List od Barka...

myslím na vás, ktorí niekde v hĺbke svojho srdca cítite... že ste niečo spackali. Neviem, či ma pochopia, či prijmú tí „dokonalí“, tí, ktorí si myslia, že v ich živote je všetko „OK“ a že všetko majú pod kontrolou. 

Ak ste takí a čítate, tieto moje riadky, tak sa vám vopred ospravedlňujem, ak vás pohorším, či zasejem do vášho srdca nejakú výčitku.

Keď som bol malý, volali ma „Barko“. Môj otec bol žid, zachovával prikázania. A ja som ich mal zachovávať tiež. Všetko bolo u nás „tvrdé“ a ja som bol ten najhorší syn, ktorý vyrušoval v chráme a nevedel sa postarať o svojich súrodencov. Bolelo ma, keď mi moja matka nespočetne veľa krát opakovala, že zo mňa nič nebude.

Ani ona, ani otec nevedeli o mojej bolesti. Nemohol som im vysvetliť, že sú veci s ktorými si neviem rady. Vždy ma predbehli svojim: „Sklamal si ma...“

V čase kedy sme sa mali modliť a odriekať žalmy, som ich mal na svojich perách, ale vo svojom srdci som cítil nenávisť. Nenávidel som Boha, ktorý sa skryl do prikázaní, do pekného správania môjho otca, ktorého si všetci v chráme vážili a hovorili o ňom aký je úžasný a skvelý. Čas modlitieb bol pre mňa utrpením, ktoré sa postupne zmenilo na zvyk a istotu, že Boh, v ktorého veríme, nie je ničím a nikým iným, ako strašiakom, o ktorom sa rozprávajú v chráme príhody... a že na nás zabudol. Iba my ľudia, bývajúci v Jeruzaleme sme čakali na akéhosi Mesiáša...

 Bol som si priam istý, že nikdy nepríde... a že ak náhodou príde, neurobí nič pre mňa, ale iba pre tých, ktorí si to zaslúžia...

Stretával som sa s kamarátmi. Hovorili sme o tom, čo je v nás. Boli na tom rovnako. Tešili sme sa, na našu dospelosť. Mal to byť pre nás nový štart... Štart veľkej vzbury. 

Odišli sme od Boha, prestali chodiť do chrámu... a postavili sme sa proti vlastným otcom.

Áno, aj ja som sa postavil proti vlastnej rodine. Stal som sa arogantným a netrvalo dlho odišiel som zo svojho mesta. Túlal som sa, hľadal som s hľadajúcimi a pýtal som sa s pýtajúcimi.

 Dostávali sme odpovede. Prichádzali sme na to jedno a to isté: „Boh nám nepomôže, musíme si pomôcť sami. Láska neexistuje, je to iba cit, ktorý robí človeka slabým a my predsa potrebujeme a chceme byť mocní! Musíme sa spolčiť. Musíme držať spolu, aby sme sa oslobodili od Rimanov, od tých, ktorí nás utláčajú...“ 

Lákalo nás všetko, čo súviselo so slobodou. Každý z nás si ju túžil vydobiť pre seba. Päsťami, slovami, nadávkami... ale aj zbraňou.

Nenachádzal som pokoj. Bol som tulákom, navonok nezávislým a slobodným, ale moje vnútro sa búrilo. Nepoznal som pravú príčinu, vedel som len, že musím byť všade tam, kde ide o niečo „nové“, o vzburu...

Vypomstilo sa mi to. Chytili ma. Ocitol som sa v rukách vojakov a potom vo väzení... Márne som sa bránil! Boli mocnejší ako ja. Premohli ma.

Za mrežami som si spomenul na svojho otca, a na mamu, ale ani neviem, prečo, rozhneval som sa. Videl som ich, ako mi nikdy neverili a ja som im chcel za každú cenu ukázať, že niečo dokážem... a teraz? 

Sedím za mrežami, ako pravidlo, ktoré potvrdzuje ich monológ o „nemožnom synovi.“

Nemohol som myslieť na nich. Nechcel som ostať sám... Všetky moje spomienky smerovali ku nám domov.... 

Vtedy ma za plece chytil Demeter. Bol vo väzení už nejaký ten mesiac a podal mi svoju mocnú dlaň. Našiel som v ňom nového kamaráta. Ani som si nevšimol, ako sa so mňa stáva ešte väčší grobian ako pred tým.

 Vo väzení som počul všelijaké historky i presné návody na to, ako kradnúť – či omráčiť človeka, ak ide o „dobrú vec.“

V jednej cele nás bolo sedemnásť a celé dni sme trávili v odovzdávaní si svojich bohatých skúseností...

Jedného dňa však môj trest vypršal a ja som sa dostal na slobodu. Skúsenejší, podkutejší a istejší, že mám priateľov, ľudí, ktorí mi rozumejú a ktorí rovnako ako ja vedia, že šťastie si možno získať iba silou.

Bol som všade tam, kde bolo niečo zaujímavé. Verejne som kradol. Občas som zašiel aj do chrámu, ale nie preto, aby som sa modlil, ale preto, aby som peňazomencom zmenšil obsah ich veľkých vreciek alebo odniesol si kúsok barana, či iného mäsa.... 

Pohŕdal som tými, ktorí sa modlili, ktorí volali k Bohu a mysleli si, že ich vypočuje, že mu na nich záleží...

V jeden deň som sa zaplietol do novej vzbury. Stál som pod Herodesovým palácom a spolu s inými som chcel, aby znížil dane... 

Kričali sme, hádzali kamene a nevšimli sme si, že tá „líška“ na nás poslala vojakov z inej strany, ako sme boli zvyknutí...

 Ani mi nenapadlo, že môže zmeniť stratégiu boja.... Zrazu sme boli obkľúčení. Bili sme sa hlava nehlava. A šlo o život. My sme mali v rukách iba palice a kamene, zatiaľ čo Herodesove vojsko bolo oblečené do pancierov a v rukách malo kopije. Pichali do mojich spoločníkov, ktorí sa nevládali ubrániť presile. A môjho priateľa Demetra zhodili na zem. 

Videl som ako po ňom šliapali. Neudržal som sa. Demeter bol jediný, kto sa ma ujal vo väzení a nedovolil, aby som bol sám... Vrhol som sa na vojaka. A ani neviem ako, ale zaškrtil som ho... zabil som ho... 

Bol to zvláštny pocit prázdnoty, keď som zistil, že je mŕtvy. Cítil som ako odchádza z neho život. A niekde v mojom vnútri sa ozval hlas môjho otca: „Z teba nikdy nič nebude!“ 

A bude – spamätal som sa a bil som sa ďalej. Už mi nezáležalo na ničom. Mlátil som okolo seba a vojaci končili v blate....

Niektorí z nich však boli silnejší. Spútali ma a odviedli do žalára. Smial som sa celú cestu.

 V mojom vnútri bol hnev a stále ma prenasledoval odchádzajúci život. Ešte niekoľko dní som sa na slamníku budil na to, ako sa na mňa pozerajú oči umierajúceho vojaka.... 

Nebolo to ľahké, ale sám seba som presviedčal, že dostal čo mu patrilo. Že zdochol, aby iní mohli žiť...

Odsúdili ma. Videli ma, keď som vraždil... a možno sa táto zvesť dostala aj do uší môjho otca. 

Hneval som sa, ale navonok som bol ako kameň. 

Museli ma spútať reťazami, pretože som okrádal mojich spoluväzňov o ich podiel stravy, či chatrné šatstvo. Nevadilo mi to, bol som zrazu akýsi mocnejší, tak prečo by som si nemal lepšie a pokojnejšie zariadiť život?

Takto uplynulo mnoho dní... Poznal som už všetky príbehy, vraždy, zlodejstvá, ktoré sa mohli v Jeruzaleme stať. Otravovalo ma to. 

Nič sa nemenilo. Všetko bolo po starom. Herodes všetkým ubližoval a Rimania vládli a hrali sa na bohov... každý sa im radšej vyhol, len ja som im pľuval do tváre...

Všetci o mne hovorili že som ten najväčší zločinec, že som vrah, že som burič a bola to pravda. Nenávisť bola jediným hnacím motorom, niečím čo ma hnalo hýbať rukami a nohami...

Až v jednu noc. Bolo to tesne pred tým, ako bolo mesto plné židov. Iste bola medzi nimi aj moja rodina. Otec a mama. Prišli, aby sa poklonili necitlivému Bohu, čo človeka zväzuje do príkazov a zákazov... 

Akosi som sa budil. A nemohol som spať, kým moji spoluväzni spali spánkom spravodlivých. Všetko bolo také tiché, zvláštne... Plné nepokojného pokoja... 

Povrávalo sa, že príde do mesta nejaký blázon, čo o sebe hovorí, že je Mesiáš, a že nebude nič neobvyklé, ak sa ocitne medzi nami – zlodejmi a vrahmi – židia chceli urobiť všetko pre to, aby ho umlčali...

Myslel som naňho. Bol to rebelant, ale na svoju rebéliu vraj nepoužíval päste ako ja. Provokoval slovom. Hovorilo sa o ňom že uzdravuje, a že je taký šikovný, že bez dlhých debát uzemní všetkých nafúkaných farizejov.... 

Bolo by zaujímavé počuť, čo im hovorí.... Niektoré jazyky priniesli zvesť aj o tom, že vzkriesil mŕtveho. Ale tomu neverím... 

Musel by byť čarodejník, alebo naozaj Boh... Ale že by Boh prišiel ako obyčajný tulák...?

V tú noc bolo bezvetrie. Ani psy nezavíjali, hoci pred tým a aj potom trávili noci v hlasnom psom koncertovaní... 

Vedel som, že sa niečo stane. Obloha bola akási ťažká...

 A nado mnou sa vznášal mrak zúfalstva. Sklamal som. Sklamal som sám seba, chcel som žiť... a skončil som vo väzení, spútaný reťazami, ktoré mi nedávali strážcovia dole ani na noc. Vraj pre to, aby som nikoho nezabil... 

Beznádej a strach mi zatláčali viečka.

Ani neviem, ako prišlo ráno. Len som zacítil, ako do mňa niekto kope a ťahá moje spútané ruky a nohy. Boli to vojaci. Kričali: „Vstávaj! Ideme!“ 

 Začal som sa smiať svojim hurónskym smiechom. Konečne som sa dostal z basy. Konečne som videl aj niečo iné, ako mreže a slamníky, či drevené misky. Pľul som na všetky strany. 

Viedli ma pomedzi ľudí, ktorí na mňa ukazovali prstom a kričali: „Chceme Barabáša, nechceme Ježiša.“ Potešil som sa. Niekto ma chce, a bolo mi jedno prečo si ma žiadajú... Smial som sa, dvíhal ruky k nebu, a kráčal som pomedzi rozbesnený zástup ľudí. V ušiach mi znelo: „Chceme Barabáša! Chceme...“

Vyšli sme po schodoch až k Pilátovi. Postavili ma vedľa chlapa, čo mal na hlave tŕňovú korunu. A bol zbitý ako posledný žobrák na ulici, ktorý pýta chlieb od zbojníkov. Z jeho očí, rúk, i chrbta sa  valila krv. Vtedy som si pomyslel, že to musí byť poriadny blázon...

S úškľabkom som sa obrátil k nemu. Naše oči sa stretli. 

Nemohol som. Nie, chcel som začať nadávať, chcel som mu niečo povedať ale nemohol som povedať ani slovo. Rýchlo som sa pozrel pred seba. Áno, miloval som hluk zástupu. Boli tam všetci! Bohatí i chudobní! V tej chvíli mi vôbec neprekážalo, že sú tam aj farizeji aj veľkňazi! 

A bolo mi milé, čo vykrikovali: „Chceme Barabáša...“

Pilát, ten zbabelý vládca, vystrel ruky nad zástup a keď sa všetci utíšili, zakričal: „Na váš sviatok je u nás zvykom, že vám prepúšťam jedného zo zločincov. Koho mám prepustiť vraha Barabáša, alebo Ježiša Nazaretského?“ 

V zástupe nastala vrava, potom krik premieňajúci sa na rev skandujúci moje meno: „Chceme Barabáša! Chceme...!“ 

Neveril som vlastným ušiam. Ešte raz som sa pozrel na Nazaretského a chcel som ho opľuť, povedať mu, že som vyhral. No jeho pohľad ma prenikol až do špiku kostí. Nemohol som. 

Hneď som odvrátil hlavu a tešil sa zo svojej slobody. Áno, v to ráno som bol slobodný a mohol som začať žiť odznova...

Stratil som sa v zástupe. Behal som, sácal do ľudí ako zmyslov zbavený. Bol som slobodný... Bol som znova sám sebou... Teda aspoň som si to myslel.

Začal som odznova. Spával som pod holým nebom, kradol som iba jedlo a pil na sekeru v krčmách. No vo chvíľach, keď som ostal sám, videl som jeho oči. Prenasledovali ma. Ale nič mi nevyčítali. Iba sa na mňa pozerali so smútkom a s láskou zároveň. Bol som zmätený. Nemohol som pred nimi ujsť... 

Až som jedného dňa stretol Jána, mladého muža. Sedel na brehu jazera a rozprával o tom, ako jeho Majstra a učiteľa, ktorého miloval a ktorý robil zázraky, odsúdili na smrť. 

Ako vymenili jeho život za život jedného vraha. Ako ho potom ukrižovali. 

A ešte povedal, že keď sa Ježiš pozrel na vraha, iste mu odpustil. Netušil, že ho počúvam. Sedel som pod stromom, zahalený do ukradnutého plášťa... 

Jeho slová sa ma dotýkali a otvárali moje vnútro. Nevládal som sa brániť. Vedel som, že všetko čo ten mladý muž hovorí, je pravda.

Vyskočil som na rovné nohy a bežal k nemu. „Hovor o ňom ešte viac! To som ja! Ja som ten vrah, ktorému on dal život!“ Ostatní stŕpli, len Ján, ostal pokojne sedieť. Stisol mi ruku a posadil ma vedľa seba. 

Znova mi opakoval slová o láske, o radosti, o tom, že Ježiš nám odpustí všetko, že ráta s každým z nás a že pre každého pripravil miesto...

Ešte som niekoľko dní chodil s Jánom a počúval jeho slová. Zdalo sa mi nemožné, aby Ježiš, môj Boh, ktorého sme zavesili vďaka svojim zákonom a prikázaniam na kríž, rátal aj so mnou.

Vedel som že všetci ľudia, ktorých som ako tak v živote miloval , zlomili nado mnou palicu, iba on nie.

Milí moji, dostal som sa do evanjelia úplne nechtiac. Nikdy som nepomyslel na to, že budete o mne čítať  a že mi budete závidieť "Ježišov pohľad" i to, že Boh so mnou rátal.

Píšem vám, lebo už nemôžem dlhšie mlčať. Nechcem, aby aby ste ostali chladní, voči Ježišovej smrti.Chcem vám povedať, že ON  je tu aj dnes a vôbec mu nezáleží na tom, čo je za vami, ani na tom, či kradnete, alebo smilníte... 

On vidí viac. Vidí vás, a vo vás vidí, svoje milované deti. Ráta sa vami rovnako ako rátal so mnou... Je tu pre Vás... A pozerá sa do vašich očí...

Píšem vám, a prosím aby ste sa nechali osloviť jeho pohľadom, aby ste otvorili oči pre jeho slobodu, ktorá sa nedotýka iba tela, ale hĺbky každého ľudského srdca.

PS: Nezabúdajte: On počíta aj s vrahmi...