Sme ako telefóny s dvoma číslami... jedno pre verejnosť a druhé utajené... To prvé si má lásku zaslúžiť... a to druhé? často zabúda, že ju má ukrytú v sebe... v svojej hodnote.... Nuž neostáva nám nič iné iba prosiť... a žobrať... :) Pozývam vás do sveta žobrákov
Modlitba o lásku....
Pane som žobrák,
zahalený v zdrapoch tohto sveta,
túžiaci po slove,
čo by za život stálo.
Za lásku,
za to, že som jednoducho skvelý,
že ma má niekto rád.
Nezáležiac na mojej minulosti,
pádoch či hriechoch...
Som
a stojím v telefónnej búdke,
naťahujúc k uchu slúchadlo
citov, hnevu i výčitiek,
a čakám...
NA SLOVO
Na prihovorenie sa niekoho,
kto ma nechce riešiť,
iba byť
kráčať
a možno, ak spadnem, utrieť mi slzy....
Je ticho.
Nik sa neozýva.
Dávno je obsadené.
A možno ešte nechápem,
že rušičkou som ja...
Máš pravdu Pane.
Pre ľudí som číslo...
A už aj sám pre seba.
Teda
Som dve čísla v jednom telefóne...
To prvé – pre styk s verejnosťou
a to druhé – utajené...
Pred ľuďmi,
pred sebou...
a občas si prajem,
aby si ho aj ty
vymazal zo svojej pamäte.
Niekedy si z neho volám.
Iba tak. Sám sebe.
No na druhej strane má
chrapot sólo.
Piští, že chce žiť...
a vtedy zložím slúchadlo.
Zaleziem do perín
a ponorím sa do sna...
Je krajší ako skutočnosť,
čo pomaľovala svet ľuďmi,
a ich jazykom.
Viem.
Nie je to iba perina,
čo prikryje moje telo...
ale aj strach
a míny sklamania....
Spomienky sa derú von,
a v ušiach znie hlas zlyhania...
A tak sa potím
túlajúc sa v tmách noci...
Pane som žobrák,
no aj tak ťa prosím,
príď ako zlodej,
a ukradni tajné a súkromné.
To číslo, ktoré vlastním
a z ktorého ti volám,
Len tak
súkromne.
Prines mi odvahu.
Na oplátku
za odcudzený kontakt
na moje JA...
Zviaž mi ňou srdce,
potom ma ťahaj...
Na miesta,
kde kričím
a zatváram si oči...
Kde ako Jonáš,
radšej spím,
keď príde búrka...
a je mi jedno,
či sa niť života stratí,
alebo nájde na pevnine.
Viem že to miesto poznáš,
a aj keď ja od neho bočím,
TY SI TAM.
Keď prehadzujem číslice,
ty ich držíš v pevnom rade.
A hráš sa so mnou na
variácie života...
Neviem ti uveriť,
že moja slabosť je darom,
že tvoja láska ma objíma.
A to práve vo chvíli,
keď sa ma dotýka žehlička nenávisti,
bolesti, sklamania...
Neviem, či verím,
že rozumieš mi,
keď ti vravím, že sa hanbím za ľudí,
čo si mi dal...
Že ty usmievaš sa,
keď vykladám pred tebou karty sklamania.
Že mi veríš a chápeš každý môj krok,
keď tvoje deti už dávno zlomili nado mnou palicu.
Prosím ťa Pane,
ukradni moje utajené číslo
a vlož do mobilu človeka,
toho
čo nemá záujem o variácie,
ani o dôležitosť signálu,
ale pozná moju vlnovú dĺžku
a vie vytvoriť tie správne vlny...
A daj mi odvahu, aby som po nich
posielal lode správ,
plachetnice pocitov
a parníky smútkov.
Nech je jeho signál odrazom toho tvojho,
veď ľudské mláďa túži počuť od iného,
že je
M
I
L
O
V
A
N
É
a hodné lásky....
Tak je to veru, Pane...
Už mlčím...
Posielam ti to posledné
človečie:
Amen.
