Dnes po náboženstve v jednej dedine, keď sme sa lúčili s deťmi mi jedno dievča dalo do ruky list. Na zdrape papiera vytrhnutom zo zošita, písaný lámanou albánčinou. Obyčajne to nerobím. Obyčajne si listy a ich obsah strážim ako oko v hlave. Teraz mi to nedá...

Stálo v ňom:

Otcovi Tomášovi.

Som dievča v IX. tridede a neučím sa, ako by som sa mala, ale rodičia mi povedali, že "Ak sa budeš učiť, pošleme ťa do školy." Ale ja viem, že moji rodičia sú veľmi chudobní a nemajú chlieb na jedenie a už vôbec nemajú na to, aby ma dali do školy. Ja viem, ako veľmi trpeli moji rodičia a ja chcem trpieť a vedieť, čo to je trpieť. Oni sa namáhajú celou dušou, aby mi splnili nejakú túžbu, ale nemajú mi ju ako splniť. Viem, ako veľmi trpeli a chcem, aby už netrpeli nielen moji rodičia a nikto v mojej dedine. Píšem Vám tento list, lebo len Vy mi môžete pomôcť, aby som ja, ako dievča deviatej triedy, potešila iba raz mojich rodičov. Prosím Vás celým srdcom, pomôžte mi, prineste mi pár drobných vecí alebo niečo, čo sa mne zdá malé a možno sú to veci veľmi veľké (kredenc, pár postelí, chladničku...) keď aj používané alebo lacné. Aspoň mi pomôžte - chcem prekvapiť môjho ocka, lebo 25. mája bude mať 58 rokov a ani raz som mu nedala žiadny darček ani nepripravila žiadne prekvapenie.

Moja sestra je vydatá a povedala som jej, že jeden kňaz, čo sa volá Tomáš chodí k nám do školy a ona mi povedala: "Pozdrav ho odo mňa." Toto je list, čo som napísala.

Prosím Vás, pomôžte mi. Mne, rodine, mojim bratom a sestrám. Mám ešte troch bratov v škole a štyri sestry doma.

Striaslo ma... A ešte ma trasie. Pýtam sa: kto som ja, že mám doma teplo, vodu, internet, že spím na posteli, že stačí šťuknúť vypínačom, sadnúť do auta a všetko to ostatné... Akým právom? Kto som ja, aby som toto všetko mal, keď tí, ku ktorým som poslaný o tom ani nemôžu ani nevedia snívať, lebo mnohé z tých vecí nepoznajú...

Pôjdem do charity, napíšeme projekt, rodina niečo dostane. A potom...? Priveľa otázok a pramálo odpovedí... Pane, neopúšťaj svoj ľud...