Minulý týždeň som po úspešnej poľovačke strávil hodinu na daždi ošetrovaním diviny . Kým som pracoval, celý som premokol. Voda mi vsiakla do šiat, ktoré som mal na sebe oblečené. Nestalo sa to naraz ale postupne, kvapka po kvapke, takže zimu som si počas práce vôbec neuvedomoval.

Chlad som ucítil až po práci - keď už nebolo čo robiť a moje telo sa prestalo hýbať a tak produkovať teplo. Vošiel som do kuchyne kde ma čakala babka s už pripraveným uterákom a prísnym pohľadom.

 „No ale hybaj hneď do sprchy!!!“

Úsmevom som nalomil jej prísnosť , zobral uterák a vydal sa smerom do kúpeľne.

„Musíš si odpustiť“ povedala mi.

 Skamenel som – „musíš si odpustiť, musíš si odpustiť...“  znelo mi v hlave a ja som nechápal.

Stál som a v duchu si hovoril „ale babi, veď ja som si už dávno odpustil, čo to nevidno?“

„Odpustiť?“ vyslovil som otázku s mierne zvrašteným nechápavým výrazom v tvári.

„No hej.“ odvetila babka „... dlhšie odpustiť“

„Dlhšie odpustiť!?!?“ Rezignovane som zvýšil hlas. Už som tomu nerozumel vôbec

„...vodu zo sprchy. Dlhšie to trvá kým začne tiecť teplá“

S úsmevom na tvári som si na ceste do sprchy sám pre seba mumlal popod nos „Dlhšie odpustiť, dlhšie odpustiť...“ Taká blbosť! A taká pravda!

Tak som si v ten deň dlhšie odpúšťal...

Nakoniec prišlo teplo na uzimené zmoknuté plecia a ja som sa znovu cítil sviežo občerstvený. Nielen teplom z  vody ale aj touto pre mňa nezabudnuteľnou príhodou o dlhšom odpúšťaní