Dnes. V tejto nočnej hodine. Tisíce ľudí, veriacich v , nie iba kresťanov, sa modlí... Prosí o pokoj pre Sýriu..., pre ľudské srdcia v celom svete. Každý sám za seba stojí pred Bohom a dáva mu čo má... Niekto s pochybnosťami a s otázkami, či ten Najvyšší naozaj potrebuje naše modlitby.... Iný v dôvere, že je to to pravé, čo môže darovať Stvoriteľovi, aby vyprosil seba a pre svojich bratov a sestry požehnanie.

Sedím v izbe a pozerám do tmy.

Hľadám hviezdy, ktoré ňou prenikajú...

Rátam ich. Dnes som skončila pri čísle dvanásť.

Hviezdy sú malé a  moju dušu prenikajú nádejou,

že tma nie je celkom čierna,

že strach nie je len o beznádeji,

ale skrýva v sebe aj zrnká nového svetla.

V telke skončila vigília so svätým Otcom.

Aj on sa modlil.

S vážnou tvárou.

Oči upreté na Eucharistického Krista.

Dával mu všetko,

každú jednu „ovečku“ z košiara Božích stvorení.

Najmä tie, ktoré už dávno zabudli, kde je ich domov

a sýtia sa normálnou nenormálnosťou,

bľačia pýchou a prekrúcajú slová,

čo povedal sedliak, milujúci prírodu i ľudí.

Pápež

neprosil pre ne trest, ale požehnanie.

Milosť návratu, tak ako otec,

ktorý očakával syna,

keď si vzal všetko, čo mu patrilo...

a svoj majetok prehajdákal s neviestkami.

Prosil o múdrosť,

o pokoru,

o pravdu v rozhodovaní sa

a najmä o to, aby moc

nedostala meno vojna a utrpenie....

Aj ja som aspoň chvíľku prosila s ním.

Uvedomujúc si,

že ani on, ani ja

nemôžeme zviazať ruky mocných,

nemôžeme im vziať slobodu v tom,

čo spravia v nasledujúce dni...

To posledné slovo má Boh....

On môže niečo urobiť....

Môže zasiahnuť.....

Môže.....

Alebo nemusí?

Ticho.

Myslíte že nás dnes nepočul....?

Že čas modlitieb bol zbytočný?

Že ak je všemohúci,

tak naše modlitby sú zbytočné,

veď aj tak si spraví čo sa mu páči?

Protestujem

Občas musí prísť strach a bolesť,

aby sme si aj my - deti,

ktoré pri stvorení

porodil pre tento svet,

spomenuli na svojho Stvoriteľa....

Inak by sme si šli svojimi cestami,

ďaleko od Domu,

ktorý  nám pripravil od večnosti...

Neviem,

či sme ho v dnešný večer

„ukecali“

a zabránili sme vojne v Sírii.

Či sme vyprosili zdravý – či zdravší

rozum štátnikom a politikom...

Či sme zabránili utrpeniu.

No jedným som si istá....

Volali sme na Boha....

Uznali sme, že má nad nami moc

a dovolili sme mu, aby naplnil

naše srdcia dôverou...

ON   NIKOMU   NEBERIE   SLOBODU,   ALE   KAŽDEHO   Z   NÁS   DRŽÍ   AJ   VO   TME   ZA   RUKU  A   VEDIE   CESTOU   ŽIVOTA.

Ak sa aj vytrhneme z jeho rúk...

nikdy to neznamená,

že nás prestane milovať....

Jeho láska nie je závislá

od našich rozhodnutí.

Jeho láska je nemenná

a schopná urobiť všetko preto,

aby sme raz dali víťazný gól.

Nech sa stane čokoľvek. Nech sa rozhodneme akokoľvek.

Boh nás bude mať vždy rád....

Skúsme mať radi aj my aspoň tak, ako nás má rád ON. A nebojme sa to povedať tým, ktorých stretávame. Je to lepšie ako by sme sa mali na nich mračiť