Tento blog má trochu chúlostivú tému :). Odvážlivci môžu aj diskutovať, to by bolo fakt super, počuť váš názor na vec.

Legenda č.2: Uveriť, že som bol spasený milosťou skrze vieru, automaticky znamená súhlasiť s tým, že stačí uveriť a dať sa pokrstiť, a potom už si môžem robiť, čo chcem, veď Boh mi odpustí.

Katechizmus Katolíckej Cirkvy hovorí:

602 “Naša spása pochádza z iniciatívy Božej lásky k nám, lebo Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Veď Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ .
604 Tým, že Boh vydal svojho Syna za naše hriechy,(211) ukázal, že jeho plán s nami je plánom dobrotivej lásky,(2009) ktorá predchádza akúkoľvek zásluhu z našej strany: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha,(1825) ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5,8).
605 Táto láska nevylučuje nikoho, ako to pripomenul Ježiš v závere podobenstva o stratenej ovci: „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Mt 18,14). Uisťuje, že položí „svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Výraz „za mnohých“ nie je obmedzujúci: stavia ľudstvo ako celok proti jednej osobe Vykupiteľa,(402) ktorý sa vydáva, aby ho spasil. Cirkev, pridržiavajúc sa apoštolov, učí, že Kristus zomrel za všetkých ľudí(634, 2793) bez výnimky: „Nie je, nebol a ani nebude nijaký človek, za ktorého by nebol [Kristus] trpel.“ 

Toto ma núti veriť a predpokladať, že z Božej strany je spása človeka hotovou vecou. Rozhodnutie padlo. “Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú “áno”, a preto je skrze neho aj naše “amen” Bohu na slávu.” 2 Kor 1, 20:
Aby sa spása mohla zrealizovať, je nutné, aby človek odpovedal na to, čo urobil Boh. Sme slobodní rozhodnúť o tom. Na Božej strane je však voči nám vždy áno. Len nezabúdajme, že Boh vidí do našich sŕdc, a preto žiadne kalkulácie a špekulácie, ako obísť Jeho pravidlo úprimnosti, nebudú fungovať :). Tu neexistuje divadlo, pretvárka, formality.

Uveriť, že spása je dar, ktorý Boh pripravil všetkým ľuďom neznamená povedať, že bez ohľadu na to, ako po jej prijatí žijeme, nebo máme isté. Vôbec nie. Uveriť, že Boh ťa prijal bezpodmienečne a absolútne, bez akýchkoľvek tvojich zásluh má vypôsobiť jednu vec: “Komu sa viac odpustilo, viac miluje.” A láska koná. Nespí na vavrínoch. Ale vie, zachrána prišla bez zásluh.

Ak má kresťan vedomie, že je lepší od ostatných (napr. neveriacich), má menej hriechov, lebo sa snaží, a je bližšie k Bohu, pretože dodržiava tak, ako len vládze, celé desatoro, je to buď človek, ktorému to niekto veľmi zle vysvetlil, alebo niekto, kto v živote sám nevzal Evanjelium do ruky. Jediný rozdiel medzi nimi (neveriacimi) a tebou, čo sa hriechu týka, je v tom, že ty už vieš, kde je odpustenie, oni to ešte nevedia. Každý jeden deň života by však Boh na tebe našiel dôvody, prečo nemôžeš byť v Jeho prítomnosti, ak by nebolo Ježišovej obety. Každý deň by si bol odsúdený ako vinný, spravodlivo odsúdený.

Hriešnica a Ježiš
Neviem, či ste si všimli príbeh hriešnice, ktorá prišla do domu farizeja, sadla si k Ježišovým nohám a plakala a utierala mu ich svojimi vlasmi. Tá žena veru nespĺňala podmienku dokonalých skutkov, vďaka ktorým by mohla byť tou správnou osobou pre prijatie spásy. A toto je vec, ktorú sa snažím povedať. Ježiš o nej povedal, že sa jej odpúšťajú hriechy. Ale ona predtým neriešila, akými skutkami by mohla vylepšiť svoju reputáciu smilnice. Nezačala rozdávať rožky chudobným, ani sa nesnažila spievať v zbore miestneho kostola. Nesnažila sa vyvážiť svoje hriechy pozitívami svojho charakteru, ani argumentom “Snažila som sa.” Jediné, čo urobila je, že našla odvahu – taká, aká bola – prísť k Ježišovým nohám s pravdou o sebe. Vedomá si, že zničila možno všetko pekné, čo do nej Boh vložil, že hriech rozožral jej vnútro a ona už ani nevie, aké by to bolo slobodne dýchať. Vedela, že Ježišovi nemá ponúknuť, aby si ho získala, zároveň dúfala, že on jej môže dať všetko, po čom túži.

A On jej nepovedal zhnusene: “Fuj, ty sa ma nedotýkaj. Najskôr sa riadne obradne očisti, daj výpoveď v práci, urob zopár dobrých skutkov, a potom si možno pohovoríme, či dostaneš šancu. Uvidíme, ako to s tebou dopadne, či prejdeš výberovým konaním. Ak uspeješ, udelím ti spásu, ak nie, dovi.”

Povedal o nej: “Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.” A povedal jej: “Tvoje hriechy sú odpustené. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!” Chápete? On síce chvíľu predtým vymenoval všetko to, čo urobila – že prišla, umyla mu nohy, pobozkala ho a poutierala svojimi vlasmi. Ale nie preto jej odpustil hriechy. Odpustil jej pre vieru, a pretože veľmi miluje.

Skúsenosť môjho života
Uverila som Kristovi, keď som mala 18 rokov. Nemala som nič, iba svoju minulosť plnú hriechu a života bez Boha. On to zodvihol z mojich pliec, zahodil za svoj chrbát (a viem, že už si nikdy nespomenie) a dal mi všetko – seba samého. Prijal ma bezvýhrad a ja som uverila, že ma spasil – vykúpil svojím krížom, cenou Ježišovej krvi. Že za moje hriechy zaplatil (minulé, dnešné i budúce).Že môj dlžobný úpis pribil na kríž. Od tej chvíle som si nikdy nepomyslela, že je jedno, ako budem žiť. Od tej chvíle je mojou najväčšou túžbou žiť pre Jeho radosť, potešovať Jeho srdce a najväčším trápením, že sa mi to tak často nepodarí. Verím, že som spasená, hoci veľa bojov s hriechom prehrám. Viem však, že kým ja sama nerozhodnem inak, nikto a nič ma už nemôže odlúčiť od Božej lásky. Jediné, čo musím robiť, nech by sa stalo čokoľvek, vracať sa znovu a znovu do Jeho náručia s vedomím, že všetko, čo mám a čo potrebujem, je Jeho milosť.

Viem, že ma povolal konať Božie skutky, plniť Jeho vôľu a žiť život v Jeho požehnaní. Ale odpustil mi ešte skôr, než som ich začala konať. A preto moja spása nikdy nebude mojou zásluhou, ale len a len Jeho. Nebudem tie veci robiť, aby som si poistila nebo. Moje nebo poistil Ježiš, on mi šiel pripraviť príbytok, miesto, počíta so mnou. Budem ich robiť preto, že Ho milujem. A preto, že v Jeho vôli je ukrytý zmysel môjho života.

Zhrnutie
Podľa mňa je nemožné postaviť tvrdenie: Môžem prijať spásu a uveriť Ježišovi, a potom si v bezpečí naďalej robiť, čo chcem ja, hrešiť hlava-nehlava, nehľadieť napravo a naľavo, veď dobrý Boh je milosrdný a musí mi odpustiť. Ak niekto čo i len uvažuje o tom, nikdy neprijal spásu, jedine ak nejakú svoju krivú predstavu o nej. Klamstvo diabla, nie to, čo urobil Boh naozaj, aby ho zachránil.

Byť spasený znamená vyjsť z väzenia hriechu a žiť slobodu Božích detí. Byť spasený znamená bojovať s hriechom až do krvi. Ale vieme, že nie vždy víťazíme a nedokážeme od dnes už nikdy nezhrešiť. A preto sa Jeho milosť obnovuje s každým ránom... s každým odpustením, každým pokáním, denne, neustále. Ale vždy je to Božia iniciatíva voči človeku, vždy je Boh ten prvý, kto miluje. My odpovedáme. Boh je ten, ktorý sa uchádza o našu lásku. Boh sa pýta: Nechceš so mnou prežiť zvyšok svojho života? Vezmeš si ma? Iste, že sa o tento vzťah treba starať, veľmi sa oň treba starať. Tak už nemajme pocit, že Ho musíme prehovoriť, aby nám odpustil, alebo Ho dokonca podplatiť dobrými skutkami. Chcem byť ako Pavol: “ Nepohŕdam Božou milosťou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, potom Kristus nadarmo zomrel.” Gal 2, 21

Za naše odpustenie bolo dané niečo oveľa dokonalejšie, než všetko to, čo by sme vedeli urobiť. Ježiš.