Občas vyberám blogy zo zásuvky. Napísala som ich pred niekoľkými mesiacmi, či rokmi... Ale potom... ? Keď som ich videla na papieri, mi prešiel po chrbte mráz a niekde v srdci sa mi objavila otázka: „Neublížim, ak dám tento príbeh von? Nemajú ľudia právo, aby si čas „svojich vážne smutných lások“ zoslaných z neba, užili iba vo svojom srdci?“ Mojou odpoveďou bolo zväčša presunutie textu do zvláštneho „chlievika“ v počítači, s názvom: „Možno raz...“

Dnes som ho otvorila... Len tak, „lašujúc“ po nejakej tej myšlienke na pozitívne prežitie dňa.... A zastavila som sa.

Pred niekoľkými dňami sa mi ozval Peťo. Keď sme sa spoznali chodil do škôlky a vtedy mal štyri a pol roka. Dnes je už stredoškolák...

Ani neviem ako sa to stalo, ale napísala som mu a poprosila som ho, či by som sa s jeho vážne smutnou láskou mohla podeliť.

A on dovolil. Veď dnes má jeho na chvíľku videný braček sviatok...

Keď ešte malý Peťo vošiel do škôlkárskej triedy, chválil všetkým naokolo: „Ja budem mať bračeka. Síce ešte nebýva v mojej izbe, ale v maminkinom brušku, ale ja si už teraz upratujem hračky, aby sa mu tam páčilo... A s maminou sme mu prichystali aj postieľku...“ Vykladal deťom. Niekedy sa v jeho skrinke objavil aj meter, na ktorom mal označené, ako jeho braček rastie....

„Ja viem, bude maličký a ešte sa s ním nebudem môcť hrávať...“ vysvetľoval mi, „ale ja počkám...“

Keď sa však priblížil siedmy mesiac maminkinho tehotenstva, Peťko si prestal nosiť meter...  Viac mlčal, neusmieval sa a v jeho očiach bolo vidno detský smútok...

„Videl som maminu, ako včera plakala...“ priznával, keď deti už pokojne oddychovali.

„Povedala, že braček prestal rásť a že možno nebude potrebovať ani postieľku, čo sme mu pripravili.“ vysvetľoval a pozeral sa na mňa. „Však sa to nestane, však?“

Mlčala som a hladila jeho plavé vlásky. „Je možné, že namiesto bračeka občas deti dostávajú anjela...“ premlela som pomedzi zuby.

„Ale ja ho nechcem. Ja už mám. Vieš, toho strážneho!“ bojkotoval môj nápad. „Ja chcem bračeka, bábätko a môže sa aj pokakávať do plienky, kým sa naučí na nočník...“ Povoľoval hranice.

„Budeme sa modliť, aby nám dobrý Boh dal to, čo je pre nás dobré...,“ pokúsila som sa o úsmev. „...a teraz už spinkaj,“ vstala som a začula som za sebou hlas... „Áno, Bože, ty vieš, bračeka...“

Čas plynul. Bábätko v maminom lone žilo ale „nerástlo...“

„Nevadí že môj braček bude iný?“ uisťoval sa Peťo. „Možno sa nikdy nenaučí rozprávať a chodiť, ale vieš, bude to môj braček...,“ hovoril si sám pre seba a pred jeho očami nebol nikto iný iba „braček“

... Keď sme kreslili, tak on kreslil pre „bračeka,“ keď sa hral s legom, staval domček pre bračeka..., keď nevládal zjesť obed, tak posledná lyžička bola za „bračeka“...

A medzi tým čas letel. Maminu odviezli do pôrodnice a všetci sme čakali, čo bude... Pôrod prebehol normálne. A na svet, hoci iba na chvíľku prišiel „braček Tadeáš“. Mal veľké hnedé oči, ktoré sa potulovali po svete, ale zrejme  nič z neho nevideli... a aj srdcovú chybu, ktorá bola v tej chvíli neodstrániteľná a teda...

Asi tri  hodiny ho udržovali pod prístrojmi.

A vtedy sa ocko sa podujal na najväčšiu vec na svete. Vzal Peťka a zašli spolu do nemocnice... K inkubátoru...

Aj jemu dovolili, aby sa ho dotkol, aby ho pohladil a privítal v tomto svete....

Netušil však, že je to zároveň rozlúčka... Jeho braček mu padol do oka i do srdca. Tak veľmi sa na neho tešil...

Prešlo niekoľko dní a mamina sa vrátila domov. Sama.

Medzi tým ocko odsťahoval postieľku a odniesol všetky malé vecičky, pre bračeka.

„Ocko prečo to robíš, veď Tadík nebude mať čo nosiť, a moje oblečenie je mu veľké...?“ vyzvedal Peťo. No odpoveď nedostal...

„Vy ho nechcete? Nechcete, aby Tadík bol u nás doma? Aby som mal bračeka?“ Pýtal sa, no začul iba povzdych: „Ach miláčik, všetko je inak...“

Ani do škôlky sa mu nechodilo radostne... Aj keď pri otázke, či videl svojho bračeka, sa usmial. „Videl, ale iba raz... Teraz je to inak. Už nemáme ani jeho postieľku, ani vecičky, lebo všetko je inak... Len ja neviem ako...“ vysvetľoval a hľadal odpoveď... „Možno je ešte stále maličký a na to, aby mohol začať rásť musí byť v tej búdke, vieš v tej, kde som ho mohol pohladkať...“ Viem, myslel na inkubátor...

No Tadíka by tam už márne hľadal. Už nebol medzi živými. Už bol na cintoríne...

Konečne prišla hodina pravdy.

„Ideme za Tadeáškom,“ zahlásil ocko, keď sa popoludní zjavil vo dverách.

„Už je doma?“ spýtal sa Peťo radostne.

„Má iný domov,“ povedala mamina a objala svoje jediné žijúce dieťa.

„Iný? Nepáčilo sa mu u nás?“ pozeral sa na nás...

„ Ale áno, páčilo. Len Boh povedal, že nám dá viac ako bračeka, dá nám anjela...“ pokúsila sa znova o nejaké vysvetlenie mama.

„Anjeli sú tí, ktorí sú stále s nami, a vieš, keby Tadík vyrástol, mohol by od nás odísť niekam preč, ďaleko za prácou... a takto bude stále s nami.“

„Ako bude s nami?“ nechápavo sa na nás pozeral Peťo.

„Tak že ho nikdy neprestaneš počuť vo svojom srdiečku. A že ti vysvetlí aj to, čomu nebudeš rozumieť...“

„A kde je?“ znela tichá detská otázka ponorená do zmätku.

„Na....“ chcel povedať otec, ale hlas mu uviazol v hrdle. „Poď ukážeme ti, uvidíš...“

V aute mali pripravené  kvety a sviečky s motívmi anjelov...

„Ideme ho privítať,“ tešil sa Peťo, keď ich uvidel.... No jeho radosť netrvala dlho...

Keď spolu s rodičmi stál nad hrobom Tadeáška, jeho oči smutne hľadeli na malý kopec hliny...

„Neboj sa bráško, ja si ťa nedám. Si krásny, videl som ťa...“ hovoril svojim šušlavým hlasom a dotýkal sa hliny. „Aj keď si taký maličký, najmenší z anjelikov, budeme stále spolu. A ochránime maminku aj tatinka.“

Pozrel sa za seba a skočil svojim rodičom do náručia... Bol rád, že mohol plakať s nimi...

Dni plynuli... a Peťko si Tadíka nosil stále so sebou... Najskôr to bol jeho neviditeľný kamarát, potom anjel na obrázkoch, potom v mysli... a hlavne brácho, ktorý mu rozumie a pomôže z každého trapasu....

Dnes by mal Tadeáš narodeniny... A aj ich má. A Peťo vie, že je stále s ním. A verí že rastie... Ochraňuje ho... a tvrdí, že má bráchu „IN“... a že aj keď je mu za „bráchom“ smutno, tak ho má stále rád. Nuž čo to je vážny údel smutnej lásky...

Keď sme o tom dnes rozprávali, tak mi povedal: „Jediné, čo sa mi vtedy páčilo bolo, že som nemusel plakať sám... A tvoj príbeh si Tadík zaslúži... Aj tak ho má už iste prečítaný...“

Občas sa pýtam, prečo rodiny dostávajú anjelov namiesto detí...

Ale zrejme je to otázka, na ktorú dostanem odpoveď až na druhej strane...

A predsa...

Akosi ma to ťahá rozprávať Bohu o rodinách, ktoré dostali anjelov... alebo deti iba na chvíľku...

A tak ťa Ježiš prosím, požehnaj všetkých, ktorí milujú svojich maličkých smutnou láskou... a daj nech anjeli ako Tadík, orodujú za nás.