« Back

Fascinovaná láskou

Keď sa do stredu vášho života postaví Láska osobne, radikálne zmení atmosféru, dokonca aj vôňu vzduchu, ktorý dýchate. Ak každé Božie dieťa pochopí, že je milované nové stvorenie, budú môcť vypnúť elektrinu v celej Európe a aj tak budeme žiariť ako mesto na návrší, ktoré sa nedá ukryť.

Od chvíle, keď som pochopila, že môj duch, moje pravé ja, je v dokonalom a ničím neporušenom spoločenstvo s Bohom od chvíle, keď som sa stala novým stvorením v Kristovi, odkedy viem nielen v mysli, ale aj v srdci a v duchu, že som si obliekla Krista, viem, čo Otec vidí, keď na mňa hľadí a chápem, že je zo mňa nadšený! Ako by mohol nebyť? Už si viac neťukám na čelo, čo by sa mu už len na mne, so všetkými mojimi chybami, mohlo páčiť... viem, že tá nádherná premena, ktorú vo mne uskutočnil, bude natoľko vychádzať na povrch, nakoľko ja budem blízko pri Ňom... a verte mi, že po ničom netúžim viac, než aby to, čo môj duch dávno vedel, úplne premenilo spôsob ako zmýšľam o sebe aj o druhých, aj moje správanie, ešte oveľa viac, než sa to deje v tieto dni (a už toto sa mi zdá mega!).

Doteraz som si myslela, že každý môj hriech dokazuje, kým naozaj som - že odkrýva moje pravé ja (naničsúci hriešnik). Kládla som si otázku, či to v mojom živote naozaj nefunguje, a svoju identitu som dokázala odvodiť jedine od svojho správania. A v okamihu zlyhania sa všetko dobré a správne, čo som urobila, stalo len akousi naivnou snahou stať sa lepším človekom... ktorým nikdy nebudem. Boh mi ukázal, že táto optika je strašne mimo, a že práve ona zmocňuje diabla držať ma v područí mnohých ťažkostí, hriechov, strachov, slabostí a neslobody. A bránila mi dýchať slobodne a dovoliť láske dotknúť sa ma. Napriek tomu, že Biblia veľmi jasné hovorí, že hriech nado mnou už nebude panovať. Hriešnik je raz a navždy moje mŕtve ja. Už nežije. Jednoducho tu viac nie je. Ja ním nie som.

Boh urobil v mojom vnútri zmenu natoľko radikálnu, že kompletne premenil všetko, čím som bola. Vyvrheľa v jedinom okamihu lásku urobil novým stvorením, Božím dieťaťom, adoptoval si ma a vložil do mňa Ducha, ktorý vo mne volá Abba, Otče! a  tak spolu potvrdzujeme, že Božím dieťaťom naozaj som! Viete, adopcia je právny stav, kedy na adoptívneho rodiča prechádzajú všetky práva, ale aj povinnosti skutočného rodiča. Je to niečo, čo sa nedá vziať späť. Adoptované dieťa nemôžete vrátiť, ani zrušiť to, že je vaše! Ten okamih mení všetko. Už navždy.

Stala som sa princeznou v Kráľovstve, ktoré je silnejšie než akékoľvek panstvo a mocnosť tohto sveta. Stále mám telo, dušu a ducha. Hoci som bola pre hriechy mŕtva, oživil ma s Kristom - milosťou som spasená. Občas zabudnem, kým som sa stala, keď si ma môj Otec adoptoval a zachovám sa ako totálny vagabund. Dokážem úplne poprieť svoju novú identitu. Ale viete čo? Ani vtedy ju nestrácam (pamätáte, že adopciu nemôžno zrušiť ani vziať späť?)... len sa chvíľu správam, akoby nebola. Ale to, čo vo mne Boh oživil, jednoducho žije. Viem, kto som. A práve preto ma trápi hriech - pretože viem, že už mi viac nie je prirodzený. Presne tak, toto je to, čo sa zmenilo. Hriech je pre mňa dnes neprirodzený. Kris Vallotton hovorí skvelú vec: Ak si presvedčený, že si hriešnik, potom budeš hrešiť z presvedčenia. Hovorím totálne amen. Presne toto sa mi dialo. A dnes je všetko inak. A vôbec to nie je o mojom úsilí.

Ak ti kdekoľvek, aj v kostole, či spovedelnici niekto povedal, že sa musíš zmieriť s tým, že hriech je súčasťou našej prirodzenosti, vždy tu bol a bude a nič s tým nenarobíme, vedz, že sa mýlia. Asi zabudol na to, čo sa stalo s tebou pri krste. Zabudol, kým si sa stal. Tá prirodzenosť, ku ktorej prirodzene patril hriech, už neexistuje. Ty si nové stvorenie. Tvoj duch vie, že bol tvorený žiť a oslavovať Boha celým svojím bytím. A tvoj Duch počuje aj najjemnejšie usvedčenie Ducha Svätého, ktorý ti neustále pripomína, kým si... a pozýva ťa k premene zmýšľania - aby si začať znovu žiť v identite, ktorá ti patrí naozaj. V identite milovaného. Si adoptované, milované, chcené Božie dieťa. Tvoj Otec ťa prijal do rodiny raz a navždy a ver mi, že on je verný, aj keď my nie sme. Nemôže zaprieť samého seba :).

Preto už nevyznávam svoje hriechy ako hriešnik, od ktorého sa ani nič iné nedalo čakať, pretože už ním nie som. Bola som, ale už nie som. Vyznávam ich ako milované dieťa, ktoré na okamih pozabudlo, kým je... a pristupujem k Otcovi v každej chvíli v absolútnej istote Jeho lásky. A som slobodná žiť, pretože viem, že som milovaná!

Comments
sign-in-to-add-comment
Pekné poznanie osobnej lásky Boha. Mám však dotaz.
Citujem: "Ak ti kdekoľvek, aj v kostole, či spovedelnici niekto povedal, že sa musíš zmieriť s tým, že hriech je súčasťou našej prirodzenosti, vždy tu bol a bude a nič s tým nenarobíme, vedz, že sa mýlia." - mýlia sa, azda v tom, že sa s tým nič nedá robiť. Pravdou je, že kým žijeme v "tele", do konca života bojujeme boj... všetci...nie preto, že by sme neboli spasení, ale preto, že na nás stále útočí nie len zlo ale aj naša vlastná, osobná prirodzenosť, ktorá je poznačená a oslabovaná hriechom slabosti a nedokonalosti (dokonalý je Boh), ktorá je bez milosti Boha veľmi slabá. Preto máme byť "bdelí", preto bdieme na modlitbách a preto bojujeme boj... preto si máme obliecť Božiu výzbroj... a stále čelíme nielen nepriateľovi ale aj svojej slabosti. Ani pri chválach nezabúdame na boje, ktoré musíme prestáť, lebo bez kríža niet spásy, aby sme tak dovŕšili dielo spásy... osobne a spolu s inými.
Nesúhlasím s vyjadrením - citujem: "Preto už nevyznávam svoje hriechy ako hriešnik, od ktorého sa ani nič iné nedalo čakať, pretože už ním nie som. Bola som, ale už nie som." = Sme milovaní Boží = a sme hriešnici! Žijeme milosťou Boha a jeho neustálym odpustením, nik nie je spravodlivý, ani jeden...len milosťou Boha! Načo by sme sa stále obnovovali? Načo obracali k Bohu? Ak by sme sa videli iba ako spravodliví, ako by sme mohli niesť brata?! ktorý robí zlo? Ako by sme mohli milovať iných hriešnikov? Hriech a zlo existuje, bude tu, kým nepríde Pán a pokým ho On navždy odstráni - zlo - osobné a spoločenské (sociálne) a nepriateľa Boha a ľudí. Len milosťou božou som... ak tak hovoril apoštol, ako môžem ja vyhlasovať o sebe, že nie som hriešnik?! Som hrišnik a denne sa obraciam k pánovi, aby mi dal spásu pre teraz... aby som obstála v boji - teraz... a raz mohla dosiahnuť veniec slávy... Milosťou Božou sme spasení, dosahujeme prisľúbenia deň čo deň, v námahách a bojoch! Netreba byť nikdy malomyseľným ale hľaďme v pravde na to, čím -kým sme.
Posted on 23/10/13 11:06.
aby sme sa nepovyšovali... bol nám daný do tela osteň... Všetko je milosť... Bez lásky a bez milosrdenstva Boha, ktoré prijímame a máme dávať iným, ktoré je zdôrazňované už hádam 20 rokov novodobého kresťanstva, bez jeho odpustenia by sme nikdy nedokázali odpustiť ani my iným, ak nám spôsobujú zlo, lebo to je ľudské, robiť zlo! robiť dobro je Božie a nie mnohí to vedia alebo aj stále robia, lebo sme raz ľudia, sme naklonení od dobra, ktoré máme konať a o ktoré sa snažíme, ale zostane iba nedokonalé, sme v tom slabí, preto potrebujeme Boha, ktorý nás posilňuje, ak to my chceme - a to je rozdiel. Ak som super dokonalý, môžem sa tu radovať a brat si môže trpieť zlo... Ak by nás neniesla milosť Boha, ak by nás neobnovoval svojim neustálym odpúšťaním, nezniesli by sme ani sami seba a už vôbec nie jeden druhého...
Posted on 23/10/13 11:16 in reply to Mária Künzl.
Majka, ja vo svojom blogu tvrdím jednu vec:
Ak hreší hriešnik, ktorý nepozná Boha, hreší zo svojej prirodzenosti.
Ak hreší kresťan, ktorého identita sa krstom brutálne a radikálne zmenila (je nové! stvorenie; dokonalé Božie dieťa - a to prirodzene neplatí len v časovom horizonte od krstu po prvý hriech, ktorý spácha), potom už hreší proti svojej identite a nežije v súlade s ňou.

Inak povedané, starému človeku, ktorým sme boli, bol hriech naozaj prirodzený, pretože jeho prirodzenosť bola hriešna. Novému človeku, ktorým sme sa stali v Kristovi, je prirodzená svätosť, radosť zo vzťahu s Pánom a milosť, ktorá robí všetko možným. Ak hrešíme, robíme niečo, čo je nášmu novému ja neprirodzené. Áno, nesieme túto vec na sebe, ale nepopiera ZMENU, ktorá sa s nami už udiala. Preto hovorím, že nie je správne, ak ktokoľvek, vrátane kňaza v spovedelnici tvrdí opak - teda že máš stále hriešnu prirodzenosť (potom by krst nič nemenil a nemal by zmysel).

Tým netvrdím, že nezlyháme, nepadneme, nezmýlime sa. Hovorím len, že už nehreší hriešnik, ale hreší Božie dieťa. V tomto svete odvodzujeme svoju identitu od toho, čo robíme. Ak klameš, si klamár, ak kradneš, si zlodej, ak hrešíš, si hriešnik. Ale Boh povedal, že hriešnik, ktorým sme boli, zomrel pre svoje hriechy, a to, čo vstalo, je nové stvorenie v Kristovi. Krista sme si obliekli. Naša identita sa viac neodvíja od toho, čo a ako robíme, ale od Toho, ktorý o nás povedal, ž sme Jeho deti. To je naša nová identita. Nedá sa byť naraz hriešnik aj svätý.

Ak sa húsenica stala motýľom (hriešnik Božím dieťaťom!), už sa žiadnym činom nezmení späť na húsenicu. Môže byť len motýľom, ktorý sa ako húsenica správa. A v tom je pointa tohto blogu. Priveľa kresťanov vôbec nevie, čo znamená, že dostali účasť na božskej prirodzenosti. Verím, že cieľom každého z nás nemá už viac byť bojovať proti svojej starej prirodzenosti hriešnikov, ktorá vlastne už vôbec neexistuje (hoci sa často správame, ako by sme nimi stále boli)... cieľom má byť stále jasnejšie zjavovať našu terajšiu prirodzenosť - svätých Božích detí. Pokiaľ ju budeme popierať, budeme, ako som aj v blogu napísala, hrešiť z presvedčenia, pretože sme presvedčení, že sme hriešnici. Ak ju však budeme v stále väčšej plnosti prijímať, zistíme, že máme všetku potrebnú milosť pre život, aj nábožnosť, ako píše Peter v liste, práve preto, že máme účasť na Jeho božskej prirodzenosti a máme aj Kristovo zmýšľanie.
Posted on 23/10/13 11:37 in reply to Mária Künzl.
Hm, možno ešte krátke doplnenie - veľmi si zdôraznila, že na všetko potrebujeme Boha emoticon, ale ja absolútne nehovorím, že nie. On je ten, ktorý zmenil moju prirodzenosť, on je ten, ktorý mi zjavuje, že z milosti, ktorú mi dal, čerpám len 5%, od ma vyučuje, v dialógu s Ním prichádzam na to, kto som, vo vzťahu s Ním sa deje všetko to, o čom som písala. Na každý správny pohyb Ho stále potrebujem. Nikdy som nepovedala, že sme Božie deti a hotovo, viac Boha nepotrebujeme emoticon. Tak to len pre uistenie emoticon. Potrebujem byť s Ním oveľa viac, než dokážem vyjadriť. Nikde inde, než vo vzťahu s Ním sa totiž nemôže tomuto svetu zjaviť moje pravé ja, ktoré mi daroval, pretože ma tak veľmi miluje.
Posted on 23/10/13 11:48 in reply to Janka Guričanová.
- ..."cieľom má byť zjavovať našu novú prirodzenosť, ktorú už máme" - je superemoticon - nemáme byť presvedčení, že sme hriešnici - ale to vedieť ako skutočnosť - nebojím sa to tak vyjadriť, dokonca pápež sa tak vyjadril - som hriešnik - máš pravdu, lebo sa treba najprv v sebe upevniť v živote Božieho dieťaťa, a to podať iným. "Máme všetku potrebnú milosť" - je tiež super. Musíme sa naučiť toto žiť, na tom budovať modlitby a život. V tom musíme pomôcť žiť aj iným... tu máme isto mnohí problémy a nie je nás málo. Vďakaemoticon
Posted on 23/10/13 11:51 in reply to Janka Guričanová.
emoticon jasneemoticon tak to aj beriem. Možno budú moje "pripomienky" slúžiť tým, ktorí myslia podobne... nie je nás málo... ten "skok" k tvojmu videniu veci je dosť strmý... pre mnohých z nás... rozumiem, čo si chcela vyjadriť. Učím sa... dopĺňam, čo mi chýbaemoticon ... aj z vlastných slov... aj tie sú jeho...emoticon
Posted on 23/10/13 11:55 in reply to Janka Guričanová.
Hej no... Skutočnosť je, že z tej skutočnosti, že sme hriešnici, nás Ježiš vykúpil emoticon (zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni - Rimanom 5).

A preto môžeme žiť ako nové stvorenia a tak o sebe aj premýšľať emoticon. Vieš, ako hovorí Pavol - Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi (Rim 6, 11). Tak o sebe tak rozmýšľam.
Posted on 23/10/13 11:57 in reply to Mária Künzl.
Posted on 23/10/13 12:04 in reply to Janka Guričanová.
Aby som to podoprela Katechizmom pre ostatných premýšľajúcich:
KKC: 1265 Krst nielenže očisťuje od všetkých hriechov, ale novopokrsteného robí aj „novým stvorením“ (2Kor 5,17), adoptívnym Božím synom, (505) ktorý sa stal účastným na Božej prirodzenosti, (460) Kristovým údom, Kristovým spoludedičom a chrámom Ducha Svätého. - tu je teda podľa mňa povedané, aká je naša prirodzenosť po krste.

KKC: 1264 V pokrstenom však zostávajú niektoré časné následky hriechu, ako utrpenie, choroba, smrť alebo krehkosti spojené so životom, ako sú charakterové slabosti a pod., a takisto náklonnosť na hriech, ktorú Tradícia volá žiadostivosť... - tu sa hovorí o následkoch, prípadne náklonnosti, ale asi sa zhodneme, že už sa nehovorí o prirodzenosti emoticon. Verím, že sa zhodneme na tom, že náklonnosť nie je to isté, ako prirodzenosť emoticon. A to možno mnohé osvetlí. Samozrejme s nimi duchovne bojujeme, ale duchovný boj nie je boj medzi dvoma prirodzenosťami v nás (už máme len jednu - novú). Bojujeme o to, aby sa naša nová prirodzenosť zjavila v stále väčšej plnosti a kráse emoticon - a to vnímam ako dosť odlišnú štartovaciu plochu.
Posted on 23/10/13 12:22 in reply to Mária Künzl.
KKC 978 „Keď prvý raz vyznávame vieru a sme očistení svätým krstom, dostávame také dokonalé odpustenie, že neostáva nijaká vina, ktorú by bolo treba alebo zotrieť- či už vina zdedená pôvodom, či to, čo sme vlastnou vôľou zanedbali alebo spáchali -, alebo trestom odpykať.

Pravda, KRSTNÁ MILOSŤ NIKOHO NEOSLOBODZUJE OD NIJAKEJ SLABOSTI PRIRODZENOSTI, ba skôr… každý z nás musí bojovať proti hnutiam žiadostivosti,(1264) ktorá nás neprestajne podnecuje na hriech.“

979 Kto je v tomto boji s náklonnosťou na zlé dosť silný a bdelý, aby sa vyhol každému zraneniu hriechom? „Keďže teda bolo potrebné, aby Cirkev mala moc odpúšťať hriechy(1446) aj iným spôsobom než sviatosťou krstu, boli jej zverené kľúče od nebeského kráľovstva, aby sa nimi mohli odpustiť hriechy každému kajúcnikovi, aj keby hrešil až do posledného dňa života.“

980 Pokrstený sa teda môže zmieriť s Bohom(1422-1484) a s Cirkvou sviatosťou pokánia:
„Cirkevní Otcovia právom nazvali pokánie ,akýmsi namáhavým krstom‘, Táto sviatosť pokánia je však taká potrebná na spásu pre tých, čo po krste padli, ako je potrebný sám krst pre tých, čo ešte nie sú znovuzrodení.“
Posted on 23/10/13 12:33 in reply to Janka Guričanová.
No vidíte, a ja už som sa tešila, že som to pochopila emoticon. A teraz mám znovu len pocit, že si katechizmus sám sebe protirečí emoticon, ale možno len zdanlivo. Krst (bod 1265) a krstná milosť (bod 978) nie sú jedno a to isté... a nakoľko sa bod 978 odvoláva na bod 1264, možno to ani nie je protirečenie.
Posted on 23/10/13 12:42 in reply to Eva Vráblová.
Pre zaujímavosť, ponúkam uvedenú vetu v iných prekladoch katechizmu. Tak, ako naznačuje čestina, angličtina a nemčina, potvrdzuje aj latinčina - teda pôvodný katechizmus. Neviem, prečo je slovenský preklad iný.

ČESKY: Přitom však křestní milostí není nikdo zbaven všech slabostí přirozenosti.
ANGLICKY: "Yet the grace of Baptism delivers no one from all the weakness of nature."
SLOVENSKY: "Pravda, krstná milosť nikoho neoslobodzuje od nijakej slabosti prirodzenosti."

Zaujímavé, že všetky ostatné preklady hovoria, nie sme slobodní od všetkých slabostí (teda niektoré sa môžu prejavovať), a náš preklad ako jediný to, že nie sme oslobodení od nijakej slabosti, akoby teda všetky kompletne ostali a hotovo... hm. Je to dosť veľký posun vo význame na to, aby sme sa my vadili o slovíčka emoticon.
Posted on 23/10/13 14:42 in reply to Janka Guričanová.