povedať niekomu "chcem, aby si vedel, že si pre mňa dôležitý a som tu vždy pre teba" a potom pár mesiacov nemať čas na stretnutie, aj to sa stáva. Možno sa to stalo aj vám, a možno ste boli na strane vyznávača, možno na strane adresáta.
Premýšľam, či by tieto veci medzi kresťanmi nemali byť inak. Ježiš povedal: "Ale vaša reč nech je "áno - áno," "nie - nie". Čo je navyše, pochádza od Zlého." Odkiaľ pochádzajú tie veci niekde medzi? Od Zlého. Je možné mať "ústne" priority. Je možné nežiť podľa toho, čo hovoríme. Ale slovo priorita podľa výkladového slovníka znamená "prednosť v poradí" alebo "prvenstvo." Ak teda niečomu nedáme prednosť v poradí, nie je to naša priorita.
Už samotný fakt, že človeku neostáva čas na veci, ktoré nazýva prioritami, je dôkazom toho, že tie veci prioritami nie sú. Iste, občas existujú objektívne okolnosti, ktoré nemôžeme zmeniť, ale ruku na srdce - v akom pomere v našich životoch nežijeme podľa nami proklamovaných priorít preto, že to nejde inak, a nakoľko je to výsledkom našich vlastných a slobodných rozhodnutí? Rozhonutia koniec koncov pravdivo ukazujú naše priority, viac, než slová.
Modlím sa, aby vo vzťahoch, ktoré máme, naše áno bolo áno, aby naše slová zodpovedali našim úmyslom a aby naše priority neboli len v našich ústach. Aj toto je oblasť, v ktorej sme povolaní byť svetlom.