Blog

« Back

Kto je budúcnosťou spoločnosti: deti či starí?

Kto je budúcnosťou spoločnosti: deti či starí?

Na tohtoročnom Svetovom stretnutí rodín v Dubline povedal pápež František vetu, ktorá je dosť prekvapujúca: „Spoločnosť, ktorá si neváži starých rodičov, je spoločnosťou bez budúcnosti.“ Dosiaľ sme počúvali, aj z úst pápežov, vrátane Františka, že „spoločnosť bez detí je spoločnosťou bez budúcnosti“. Tak ako to je – neprotirečí si?

(Možno mi predchádzajúca otázka zvýši čítanosť, lebo žijeme v kultúre, v ktorej – aj u nás – sa kritizovanie pápeža stalo obľúbeným „športom“ a akoby legitimáciou „kresťanského intelektuála“. Ja však nie som ten typ, takže uznávam, že som si ju azda aj mohol odpustiť. Je však tam a nejdem ju odstrániť, lebo takéto otázky môžu prísť a dôležité je nie zaháňať ich, ale odpovedať na ne.)

Deti sú budúcnosť spoločnosti, to je jasné, už preto, lebo je to celkom logické. Keď v rodine (a teda i v širšom spoločenstve) niet detí, zanikne – vymrie. A keď ich je málo, nebude mať kto sa postarať o tých starších, keď to budú potrebovať – finančne (dôchodkový systém) i konkrétne, prakticky.

Práve tu možno treba hľadať odpoveď na otázku, resp. tu možno vidieť, že keď pápež hovorí o potrebe vážiť si (doslova: „valorizzare – dať hodnotu) starých rodičov, neprotirečí si s vyhláseniami o budúcnosti spoločnosti, ktorá je v deťoch. Jedna vec je deti, mladú generáciu mať (kvantitatívne), druhá vec je mať kvalitnú mladú generáciu, ktorá dá spoločnosti budúcnosť, teda nádej na integrálny a udržateľný rozvoj. Ten však začína od vzťahov – a tie sa nezastupiteľne dieťa učí v rodine, vstupujúc do vzťahov s rodičmi a prostredníctvom nich aj so starými rodičmi. Keď tieto vzťahy rodičia nebudujú, alebo ich budujú nesprávne, možno v budúcnosti bude mať kto sa postarať o starších, ale nebude mať prečo, nebude chcieť...

Napokon, táto myšlienka nie je nejakou víziou možnej budúcej hrozby, ale vidíme ju už ako súčasť a jeden z vážnych problémov našej kultúry. Zrejme naša generácia práve toto zanedbala, keď sme tak veľmi túžili osamostatniť sa a „odstrihnúť“ od svojich rodičov. Budúcnosť však nevytvoríme a nezabezpečíme len kvantitatívne, ale predovšetkým kvalitatívne: deťom musíme odovzdať základy vzťahov medzigeneračnej solidarity, inak naša spoločnosť skolabuje rovnako, ako keby budúca generácia nebola. Ba možno i ešte horším spôsobom.