ak zacneme tu vnutornu, pride aj vonkajsia, lebo vsetko zacina od zdraveho jednotlivca vo viere a v laske, niekedy nie je vidiet vysledky nasich prosieb, no su tu-Boh vypocuva modlitby uprimnych ludi. Mozno anni nevieme, kolko modlitebnikov a pravych krestanov uz je na Slovensku a aj inde... napr. Japonsko - modlia sa deti za cely svet, kazdy den za konkretnu krajinu... a Boh miluje duse deti mimoriadne.

Ešte pred uverejnením článku, som vyššie položenú otázku dal aj mojej manželke. Nakoľko ona a internet nie sú príliš veľkí priatelia a jej odpoveď je hodnotná a veľavravná takýmto spôsobom ju tu uverejňujem:

„Osobné zaangažovanie sa a modlitba. Nečakať, že veci urobí niekto iný, ale zobrať svoj diel zodpovednosti. A byť ľuďmi modlitby, pretože bez nej to nepôjde“.

Jožko a aká je Tvoja odpoveď?

Neboj Jarka. Bude! Sľúbil som a slovo dodržím. Všetko má svoj čas. Ale ak by si horela svätou netrpezlivosťou, daj mi (mailom) vedieť, žeby si nám nezhorela:-)

Vydržím, Jožko.

A prijímam aj Tvoju výuku v trpezlivosti. Vďaka.

Hoci viac túžim horieť :-) - ale nech deje, čo sa má!

Po júli 1985 som prestala veriť médiám. Žiaľ ani po rokoch sa situácia nezlepšila ba je to ešte horšie. Ľudia presne vedia ako reagoval politik či hlavná postava. No jeden na druhého nemajú čas. A tak som začala obmedzovať sledovanie televízie v našej rodine. Taktiež odmietam nakupovať v nedeľu.
Postupne sa strácajú naše tradície a zavádzajú novoty a mi sa len prispôsobujeme a sme ticho. Som obyčajná sivá myška, ktorá nič nezmôže.
Ale aj tak sa denne cestou do práce modlím:

Bože, ďakujem Ti za nové ráno. Pomôž mi pri stretnutiach s ľuďmi, aby poznali, že si prameňom môjho pokoja a tiež zatúžili po tebe.

Je ťažké zachovať si pokoj po celý deň ale aspoň sa o to pokúšam.
Pracujem medzi ľuďmi a preto viem, že sa cítia veľmi osamelo. Zvlášť teraz pred sviatkami. Je potrebné vypnúť telku a začať sa viac zaujímať jeden o druhého!

Martin, cieľom výchovy učeníkov je evanjelizácia. Ježiš vychovával učeníkov, ktorí potom evanjelizovali. Rovnako Pavol formovaním učeníkov v Efeze za dva roky dosiahol, že všetci, čo bývali v Ázii počuli slovo Pánovo: Pavol učil v Efeze a evanjelizovali učeníci. Pavol to zdôrazňuje svojmu učeníkovi Timotejovi (2 Tim 2,2). Evanjelizácia prostredníctvom tvorenia učeníkov je iná ako evanjelizácia bez formovania učeníkov. Prvému prístupu sa hovorí aj znásobovanie, zatiaľčo druhý prípad je pridávanie učeníkov. Vo vyššie uvedených citátoch ide o znásobovanie. Keby bol Pavol v Efeze z tých 12 učeníkov sformoval evanjelizačný tím a s ním spolu putoval po Ázii a evanjelizoval, to by bolo pridávanie. Rozdiel medzi týmito dvoma stratégiami sa dá ľahko pochopiť na príklade: Ak sa jeden rok venujem formácii dvoch učeníkov tak, že na ďalší rok každý z nich bude schopný za rok sformovať dvoch ďalších učeníkov, atď. to je znásobovanie. Ak spolu s evanjelizačným tímom každý rok privediem ku Kristovi 10 000 osôb, to je pridávanie. A teraz otázka: koľko rokov bude trvať evanjelizácia Slovenska jednou a koľko druhou stratégiou?
Vyskúšal som si obidva prístupy (ten druhý v menšom rozsahu a iba 5 rokov, prvý prístup potom 15 rokov za socializmu a teraz znova vyše 2 rokov).
Moje rozhodnutie pre prvý prístup ovplyvnilo hlavne to, že všetko okolo nás sa šíri znásobovaním: nielen ľudia, ale aj zlo, ... preto je potrebné, aby sa aj dobro znásobovalo, nielen pripočítavalo. Preto tá moja otázka na konci predchádzajúceho príspevku.

Peter s tým znásobovaním učeníkov sa nedá nesúhlasiť. Je to spôsob, ktorý nám ukazuje samotný Ježiš. Ako píše Coleman v knihe Majstrov plán evanjelizácie, Ježiš sa venoval zástupom tým, že ich vyučoval, uzdravoval, ...., tiež 72 učeníkom a potom zvlášť 12 apoštolom. Ty ukazuješ predovšetkým na formovanie 12-tych, ale v Cirkvi môžeme nájsť rehoľné spoločenstvá, ktoré sa zameriavajú na učenie, iné na pomoc blížnym v chorobe (Matka Tereza a jej sestry), atď. Týmto chcem ukázať aj na službu mimo formácie malej skupiny ľudí podľa príkladu Krista.

A teraz k tomu znásobovaniu a Tvojej otázke ohľadom misií, Rieky Života a procesu tvorby učeníkov. Neviem, či si to nevysvetľujem zle, ale badám tu istú výčitku. A tak sa opýtam trochu ináč. Vieš si predstaviť, aby sme sa podieľali na tvorbe učeníkov znásobovaním, čiže ďalšou formáciou všade tam, kde sme boli na misiách? Ja teda nie! Je to nepredstaviteľné! Dokonca si neviem predstaviť, aby sme my z východu chodili k Vám do Žiliny a viedli stretká v malých skupinách. Ten proces vidím v našej pomoci Vám (a tým vlastne všade tam kde chodíme). Na Vás stála príprava misií, my sme Vám prišli pomôcť naším obdarovaním a nasleduje opäť Vaša práca v malých skupinkách a formovanie učeníkov.

Mimochodom, ako spoločenstvo si uvedomujeme potrebu takejto práce a aj to robíme. Síce nie všetci (nechcime, aby matka 3 či 4 malých detí ešte viedla malú skupinku), ale mnohí pracujeme takýmto spôsobom o ktorom sa bavíme, tam kde bývame. Medzi základné veci v našom spoločenstve patrí mať niekoho nad sebou komu podlieham a niekoho pod sebou koho vediem. Nie vždy sa to darí tak ako by sme chceli, ale aj my sme len ľudia. A popri tejto práci v skupinkách slúžime napr. modlitbou zvelebenia na prvé nedele, kde chodia ľudia nielen z okolia, ale aj z misií. A tak môžu pravidelne mesiac čo mesiac prichádzať a odýchnuť si, posilniť sa, povzbudiť sa, pookriať. Aj toto je istá formácia aj keď nie presne v tom význame o ktorom hovoríš. A potom je tu služba na misiách.
Teraz naoko odbočím a pomôžem si slovami pápežského kazateľ R. Cantalamessu, ktorý píše, že: „Cirkev plnila a plní svoje misijné poslanie cez dva spôsoby: Kerygmu a Didaché“.

- Kerygma ohlásenie základných právd: Božia láska. Hriech a predovšetkým ohlásenie Ježiša Krista, jeho učenia, smrti a zmŕtvychvstania - nášho vykúpenia. Umožniť ľuďom zažiť Boží dotyk, osobnú skúsenosť Božej lásky. Cieľom je prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa a nadviazať s ním vzťah.

- Didaché – utvrdzovanie, dosvedčovanie, katechéza, budovanie vzťahu s Bohom, ale aj s ľuďmi v spoločenstve, kladenie morálnych nárokov, atď, .....)

Je to super, keď to ľudia robia jedno i druhé. Avšak postupom času sa veci vykryštalizovali tak, že sú tu ľudia, ktorí sa zameriavajú na jedno a iní na druhé. Avšak jedni druhých potrebujú. Ak viazne spolupráca niekde nastáva problém.
Priblížim to na príklade. Kerygma a to k čomu vedie je akoby rušeň. Katechéza to sú vozne, vagóny ktoré sú naložené morálnymi nárokmi. Môj názor je, že na Slovensku sa nakladá do vozňov, avšak tie stoja pretože niet toho, čo ich ťahá, alebo je nefunkčný, či slabý. A napríklad aj tu je naše miesto. Slúžime na misiách pátrov redemptoristov, ale aj mimo nich a túžime ukázať na Krista cez naše svedectvá, pantomímy, piesne, kerygmu, a tiež aj cez modlitbu chvál tak vytvárať priestor kde by sa Boh dotýkal ľudí v tom všetkom čo prežívajú (a skutočne nie je toho málo) a tak túžime jednoducho obnoviť a dať do pohybu ten rušeň. A po nás majú nasledovať ľudia, ktorí to zužitkujú, zachytia to prvotné nadšenie a budú na ňom stavať. A v tomto vidím našu spoluprácu.

Ešte by sa dalo písať, ale už aj tak je tento komentár dlhý. Nakoniec sa podelím Božím povzbudením počas posledných misií.
Už som bol z celej tej práce jednak s laickým misijným týmom, ktorý vediem a formujem, ale aj z našej spoločnej práce na misiách dosť unavený a v duchu som si kládol otázky: „Nakoľko má zmysel moja a naša námaha? Čo sa ľudí z toho čo robíme dotýka, akú to má trvácnosť? A podobné otázky. Na druhý deň ráno mi manželka poslala SMS v ktorej stálo: „On dá tvojmu siatiu dážď“ (Iz 30.23).

Jozef, ďakujem za obšírnu odpoveď. Otázka bola zisťovacia, lebo až tak nepoznám zámery Rieky života. Svojimi príspevkami som sa snažil odpovedať na položenú otázku: "Ako vidíte evanjelizáciu Slovenska?" Zhodujeme sa na tom, že pomôcť evanjelizácii Slovenska môže jedine znásobovanie dobra, znásobovanie počtu učeníkov, nie iba ich pridávanie. To, čo píšeš ďalej je o praktickej realizácii tohto "strategického" zámeru. Preto som položil tú otázku.
Ak hovorím o zameraní sa na formovanie učeníkov, nemám na mysli jednoduchý proces. Potenciálni ľudia pre tento proces nepadajú z neba a taktiež nikto nemá na čele napísané, že je vhodný kandidát. Pavol píše Timotejovi: "A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných." (2 Tim 2,2). Pavol (tak ako Ježiš) sa venoval mnohým ("pred mnohými svedkami"), ale Timotejovi zdôrazňuje, že pre pokračovanie diela (Cirkvi) je dôležité vyhľadávanie "spoľahlivých ľudí, ktorí budú schopní učiť iných". Toto je najnáročnejšia časť procesu a zároveň rozhodujúca pre pokračovanie procesu v budúcnosti. Preto nie je dôležitejšie len to, čo robím teraz (o čom píšeš v Tvojom príspevku), ale aké bude nielen pokračovanie mojej služby, ale aj aký bude osud tých, ktorým som slúžil. Ak by sa Matka Tereza venovala iba ľuďom na ulici Kalkaty, dielo by zostalo iba tam, ale ona formovala svoje nasledovníčky v tejto službe a práca s biednymi bola komplexná.
Preto sa znova konkrétne pýtam, ako je to s princípom znásobovania v službe Rieky života - znásobovanie služby a znásobovanie ovocia služby?
Pýtam sa preto, že mi je jasný charakter služby ako ju vykonávate (Bohu vďaka) a bol som jej svedkom nielen počas Žilinských misií. Ide o znásobovanie ovocia, alebo o pridávanie - ako to vidíš Ty?
Jednako mám pocit, že nevnímaš podstatu rozdielu medzi stratégiou znásobovania a pridávania. Snažil som sa to vysvetliť na fungovaní rodiny (kde zrodím toľko detí o koľko sa dokážem primerane postarať a mám na pamäti aj vnúčatá, ...), a na činnosti Pavla v Efeze, kde zevanjelizoval celú Áziu bez toho, aby dva roky čo len "vytiahol nohy" z Efezu.
Záver: Budúcnosť evanjelizácie na Slovensku je v tom, aby sa do nej aktívne zapojilo čo najviac ľudí. A služba sa očakáva od dospelých, teda zrelých kresťanov (učeníkov - nielen "obrátených"). Preto treba pamätať na každé zrodené dieťa, každý zasadený stromček - urobiť čo treba, aby priniesli ovocie. Na to treba pamätať pred zrodením / zasadením a aj následne. Píšeš, že k tomu je potrebná spolupráca - určite, ale aj na to treba pamätať vopred a ísť len tam, kde je nejako zabezpečená, alebo sa o ňu primerane postarať.

Počul som názor, že keď vidíš lásku, vidíš Boha. Dnešní ľudia sú hlboko nešťastní bez živého Boha, o ktorom by vedeli, že ich dokonca miluje! A toto dnešného človeka oslovuje: naša živá láska, naše skutky milosrdenstva, konané s radostnou tvárou a so Sviatostným Ježišom v srdci !!! A potom, keď pochopia, že nás ku nim poslal živý Boh, aby ich cez nás potešil, povzbudil, že nie sú sami, ale že je Boh, ktorý ich miluje, a chce prijať do svojho náručia, ktorým je Cirkev, potom začnú hľadať živého Boha. Dnešný neveriaci človek v hĺbke svojho srdca kričí :" Nikto ma nemá rád ! " Naše skutky lásky ( 7 skutkov telesného a 7 skutkov duchovného milosrdenstva ), konané s Ježišom v srdci a s láskavým úsmevom na našej tvári sa stáva Božím svetlom, ktoré dokazuje, že živý Boh skutočne miluje aj toho, kto sa sám možno považuje za najväčšieho hriešnika. Obsahom apoštolátu, predevanjelizácie a evanjelizácie musí byť Kerygma: Boh miluje všetkých ľudí, aj Teba. A tak miloval svet, že poslal svojho Syna, Ježiša Krista, aby si mal večný život v Nebi. Ak v Neho uveríš, a dáš sa Ním viesť .

Pozdravujem ťa Peťo, keď čítam odpovede na otázku o evanjelizácii Slovenska, práve som narazila na Peťa, môjho učiteľa pri evanjelizácií, plne s nim súhlasím, pretože ja si myslím, že je veľa ľudí, ktorí ani nevedia, že majú ohlasovať Krista. Pred mojim obrátením som to tiež brala tak, že treba chodiť do kostola, ísť na spoveď... a tak(čo sa týka čítania Božieho Slova v nedeľu, to nemusím ja, nech to robia iní - vlastná skúsenosť, radšej som nenosila okuliare, aby som nemusela čítať, teraz som šťastná, keď čítam a chodím si pýtať, aby som aj takto mohla slúžiť), preto to píšem, lebo vy ste tu ľudia už skúsení, máte vo veľa veciach jasno, ale sú aj takí ľudia, ktorí to chcú a musia sa to učiť. Ja som zažila uzdravenie nielen na duši, tak, že dnes už mám osobný vzťah s Ježišom, ale aj uzdravenie telesné (aj keď sa priznám, že ani po tomto uzdravení som ešte nemala Boha na prvom mieste), pretože Boh je tak nesmierne trpezlivý, že on roky čakal, kým som mu dala súhlas, že ma môže viesť, že som sa mu celá darovala, pretože už nemám nič, všetko je Jeho a on chce uzdraviť celého človeka. No teraz mu chcem plne slúžiť, či je to modlitbové spoločenstvo, skupinka, ktorá vznikla po misiách, Alfa kurz, Škola viery a kresťanského života, pretože tam so sa začala stretávať s ľudmi, kde sa môže evanjelizovať. Je pravda, skôr kým som osobne nepoznala Boha, som aj vyberala ľudí, s ktorými sa "dá" rozprávať o Bohu a pred ktorými radšej budem ticho. Dnes už rozdiely nerobím, hovorím o Bohu z plného hrdla pred každým, pretože kto nechce, nemusí počúvať a možno niekto začne rozmýšľať. A že o Bohu treba hovoriť, nielen žiť príkladným životom, som sa presvedčila aj na stretnutí "Skúsme to robiť inak, ktoré sa budú v našom meste konať pre mladých vždy v piatky, kedy mnohí mladí chodia hýriť do mesta, ale niektorí sa radšej stretnú s Ježišom - o tom je osobný vzťah. Náš pán farár v nedeľnej homílii spomenul, že aj keby mal desať kázní je to nič, ak zaznie jedno svedectvo o vzťahu s Kristom. "Budete mi svedkami"(Sk.1,8), tak mi Boh vnukol, že mám o Ňom svedčiť aj ja. Pretože to aj ja vidím, že ľuďom treba povedať, že Boh miluje každého a ide mu o tom, aby si uvedomili, že je Ho potrebné dať na prvé miesto a tak Ho postaviť nad všetko ostatné. Ja len toľko, teším sa s vami a práve dnes idem svedčiť.....

Majka, ďakujem za povzbudenie k svedectvu - vhod, či nevhod. Nech Pán otvorí srdce človeka, ktorému ideš vydať svedectvo o Novom živote v radosti.

Evanjelizacia?

Toto slovo evokuje vo mne aktivitu, ktoru by som si predstavila, co by som mala robit – a hlavne v súvislosti „keby som mala viac casu“ „Keby som mala prostriedky“ „Keby...“ Co sa mi zda vyborne fungujuca duchovna pasca. Vysvetlim: casto „uteciem“ do myslienok co by som „mala“ robit a postupne mi zacina unikat realita vsedneho dna, ktora mi je ponukana ako sanca. Pritomna chvila: je cas, ktory je mi dany, je to prave zijuci okamih, ktory mi patri a ktory mozem naplnit.
Evanjelizaciu si casto spajam s aktivitou ist von, na ulicu, oslovovat ludi. Je to nieco, co je viditelne. Ano, evanjelizacia je velmi dolezita, treba sa stale prihovarat ludom roznych vekovych skupin, ludom v roznych rozpolozeniach, krizoch,... byt napomocny vo viere.
Ale otazka u mna osobne znie: Som ku tomu ja osobne povolana (ist do ulic?)? Aktivity z mojho osobneho chcenia (aj ked s dobrym umyslom) su castokrat o mne samej, nie o Panovi. Teda co je mojou ulohou? Kazdy ma svoje miesto a dolezite sa mi zda objavit svoje miesto, a verne naplnat svoju ulohu – hoci aj v tom beznom vsednom zivote. Pre mna osobne: snazit sa poctivo zit zivot a snazit sa konat veci s laskou k inym – sluzit.
A co sa mi este paci: ziadny skutok nie je skryty, t.j. aj mojim skrytym zivotom mozem prispievat k evanjelizacii (Ved Panovi patri vsetko :-). Myslim, ze keby kazdy objavil svoje miesto a verne naplnal svoje povolanie, poslanie (a myslim tym aj evanjelizaciu v roznych formach) – Panovo meno by bolo oslavene.

Katka,áno ísť von na ulicu,zem nie je miestom nášho oddychu,Kým sme tu,kráčajme stále vpred ! Áno slúžiť blížnemu,robiť iným radosť a dopomôcť blížnemu, ku spaseniu,to by mala byť každodenná túžba apoštolských duší.Určite vôbec,to nie je ľahké.*** Len kúsok dobrej vôle,všetko ostatné dá Boh ***

Peter napadá ma, že nie všetci, ktorí nás čítajú tak naozaj vedia o čo ide a možno sme ich aj mohli trochu zmiasť a tak čo keby si tu napísal na tému učeníctva jeden (možno ten čo bol v Slove medzi nami) či viac článkov, aby to objasnilo viac túto tému, ber to prosím ako môj návrh.

Ohľadom Tvojej otázky by som Ťa mohol odpinpongovať stručnou dvoj - troj vetovou odpoveďou, ale aj keď mám momentálne obmedzené možnosti práce na PC neurobím to, pretože si vážim Tvoje odhodlanie pre učeníctvo, rozumieš evanjelizácii, záleží Ti na nej a tiež aj preto, že keď debatíme v tejto téme učeníctva, tak som duchovný syn Tvojho syna (Vlada Ľ.) čiže Tvoj vnuk:-). A tak začnem v širších súvislostiach, odpoviem na Tvoju otázku, pridám bonus a na koniec vtip.

Pozrime sa na situáciu ľudí dnes. Životná úroveň sa zvyšuje, takmer každý má mobil, PC, ....., ale aká je za to daň? Popri hriechu, ktorý tu šarapatí stále, sú tu rôzne väčšie či menšie otroctvá. Máme Facebook, Tweeter, Google+, ale aj väčšia opustenosť. Hľadajúci sa ocitajú v čoraz väčšom zmätku ponúk, srdcia sú čoraz viac smädnejšie po tom čo zaplní prázdnotu a zároveň sú paralyzované strachom. Mnohé vzťahy ponúkajú sklamania, rany a veľa bolesti, atď. atď. ....
Máme toľko znásobených a sformovaných učeníkov, ktorí by boli Božou odpoveďou na tieto potreby ľudí? Myslím si, že nie. Ak by sme mali čakať na znásobených učeníkov, mnohí ľudia nám obrazne zahynú. Preto je potrebný niekto, aby sa ľuďom venoval teraz, keď to potrebujú, pomohol im spôsobom ako sa dá (kerygma) a zároveň niekto kto sa o nich postará neskôr (didaché) aspoň o niektorých, keď nie o všetkých. O tom je aj tá spolupráca o ktorej som už písal.

Vrátim sa k Matke Tereze a k tomu ako som to myslel, keď som ju spomínal. Keď ona kráčala k nejakému ležiacemu na ulici Kalkaty nerozmýšľala: „Ošetrím ho, budem ho liečiť a potom keď sa vylieči on bude liečiť iných“. Jednoducho mu poslúžila, aby mu ukázala lásku Boha a to akú má ten „chudák“ nesmiernu dôstojnosť v Božích očiach. A Boh jej posielal ľudí, ktorí sa k nej pripájali (samozrejme tých formovala, predovšetkým časom pred Eucharistiou). Jej rehoľa je Božou odpoveďou na potreby ľudí. Dielo, ktoré tak mocne evanjelizuje zdravých, bohatých, ...

Naoko odbočím. Oveľa skôr vznikla mužská rehoľa, ktorej poslaním je hlásať hojné vykúpenie zvlášť chudobným a opusteným – redemptoristi a my laici, či už Rieka Života, Calvary, alebo z Kostolnej, Gaboltova či iných miest máme účasť na ich charizme a poslaní. A tak ako Ježiš aj my sa venujeme zástupom (misie a podobne). Potom menšiemu počtu ľudí (pomoc spoločenstvám na ich formačnej ceste) ale aj úzkej skupine ľudí a ich formácii. A ovocie? Ako v tom podobenstve o rozsievačovi (Mt 13). Niektoré je na okraji cesty, iné na skalnatej pôde, iné zase v tŕní a ďalšie v dobrej zemi. A tak moja odpoveď znie: Ovocie je v znásobovaní učeníkov cez misijné školy (aj keď t.č. nie je), kedy ľudia zo Slovenska, ale aj z východných krajín prichádzajú a žijú rok s nami. Venujeme sa im, majú podiel na našej službe, oddychujú s nami, športujú, pracujú a ktorí potom idú do Kazachstanu, alebo doma sa venujú ďalším ľuďom v skupinkách a niektorí ostali a stali sa súčasťou nášho spoločenstva. Ovocie tiež cez formáciu malých skupiniek ako som už spomínal predvčerom a v tej spomínanej spolupráci, kde naša účasť je cez kerygmu. A ovocie je aj v pridávaní, hlavne tam kde sa po nás nemá ľuďom kto venovať.
Dalo by sa ešte písať, napr. o ďalších zámeroch aj o tom čo píšeš v poslednej vete, ale nechcem aby to vyznelo ako vychvaľovanie sa, ani písať o veciach ktoré nám nejdú podľa predstáv, a asi sám uznáš, že toto nie je miestom kde by som mal o všetkom písať.

No je tu ešte niečo.
Po programe v škole chlapec vyrozpráva doma o tom čo bolo v škole a povie mame o misiách. Ona vďaka tomu ide na misie do chrámu, kde je oslovená kázňou po ktorej ide na spoveď. A tak zrazu sa cíti slobodná od hriechu, ktorý ju roky gniavil a zrazu pozerá aj na seba a na svoju hodnotu inými očami. Alebo bolo to počas Žilinských misií, keď po programe prišla za nami učiteľka a s chvejúcim hlasom hovorí: „Ďakujem Vám, nepovzbudili ste len deti. A prosím modlite sa za mňa“. Kde toto zaradíme? Alebo ak po programe v škole kde sa naoko nič neudeje, ale v srdci mladého človeka začne proces, ktorý vyvrcholí za rok či dva osobným prijatím Krista a odhodlaným vykročením za ním. Kam toto zaradíme?

Tušíš o čo mi ide? Nie je dobré robiť veci bez hlavo. Preto vďaka za každý plán, každú stratégiu, metódu, zásadu, potrebujeme to - len prosím nepozerajme iba na to. Pretože spomínané veci sú do istej miery pod našou kontrolou, ale je tu niečo čo našej kontrole nepodlieha: Tajomné Božie pôsobenie, vďaka ktorému stratení sú nachádzaní a mŕtvy ožívajú, (Lk 15.32 ) ľudia ani nevieme ako potešovaní (Iz 40.1), zajatí prepúšťaní zvlášť z okov hriechu vo sviatosti zmierenia, slepí zrazu vidia či už svoj hriech alebo aj napr. svoju dôstojnosť, utláčaní sú prepúšťaní na slobodu (Lk 4.18) a skľúčení srdcom uzdravení (Ž 147,3). Čas, kedy Boh sprevádza siatie, či polievanie a ani nevieme ako (1 Kor 3.6). Pôsobenie milosti, ktoré môže, ale nemusí viesť k znásobovaniu. Pôsobenie, ktoré sa dotýka nielen potenciálnych vodcov, ale aj ľudí ktorí nebudú iných viesť, ale slúžiť iným im vlastným spôsobom.

Ospravedlňujem sa za ďalší dlhý komentár, ale neviem kedy budem mať viac času sedieť za PC a tak som si to nadrobil:-).
Aby sme neboli tak vážny na koniec to odľahčím vtipom, ktorý je aj o evanjelizácii.

Istý pán farár zápalisto káže na nedeľnej sv. omši. Počas kázne vytiahne čiernu, špinavú vreckovku a utrie si nos a pokračuje ďalej v ohnivom kázaní. Zrazu si všimne istú pani, ktorá sa rozplakala. Po sv. omši zájde za ňou a zvedavo sa pýta, ktoré slová jeho kázne sa jej dotkli a priviedli k plaču. A ona mu hovorí: „Viete pán farár, keď ste si počas kázne vytiahli tú vreckovku, tak vtedy som si uvedomila, že aj moja duša je taká čierna a špinavá a rozplakala som sa nad sebou“.

Jozef, ďakujem, že si si našiel čas na takú fundovanú odpoveď. So všetkým, čo si napísal súhlasím a to musí byť prirodzenou súčasťou každej služby a bolo súčasťou Ježišovej činnosti počas verejného účinkovania, činnosti apoštolov a učeníkov a nie je tomu inak ani dnes pri formovaní učeníkov. Nielen evanjelizácia, ale každý dobrý skutok je Božie dielo ( "Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali."Ef 2,10). Preto mi ani na myseľ neprišlo spochybňovať dielo kohokoľvek. Moja otázka bola zisťovacia - ďakujem za vyčerpávajúcu odpoveď (i keď mi je nepríjemné, že som svojou otázkou nechtiac vyvolal Tvoje akoby ospravedlňovanie sa, čo nie je namieste a ospravedlňujem sa za to) - pre účel tejto diskusie stačila vecná stručná odpoveď, ktorú spomínaš na začiatku.
Pri odpovedi na Tvoju pôvodnú otázku: Evanjelizácia Slovenska? však nestačí povedať, že ja robím toto a takto a bodka. Ak hovoríme o evanjelizovaní Slovenska, musíme mať na pamäti vyše 5 mil. ľudí - mladých i starých, niektorí majú pred sebou ešte dosť času, niektorí však nie - to je obrovské more potrieb. A moje príspevky sa snažili zamerať pozornosť na stratégiu riešenia tejto veľkej výzvy. A tu je zdroj mojej otázky: či znásobovanie, či pridávanie?
Zrejme si si nedal odpoveď na moju matematickú úlohu ohľadom porovnania výsledkov týchto dvoch stratégií - usudzujem tak z Tvojej vety: "Ak by sme mali čakať na znásobených učeníkov, mnohí ľudia nám obrazne zahynú." Odpoveď je práve v tej matematickej úlohe. Ani keď sa hneď roztrháš na kúsky, aby si poslúžil aspoň tým 10 000 ľuďom ročne, problém nevyriešiš.
Preto taký dôraz na najlepšiu stratégiu, Ježišovu stratégiu. Mám už dosť rokov a so žiaľom sledujem, ako je to stále ťažšie, ako sa stále rieši to, čo horí a nie to, čo je perspektívnym riešením.
Na jednom stretnutí zodpovedných za aktivity v "tajnej cirkvi" v Blave (niekde okolo roku 1977) sme sa delili, ako sa darilo spoločenstvám počas leta a tam som sa podelil, že som objavil "evanjelizačný báger", ktorý tu je k dispozícii a stačí sa ho len naučiť používať. Reakcia: Ty si rob ako chceš, my na to nemáme čas, veď všade, kde pozrieš, je toľko roboty ... vysúkali rukávy, zobrali lopaty a krompáče a poďho do práce (obrazne povedané)... Snažil som sa vyvolať diskusiu o stratégii toho, čo robíme ...
Problém vidím v tom, čo by sme mohli robiť a nerobíme - zamyslenie nad týmto hľadiskom bolo cieľom mojich príspevkov. Aj ja roky vnímam nenaplnené potreby ľudí naokolo a práve preto hľadám riešenie. Ale to vidí aj Boh a Jeho to trápi nekonečne viac, preto sa dôsledne venujem tej drobnej práce s hľadaním a formáciou učeníkov, Ktorej sa venoval Jeho Syn, ktorá má potenciál v konečnom dôsledku priniesť uspokojivé riešenie problému. (Mt 28,18-20, Sk 19,1-10, ...)
Ak niekto povie, že má liek na rakovinu, AIDS, či iné závažné problémy, treba to preskúmať - samozrejme môže sa mýliť, ale apriórne ho odmietnuť nesie riziko (môže to byť pravda).
Pred Bohom sme vždy v tom riziku, že odmietame jeho cestu (vrátane mňa) - hovorí o tom aj dnešné evanjelium.
Preto navrhujem pokračovanie diskusie vo vecnej rovine k pôvodnej otázke (stratégia evanjelizácie Slovenska).
Články, ktoré spomínaš, ktoré som napísal k tejto téme do "Slovo medzi nami" možno si prečítať na: http://www.smn.sk/index.php?cislo=1005&sekcia=clanky&smn=20090502.html, http://www.smn.sk/index.php?cislo=1005&sekcia=clanky&smn=20090503.html a http://www.smn.sk/index.php?cislo=1005&sekcia=clanky&smn=20090504.html.
A ešte jeden "bradatý" vtip na záver: Chlapík behá jak o dušu po stavbe s prázdnym fúrikom. Ostatní sa ho pýtajú, že čo to robí? Odpoveď: Mám také tvrdé výkonové normy, že nestíham nakladať!

Požehnaný deň!

Peter, nó vyobracal si ma:-), ale to je v pohode. Možno by som inak položil tú zisťovaciu otázku, ale ja som teraz bars múdry, pretože mám po kurze o komunikácii a bola tam reč aj o otázkach:-).

Aby sme to nejako uzavreli. Ono to ide ruka v ruke. Keď Ježiš slúžil zástupom, 12-tim nedal „dovolenku“, ale ich dal do centra diania a tak slúžil aj im a zároveň ich aj učil ako to raz majú robiť oni. A počas času osamote, len s nimi, ich viedol a upevňoval pre to povolanie, ktoré pre nich mal.
To je ideál, a my sme v tomto istom povolaní odkázaní na vzájomnú pomoc pri získavaní ľudí pre Krista, aby nám potom na ceste nezablúdili, nestratili sa. Tak ako Pavol s Apollom. Kým jeden sial, druhý polieval, ale vzrast dával Boh (porov. 1Kor 3.6). Alebo ako múdry stavitelia jedni klásť základ a ďalší na ňom stavať (1Kor 3. 10-11). Je tragédiou pre evanjelizáciu, keď spolu súperíme a vyvyšujeme sa jedni nad druhých. Potrebujeme sa. Kňazi kňazov, ale aj nás laikov a my laici kňazov i laikov vo vzájomnom rešpektovaní povolania, obdarovania toho druhého a tak sa vzájomne dopĺňali ako telo Cirkvi.

Cieľom položenej otázky o evanjelizácii Slovenska, bolo aby sme sa predovšetkým zastavili, pouvažovali o jej potrebe, o jej silných, či slabých stránkach a výmenou vzájomných skúseností sa tak navzájom obohatili, inšpirovali.
A tvorenie, formovanie učeníkov, tak ako o tom píšeš by malo patriť k hlavným nástrojom evanjelizácie. Malo by, ale vieme ako to je. Niekde vďaka Bohu realitou (aj cez Teba), inde sa k tomu približujú a niekde je tento spôsob evanjelizácie ilúziou.
Nádejam sa, že naša debata prinesie viac svetla tam, kde to treba.

Prajem požehnaný zostávajúci čas adventu.

PS: Nechcem byť dotieravý, ale aj tak si myslím, žeby bolo dobre tie Tvoje články tu uverejniť samostatne ako blog. Dostalo by sa to do širšieho okruhu ľudí. Ale to naozaj nechávam na Teba.

Áno, všetko čo bolo vykonané , povedané či napísané nech je Bohu na chválu a nám ľuďom na spásu.