Z histórie farnosti

Katolícka  cirkev podľa farských spisov existovala v Jelšave už za vlády kráľa Žigmunda v roku 1397. Podľa schematizmu ostrihomskej arcidiecézy sa v tomto roku spomína aj katolícky kostol. Samotné dejiny Jelšavy však poukazujú na to, že na prelome 13. storočia sa usadili v osade pod Jelšavským hradom templári a postavili si tu kláštor „konvent Svätého Ducha", ktorí dostali do daru vo forme vlastníctva neďaleké osady Mníšany a Kopráš. Mnísi však Jelšavu opustili ešte v 14. storočí. V druhej polovici 13. storočia si v Jelšave postavila kláštor rehoľa paulínov. (Ťažko dnes presne určiť, či to boli paulíni alebo templári, isté je len to, že kláštor tu stál).

Nový zemepán kláštor prebudoval na hrad, v poradí už tretí na území Jelšavy, ktorý stál približne tam, kde sa dnes vypína kaštieľ.

Do príchodu husitov bola v Jelšave náboženská hladina čisto katolícka, čo dokumentuje i prítomnosť mníchov či kláštor. Túto dosť pokojnú hladinu narušila až reformácia. Návrat katolíkov do Jelšavy a ustálenie ich kostola, fary a školy sa datuje k roku 1711, keď katolíkom odobraté majetky (kostol, fara) museli byť vrátené  Rímskokatolícky kňaz bol zároveň tajomníkom grófa Koháryho.

Najstarší kostol rímskokatolíckej cirkvi stál na Hradovisku. Pravdepodobne to bola malá kaplnka. Druhým kostolom bol kostol na cintoríne. Tretí kostol stál na námestí s murovanou ohradou ešte z husitských dôb. Tento bol v roku 1789 od základov prestavaný k úcte svätej Kataríny. Kostol mal jednu vežu za sebou s tromi zvonmi.  Pred kostolom stá­la zvonica s dvoma zvonmi. Jeden kúpili jelšavskí mešťania od Košičanov v roku 1702 za 35 zlatých a druhý lial v roku 1717 Ján Friedrich v Jelšave za 70 zlatých. Keď tento zvon liali, za povzbudzujúcej reči Jána Czirbesza, jelšavské ženy a deti prinášali zlaté šperky, náramky a prstene, aby mal zvon čo najkrajší a najčistejší hlas.(Mimo uvedených zvonov bol ešte jeden malý „umieračik" na cintoríne. Iný v menšom kostole za potokom na Teplickom námestí). Štvrtým kostolom v Jelšave bol podľa Kano­nickej vizitácie z roku 1753 menší kostol bez ohrádky na spôsob kaplnky na námestí. Ako piaty bol takzvaný „Kostelec", ktorý stál za potokom.

 Kanonická vizitácia z roku 1753 popisuje už zhorený kostol nasledovne: „Kostol s jednou sakristiou je ohradený múrom. Hlavný oltár je z dreva, ozdobený pozlátenými sochami. Za kostolom je voľná veža s 3 zvonmi. Pred kostolom starodávna zvonica s kamennou ohradou a dvoma zvonmi. Mimo tohto kostola mala rímskokatolícka cirkev ešte menší kos­tol na spôsob kaplnky, a to uprostred námestia so sanktuáriom a sakristiou. Aj tento kostol mal kompletné zariadenie. Za mestom stál spoločný cin­torín so starodávnym oratóriom uprostred. Pravdepodobne na jeho mieste stál prvý kostol, čo dokumentuje prítomnosť cintorína, pretože v tom ob­dobí pochovávali mŕtvych okolo kostola."

 Keď v roku 1700 zasadal v Jelšave cech mlynárov a debnárov Gemerskej a Malohontskej župy a na základe žiadostí rozhodoval o prijatí za svojich spolubratov mlynárov a debnárov aj katolícky farár v Jelšave, Mikuláš Mýtický, opát svätého Egídia v Šomoli a súčasne aj gemerský dekan. Posledná správa z cirkevného života v Najstaršej mestskej knihe Jelšavy prezrádza , že na návrh panstva pridelila mestská rada katolíckemu farárovi ako faru jeden z najvystavanejších domov, ktorý patril bývalému richtárovi Titusovi.