Milujem Ducha Svätého. A milujem keď hovorí. Keď odhaľuje veci, vovádza hlbšie a prináša zjavenie. Milujem keď ma prenikne pravdou, ktorá mi vyrazí dych. Svetlom, ktoré vo mne zapáli svetlo. To mám na ňom rada. Okrem iného.

Príbeh začína kdesi na konci tej krásnej, farebnej a elektrizujúcej jari a na začiatku ohromujúceho leta, ktoré malo prísť potom. V čase, keď som zmätene a zúfalo hľadala všeličo možné aj nemožné, čo by ma dostalo bližšie k Bohu, v čase, keď sa môj „prosebný“ slovník rozrástol o miliardu nových slov a fráz, v čase, keď som pozerala všetky videá týkajúce sa intimity s Bohom, aké boli dovtedy vypustené do virtuálneho sveta. Moje srdce horelo a ten oheň nevyhnutne potreboval nové polienka. A tak som ich hľadala, kde sa dalo.

Presne v tom čase mi začal Duch veľmi, veľmi intenzívne hovoriť jednu vec. Stále dokola a dokola. Tým jeho nežným hlasom, ktorý preniká až do kosti, ktorý sa naväzuje na každú bunku, molekulu a atóm tela a pretvára srdce.

„Len moja tvár“, hovoril. A napriek tomu, že som tie tri slová počula už milión päťkrát, tentokrát som cítila, ako ma nimi vedie hlbšie. Ako ma vedie cez alej závojov a hmly k niečomu, elektrizujúcemu. Príťažlivému a nenahraditeľnému. K niečomu, čo nie je o Ňom, ale čo je On. K niečomu čoho chcete viac. A viac. A viac.

„Len moja tvár“, hovoril. A ukazoval mi, že toto sú dvere. Síce veľké, ale to čo je za nimi bude mnohonásobne väčšie. A dostávalo ma to do bázne, pretože som začínala chápať (Tak naozajstne. Srdcom. Nie rozumom.), že neexistuje nič, čo by bolo dôležitejšie.

„Len moja tvár,“ hovoril. Ako keď  Dávid v srdci počul Božie slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pretože to je centrom všetkého. Slnkom vesmíru nášho života. Tam je Život. Plnosť. Radosť. Prítomnosť. Moc. Láska. Múdrosť. Neha. Poznanie. Intimita. Zjavenie. Oheň. Olej. Vietor. Chvenie. Tlkot srdca. Jednota Ducha. Tam je premieňajúci dotyk. Jeho blízkosť. Tam je On.

„Len moja tvár,“ hovoril. Zastavil sa mi dych. Ako pri dlhom hlbokom ponore. Srdce bilo. Celým telom mi prešla Jeho prítomnosť. Niekedy sa snažíme tak usilovne a urputne, kropaje potu nám stekajú po čele od námahy byť viac v Ňom a s Ním a Jeho. Čítame všetky knihy, ktoré na tú tému zoženieme, pozeráme videá a filmy, pretože naše srdce horí. Blčí spaľujúcim ohňom. Je zapálené hladom, „svätou žiadostivosťou“ po Jeho mene a Jeho prítomnosti. A my sa ho zúfalo snažíme nasýtiť. Naplniť Ním srdce až po okraj. A tak čítame a pozeráme a poznáme všetky najnovšie piesne a snažíme sa, snažíme, snažíme.... Ale srdce neoklameme.

„Len moja tvár,“ hovoril. A mne to odrazu pripadalo všetko tak jednoduché a logické. A jasné. Vrátiť sa späť na začiatok. Na úplný začiatok, kde nie je nič len vy a On. Pretože je len jedno najdôležitejšie miesto. Prameň aj ústie. A to je Jeho tvár. Miesto z ktorého všetko vychádza a bez ktorého nič nie je také, ako by malo byť.

„Len moja tvár,“ hovoril. Tá tvár, ktorá je miestom osobného, dychberúceho, mocného stretnutia, ktoré od základov mení srdce, zmýšľanie a život. Je to miesto nekonečnej lásky tak šťavnatej a pretekajúcej, že sa v nej túžite utopiť. Miesto zjavenia, poznania a múdrosti.  Miesto z ktorého vychádza pravá služba, lebo ten, kto hľadí na Neho a je premožený Ním samotným musí podávať svedectvo. „Nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4,20). Je to miesto odkiaľ vychádza citlivosť na Ducha a pohľad Syna. Miesto, kde sa hoja rany a prichádza olej pomazania. Miesto na ktorom sú brány do hĺbky Otcovho srdca. Miesto, ktoré je tak intenzívne, že to často ostáva skryté.

„Len moja tvár,“ hovoril. Dávid o tom vedel svoje. Bol mužom podľa Božieho srdca. Jeho miláčikom. „Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou,“(Ž 34,6) vravel. A Mojžiš? Ten chlap sa mi páči! Videl Ho a tvár mu žiarila. Pretože to, na čo hľadíme nás mení. Stávame sa tým, k čomu upierame zrak. Premieňa nás to. Ján vraví, že keď Ho budeme vidieť takého aký je, budeme mu podobní (1 Jn 3,2). Nie možno. Ani asi. Budeme! (Toto je väčšie ako sme my.) 

„Len moja tvár,“ hovoril. To nie je veta. Fráza. Slovenský frazeologizmus! Je to miesto pre ktoré budeme denne zápasiť. Pretože Jeho tvár je tam, kde Boh hovorí „od úst k ústam, otvorene a nie v hádankách“ (Num 12, 8). Je tým najdôležitejším miestom, na ktorom rastieme a sme viac v Ňom a s Ním a Jeho. On je tým, kto nás premieňa. Len On jediný nasýti hlad, zvierajúci naše vnútro. Len On naplní srdce a rozdúcha nové plamene túžby. On jediný. Jeho tvár stačí.