Krik, strach, boj. Neistota a tlak z každej strany. Boh zrazu stlačí tlačidlo Pauza. Rozprestiera deku a pokladá tam samé dobroty. Usmieva sa a volá nás, aby sme si k nemu sadli. A my sa s výčitkou pýtame: Teraz Bože? Keď za teba bojujem?! A On láskavo pripomína slovo zo žalmov: "...Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov"
Nikdy som nebol pokojný typ. Na rozdiel od môjho brata, ktorý dodržiava zásadu „pohoda, klídek, tabáček“ (bez toho tabáčku), ma to vždy núti niečo robiť, nad niečím uvažovať, plánovať, snívať, vizionárčiť. Ľudia, ktorí majú svoje vlastné tempo, svoj priestor pre premýšľanie boli pre mňa vždy výzvou ako viac milovať svojho blížneho.
Byť v pokoji, v oddychu, premýšľať o Božej láske a len sa tak tešiť z toho, že Boh je, mi nikdy nebolo vlastné. Radšej čítam, „aktívne“ sa modlím, študujem Božie slovo.
Myslím, že bez ohľadu na to, ako sme stavaní a čo je nám blízke, Ježiš nás volá do pokoja. Doteraz nerozumiem tomu, ako mohol Ježiš počas búrky spať. Možno bol riadne unavený, ale ruku na srdce: tie vlny a vietor museli zobudiť aj mŕtveho. On si však pokojne spal.
Niekedy môže naše nadšenie z rozširujúceho sa Božieho kráľovstva vyvolávať dojem, že ide o nejaký vojenský útok. Áno, sme v duchovnom boji, ktorý je reálnejší než prechádzka po uliciach Bagdadu. Pavol vo svojich listoch často používa vojnovú terminológiu. Biblia je plná paradoxov, vlastne sám Boh je plný paradoxov. Verím, že jeden z nich je: chaos tohto sveta a temnotu porážame pokojom. Expanzia Božieho kráľovstva sa nekoná násilím na svojich susedoch alebo neznámych ľuďoch vonku. Deje sa skrze náš pokoj. Niekde hlboko v nás je zakorenené, že čokoľvek môžeme dosiahnuť iba s vypätím všetkých síl, použijúc všetku našu mentálnu energiu. A až úplne vyčerpaní, zničení dosiahneme svoje.
Najefektívnejší sme vtedy, keď vstúpime do Ježišovho pokoja. Koľko krát nám Ježiš pripomína, že nám dáva pokoj? Nehovorím o vyložených nohách a ničnerobení. Nehovorím o pštrosom syndróme. Hovorím o pokoji, do ktorého máme pozvánku vstúpiť každé ráno. Na začiatku každej práce. Pri riešení každého problému. Podstatou pokoja je môj vzťah s Otcom. Istota, že on ma prijíma takého aký som, s tým, čo práve prežívam. Úplne mi rozumie. A zároveň mi v tomto pokoji hovorí slová nádeje. Slová života. Svet nám chce pokoj zobrať, ale Otec nás neustále uisťuje o svojej láske k nám. Už rozumiem, prečo sú Boží Synovia nazývaní šíriteľmi pokoja (Mt 5). Lebo len Jeho syn a dcéra dokáže mať pokoj.
Učím sa vstupovať do pokoja. Za deň je milión vecí, ktoré ma z neho vytrhavajú – povinnosti v práci, môj syn, nezhody s manželkou, deadliny. Ale nie je nad to, keď tomu dokážem povedať STOP a na pár minút sa vrátiť do Otcovej náruče. Spočinúť na chvíľu u neho. „Môj“ pokoj robí divy. Rúca nervozitu, láme depresie a tlaky, vracia radosť zo života. Opäť začínam skutočne dýchať.
PS: Táto pieseň mi pri tom veľmi pomáha http://bit.ly/NFqc9v
