Je úžasné robiť umenie, ktoré presahuje nielen mieru všednosti, ale ašpiruje k najvyšším métam. Zvlášť, keď chce niekto rozprávať príbeh víťaznej smrti môjho Pána. Milan Sládek odohral skvelé predstavenie. Jedno z najlepších, aké som v živote videl.

Pri predstaveniach zvyknem byť mimoriadne kritický, čo moje okolie dobre vie. Divadlo je krutá vec. Má svoje pevné pravidlá, ktoré nemožno oklamať, ani zakamuflovať líčidlom či kulisou. Tento raz však vzdávam hold profesionalite, dlhoročnej hereckej praxi, vynikajúcej tvorbe. Ako aj skromnej a fascinujúcej osobnosti tohto mína európskeho či svetového mena.

                Chcel som sedieť pokiaľ možno blízko, aby som mohol tým lepšie sledovať hereckú prácu tohto majstra. Či sa už sa to týka pohybovej kultúry alebo samotnej mimiky. K temporytmu treba povedať, že predstavenie pôsobilo pružne, jeho čas uplynul, že si divák ani nevšimol.

                Na začiatku ma fascinovalo veľké ticho v plnej športovej hale. Môj dojem bol, že nám majster pripravil veľmi silnú chvíľu pre zamyslenie, meditáciu, rozjímanie, akokoľvek nazvete divadelné pohrúženie do deja a idey. Z činohry sme zvyknutí na prejav ako je potlesk, či výkrik. Tu sme sa museli držať, aby sme na jednotlivé výkony, či záchvevy nereagovali hlasným prejavom.

                Fascinovala ma vyrovnanosť s akou hral predstavenie. Sebavedome (v tom najlepšom zmysle slova) si šiel svoje. Nepotreboval akosi akcelerovať k výkonu. Od začiatku hral veľmi presne, bez akéhosi váhania vzhľadom na nevyhnutnú komunikáciu s publikom, aké je prijatie, ako posunie herca vpred, či ako ho podrží, alebo nepodrží. Divadlo má naozaj aj niečo zo športového zápolenia, ktoré divák hodnotí svojím autentickým správaním.

                Krížovú cestu spracoval presne podľa verzie, akú poznáme aj z chrámov počas pôstneho obdobia. Venoval sa jednotlivým zastaveniam. Pred každým zastavením sme si vypočuli slovo, ktoré vysvetľovalo situáciu a pripomínalo, čo o tomto úseku hovorí Písmo. Pôvodne mal tento komentár čítať Štefan Bučko. Na tomto predstavení sa tejto úlohy zhostil Peter Mihoč, v tomto čase biskup východného dištriktu ECAV.

                Aj pri dnešnom prezeraní fotiek ma fascinovala priam sošná presnosť emócie, ktorú mím prisudzoval svojím postavám. Ako hovorila nemecká recenzia, ktorú som si čítal ešte pred predstavením. Milan Sládek stačí na všetky tieto postavy. Nie je to tak otázka nasadenia ako kompozície. Majster jednotlivé postavy nerozmazával, väčšinu z nich nám predstavil len úsečne, v jednom či pár gestách a mimickom vyjadrení ich postoja ku Kristovi počas jeho súdenia a následnej popravy. Postavy oddeľoval tým, že sa otočil. Nebolo to nevyhnutne potrebné, neskôr to mohlo pôsobiť ako nadpráca, ale divák to prijme ako akýsi úzus.

                Viac pozornosti mím venoval niektorým postavám ako Šimon, Veronika, Mária, matka Ježiša. Jedna celá etuda popisovala ženy Jeruzalema, ktorým sa prihovoril Kristus. V tomto okamihu veľmi šťastne odbočil od linearity deja a svojou hereckou prácou nám priam popísal Jeruzalem s jeho uličkami, spôsobom života. Hral na pódiu, ktoré bolo ešte na jednom pódiu, čo mu umožnilo využiť aj inú javiskovú perspektívu.

                Jedným z najsilnejších miest bol nemý výkrik. (Snáď pripomínal Výkrik od Edwarda Muncha) Tak stvárnil Ježišov výkrik pred tým, ako naposledy vydýchol. Milan Sládek mal na sebe čierne oblečenie a na ňom riasenú bielu látku. Aj tá mu umožňovala zobraziť napr. závoj na hlave Márie, Veronikinu šatku, či tógu Piláta. Pred ukrižovaním hral retrospekciu, kde zobrazil poslednú večeru. Tu sa nechal inšpirovať kým iným ako Leonardom a jeho obrazom Posledná večera. Rovnako však nevynechal Michelangela a jeho Pietu.

                Predstavenie sa končí pochovaním. Končí akoby uprostred konania bez nejakého výslovného záveru. Herec si ľahá na jeden bok v bielom oblečení. A predsa aj toto jednoduché gesto splnilo účel. Kniha Genezis hovorí, že Boh si siedmy deň odpočinul od svojich diel. Kristus si v hrobe ľahá odpočinúť po víťaznej smrti.

Mím opustil javisko.

                Na Slovensku odohral len dvadsať predstavení Krížovej cesty. Pre toto predstavenie docestoval priamo z Kolína nad Rýnom. Inšpiráciou preň mu bol organista, ktorý mu ponúkol organové hudobné dielo, ktoré sa mu stalo hudobnou predlohou. Vyjadril sa o ňom, že je priam popisné, či ako filmová hudba. Tieto informácie nám povedal počas krátkeho rozhovoru s Petrom Mihočom po predstavení. Aj v súkromnom rozhovore so mnou aj na javisku vysvetľoval svoju motiváciu ohľadom na všeľudské hodnoty. Nešlo  teda o prejav kresťana, ktorý takto uctieva svojho Pána. Na druhej strane mi však povedal, že je správne, ak Európa ostáva verná kresťanským koreňom. Chcel nás ubezpečiť, že sme jednými z posledných divákov v jeho živote, keďže oslavuje 85 výročie narodenia. Narážal na to, že je na javisku rád, ale nevie, do kedy sily vystačia. Treba povedať, že predstavenie odohral vo vynikajúcej forme vzhľadom na tento svoj vek.

                Na majstrovi Sládekovi ma fascinovala jeho pokora a jednoduchosť. Jedná sa o mimoriadnu medzinárodnú či svetovú osobnosť umenia. Je to príklad Slováka, ktorý vynikajúco reprezentoval náš národ. Počas svojho pobytu v športovej hale nemal nijakú špeciálnu ochranku, či tajomníka, ktorý by ho oddeľoval od ostatných. Dokonca nemal žiadne špeciálne požiadavky, či vlastnú vip miestnosť. Našli sme ho v zázemí celej akcie. Moja najmladšia na neho ukázala prstom s tým, či tento ujo je takto celý deň. Mienila tým bielu masku na jeho tvári. Majster sa na ňu za to usmial. Bol som rád, že nám po predstavení bolo umožnené krátko s ním hovoriť, odfotiť sa s ním, poprosiť o podpis na biltén, a odovzdať mu malý darček (moju básnickú zbierku).

 

                Aj toto je dobré miesto, aby som pripomenul, že od revolúcie je viac ako 30. rokov. Kresťania na Slovensku dosiaľ neboli schopní postaviť aspoň jedno! Jedno profesionálne divadlo, či filmové štúdio. Takéto konanie je doslova trestuhodné. Jasne ukazuje podcenenie umenia, podcenenie závažnosti, akým je komunikačný kanál divadla a filmu. Z tohto pohľadu na cirkvi dopúšťajú strategickej chyby. Predstavenie majstra Milana Sládka nám ukázalo, o čo všetko prichádzame.

 

                Bol by som nevďačný, keby som na tomto mieste nepoďakoval Petrovi Mihočovi, biskupovi východného dištriktu ECAV. Peter je mojím dlhoročným priateľom, hrali sme spolu v doposiaľ dvoch divadelných projektoch. Patrí mu vďaka za to, že mal takýto veľkorysý zámer, priniesť vysoké umenie medzi kresťanov. Ako aj za to, že mi umožnil účasť. Milan Sládek odohral predstavenie na výročnom stretnutí veriacich ECAV východného dištriktu. Bol som veľmi rád, že ako katolík sa môžem veľmi dobre cítiť u týchto svojich bratov. Aj toto je ovocie ekumenického snaženia našich cirkví.

               

Majster Sládek, bolo mi veľkou cťou zažiť takéto mimoriadne predstavenie a stretnutie.