Poznáme to.... Stovky nevypočutých modlitieb, akoby Boh nebral vážne ľudské slová a najlepšie predstavy... A potom sklamania, bolesť a myšlienky, ktorým sa ľahko uverí: „Keby ma naozaj Ježiš miloval, bol by urobil to a to... Keby....“ a o niekoľko dní a hodín prídeme k záveru, že Boh je tyran a ak človeka aj stvoril, nebolo to iste z lásky, lebo sa o neho nestará a berie mu to, čo má rád a o čom je presvedčený, že je to najlepšie...
Dnes som stála pri rakve starenky. Neskutočne sa podobala na tú moju, ktorú si pamätám z detstva a o ktorú som sa s Ježišom hádala ešte niekoľko rokov potom, ako si ju vzal.
Bola malá a jemná. Jej tvár mala miesto pre slzy, smiech i pre rozprávky. A hlavne, pre modlitbu a milé slovo.... a pre svoje „adoptované vnúčatko.“
Pamätám sa, že keď zomierala, tak som vydierala Boha: „Počúvaj, ak si, ak naozaj si, tak ja ti uverím, ale ty mi ju tu nechaj. Veď nik okrem nej nemá na mňa čas. Vieš, že iba ona sa za mňa modlí... Ak ma máš skutočne rád, a nechceš, aby ma bolela jej smrť, tak ju uzdrav...“
Žobronila som, plakala, dokonca som si našla babkin ruženec, aby som vyskúšala silu jej modlitby....
Nepomohlo to.
Na pohrebe som nevyronila ani slzu. Stále som sa hádala s Bohom a ešte vždy som ho presviedčala, aké je dôležité spraviť zázrak. Veď ak je pravda, že vzkriesil Naimského mládenca, tak by nemal byť pre neho problém, vrátiť k životu moju babku....
No nič také sa nestalo... Jej telo. To útle, zvráskavené a pokojné, sme položili do hrobu...
A Boh? Mlčal a ak aj hovoril, tak ja som si zapchávala uši... Ešte dosť dlho. A samozrejme som presviedčala samú seba, že je to obyčajný Tvrďas, ktorý berie ľuďom lásku...
Bola som ešte dieťa a „nerozumela“ som svetu dospelákov. No babičkin svet bol ten, kde som sa cítila ako doma, bol krehký, jemný, ale i pevný... vždy s príjemným slovom, hrou, či rozprávkou. A toto všetko sa zrazu rozplynulo behom niekoľkých týždňov.
Prišla samota. Tmavá a bolestná. Bez babky. Iba s jej pátričkami a niekoľkými náboženskými knihami..., ktoré boli mojim všetkým.
Ozvena mojich slov sa utápala v prázdne... „Babi, kde si? Prečo si musela odísť? Vidíš, ani ten, o ktorom si hovorila, že ma má rád, ťa nezachránil...“ Kričala som do neznáma....
Mala som trinásť. A v jeden večer, keď som sa znova túžila prikryť láskou mojej starkej, som vzala do rúk jednu z jej kníh. Starú ošúchanú bibliu. „Na čo je to? Prečo si sa nechala tak dlho klamať?“ Pýtala som sa a listovala som stranu za stranou.
Až sa moje oči zastavili pri Ježišovej modlitbe: „Otče chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta...“ A čím ďalej som listovala, tým viac som nachádzala slová, ktoré hovoria, o tom, že Boh túži mať pri sebe, v nebi svojich verných, tam na mieste, kde ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo... čo nás čaká...
Ani neviem čo sa stalo ale zrazu som začala chápať, prečo mi boli blízke... Zrazu som cítila, že Ježiš to s babkou zrazu myslí dobre... Vzal si ju do neba, odmenil ju za jej život, za lásku, ktorú preukazovala mne a všetkým, ktorých stretávala v živote....
Ešte dlho trvalo, kým sme sa my dvaja – ja a Ježiš – začali v tejto veci rešpektovať. A kým som uverila, že nebo je výhrou, kým ja som iba sebcom, ktorý sa chce tešiť v tôni ľudskej lásky....
Spomenula som si na to dnes, keď sme to krehké telo kládli do hrobu. Okolo rakvy stáli smútiace deti i vnúčatá... Boli odrazom lásky, ktorá bolí... a možno aj im bude ešte niekoľko dní či mesiacov trvať, kým dostanú odpoveď, prečo Boh vzal k sebe ich babičku...
A možno sa s Ježišom budú hádať. Nevadí. Hádka s Bohom je dovolená. On má vždy kartu navrch.
Akú? Každú našu predstavu, plán, či ľudskú pravdu, prekryje svojim esom značky: „VNH“ – Večná nebeská hostina.
Kiež by sme mu uverili práve vo chvíli, keď sa končí každý ľudský život. A nechali sa obdarovať hoci aj smutnou radosťou, že tam, kde sa pozemské končí, otvára sa nebo....
Babička, posielaj nám z poza nebeských brán Božie požehnanie... a vypros nám, aby sme porozumeli čo nám chce povedať Ježiš.... aj keď sme ponorení v smútku... Amen.