Konečne prišiel čas na kávu. Sedíme a rozprávame o slovách, ktoré sme vypustili do života, o vetách, ktoré sme napísali na papier... O knihách, scenároch, divadle, kultúre.... Je pri mne človek, ktorý má za sebou bohatú „literárnu tvorbu“ a veľa sa od neho učím... Prisadla si k nám mladá úspešná spisovateľka. Žienka s patentom značky: „všetko viem, všade som bol.“ Pán spisovateľ rozpráva a ja počúvam s otvorenými ústami....
„Moja tvorba sa vyvíjala...,“ spomína starší pán a z čela si odhrnie zopár sivých vlasov.
„Najskôr som písal TO čo letelo... teda to, na čom sa ľudia zabávali, a bol som rád, keď si moje knihy kupovali.“
Priznáva, že bol hrdý na svoje diela a hlavne na seba.
Až do dňa, kým nepodaroval svoju knihu priateľovi.
Človekovi, ktorému dôveroval. „Je skvelá, čítaj!“ usmial sa naňho a vtlačil mu ju do dlane.
Prešiel nejaký čas a jeho priateľ vošiel do jeho pracovne s darovanou knihou v ruke.
„Tak čo na to hovoríš?“ spýtal sa pán spisovateľ.
Priateľ položil jeho dielo na stôl a so smútkom v očiach. „Dobre sa to číta. Zhltol som to. Ale neprial by som si, aby to čítali moje deti.“
Spisovateľ sa zháčil: „Prečo?“
No jeho priateľ začal pokojne vysvetľoval ďalej: „Keď som to dočítal, zistil som, že som sa zabával na perverznostiach... na rodine, ktorá sa rozpadá... na strachu, ktorý prežíval milenec, keď chcel podviesť svoju ženu.... a povedal som si, že to čo v nej ponúkaš, NIE JE TO, čo človek potrebuje. Toho zmätku je naokolo všade dosť...“
V ten večer sa ešte dlho rozprávali.
Jeho priateľ sa ani na chvíľu neusmial.
Nenadával mu, ale hovoril mu to, čo on sám – pán spisovateľ – chcel v sebe potlačiť a to len preto, aby bol úspešný....
„Je mi ľúto, že hazarduješ s talentom, ktorý si dostal,“ hovoril vážne jeho priateľ. „Ak ho už máš, mohol by si ho využiť na to, aby si ľuďom ukázal hodnoty krásy, priateľstva, lásky, zdravého humoru a odpustenia. Tvojou úlohou nie je ponúkať braky, ktoré prinášajú do života ešte väčší zmätok... Mysli aj na duše svojich čitateľov. Každá kniha, aspoň, podľa mňa ich má posunúť ďalej na ceste ľudskosti.“
„Zarazilo ma to,“ spomína pán spisovateľ, „môj priateľ nebol veriaci... bol však človek, ktorý pri mne stál, keď mi bolo ťažko a tak som nad jeho slovami premýšľal veľmi dlho....“
Jeho priateľ ho dostal do spisovateľskej krízy.
Už sa mu nepísalo tak ľahko... trhal texty, škrtal, ale nakoniec v ňom vyhrala myšlienka, že každé jeho dielo má človeka posunúť k ľudskosti.
Dva roky po tomto stretnutí si uvedomil, že už mu nejde o „predajnosť“ kníh, ani o to, či na divadelné predstavenia, na ktoré napíše scenár, príde veľa alebo málo divákov.
Začalo sa mu akoby rozjasňovať...
„V jedno ráno som si uvedomil, že môj talent môžem využiť na to, aby som sa stal poslom pravdy a ľudskosti, poslom príhovoru... človekom, ktorý sa prihovára ľuďom, opisuje veci také aké sú... alebo v nich humorne pranieruje ľudské nedostatky, dbajúc na to, aby sa nevysmieval z ľudí, ale z toho, čo nie je dobré...“ Usmial sa.... Dopil kávu a vytiahol zo šálky lyžičku. „Odvtedy, keď začínam písať niečo nové, tak sa pýtam: Môžem to dať prečítať s čistým svedomím svojim vlastným deťom? Čo im to prinesie? Kam ich to posunie?“
Mlčala som a ďakovala som za múdrosť tohto človeka.
No naša spoločníčka, úspešná pani spisovateľka, mala na to iný názor a obrátila sa ku kolegovi:
„Ale prosím vás, nebuďte taký puritánsky, to sa dnes nenosí. Písať o pravde, o dobre...
Aj v literatúre, v slove, v umení predsa ide o biznis...
Ide o to, aby ste si získali čitateľa. Namotali ho na svoj vlastný štýl, ktorý je pre neho ľahký, ktorý ho zaujme, a ktorý v ňom nevyvoláva emócie, povzbudzujúce ho k zmene.
Potom nebudete mať problémy s predajnosťou kníh... či scenárov...“ Rozplývala sa, mysliac na svoje diela.
Jej knihy majú skrývajú na stránkach príbehy nenaplnených lások, rozvodov, problémov detí, ktoré ignorujú učiteľov a dávajú im zvieracie mená.
V niektorých prípadoch nahlas uvažujú, že jediným východiskom z ich situácie je skončiť život...
Pokojne píše o tom, že ak človek chce milovať, môže siahnuť inému na život.... a hlása, že všetko je dovolené...
„Morálka je predsa každého osobná vec,“ necháva sa počuť, keď vidí, že s ňou nesúhlasíme. „Knihy a scenáre sa píšu na objednávku. Hnevajte sa, alebo nie, ale je to tak! Byť moderní, znamená byť šteklivo hriešny. Musíte ponúknuť čo ľudia chcú počuť a čítať, inak ste stratení...“
„Naozaj?“ dovolila som si ju prerušiť. „Ak vás dieťa požiada o nožík, len preto že sa mu páči, tak mu ho dáte?“ Zdanlivo som zmenila tému...
„Nie, môže si ublížiť...“
„Vidíte a presne o tomto ide aj v umení, v literatúre, či v divadle... Ak dáme čitateľom, hercom, či divákom to čo si prajú, pokojne sa nám môže stať, že ich duše nakŕmime klamstvom, beznádejou a ešte väčším prázdnom...“
„Nerozumiete tomu, ste.....“
Vstala a odišla. Kávu sme zaplatili za ňu.
Ešte dlho sme sedeli pri prázdnych šálkach, skúmajúc, prečo nám dal Boh „talent pera...?“
..... Možno preto, aby sme cez príbehy prinášali čitateľom novú nádej... odvahu, nájsť samých seba, aj keď život nie je ľahký...
.... Možno preto, aby sme sa nebáli hovoriť, že morálka a jej zásady sa nemenia, aj keď to hlásajú všetci naokolo....
... Možno preto, aby sme písali svoje vlastné literárne dejiny, a neopičili sa po knihách a hodnotách, ktoré prinášajú západní spisovatelia....
... Možno preto, aby sme ľudí, učili byť ľudskými..... (nemusíme písať o Bohu, ten sa totiž skrýva v každom jednom z nás...)
... Možno preto, aby sme si uvedomili zodpovednosť za slovo, ktoré napíšeme, povieme, alebo posunieme ďalej...
„Neboj sa,“ utešoval ma pán spisovateľ. „Umenie sa nikdy nezmení na biznis. Ak áno, nie je to umenie. Kniha aj je dobrá, si vždy nájde svojho čitateľa a divadlo svojho diváka... dôležité je, aby ho posunula ďalej na ceste do hĺbky ľudského srdca. Aby k nemu hovorila, aby si ním komunikovala...“
Ako hovorí svätý otec František (v posolstve k 48. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov hovorí o komunikácii..): „Komunikácia nám môže pomôcť rásť, alebo nás dezorientovať. Vďaka nej sa máme usilovať rásť v ľudskosti a vo vzájomnom porozumení... a objaviť určitý zmysel pre pomalosť a pokoj.“
A na inom mieste píše, že prostredníctvom komunikačných prostriedkov stretávame človeka. Blížneho. Posiela nás, aby sme boli ako samaritán z evanjelia, a ujímali sa aj tých, čo už ležia telesne, či duchovne „polomŕtvi“ na kraji cesty. Aby sme mu ponúkli znova život pre jeho dušu, pre jeho telo... a to bez hodnôt ľudskosti nepôjde... Boh to vedel, a preto sa narodil ako človek...
Prečo tento blog...?
lebo vám všetkým, čo blogujete a píšete o ľudskosti a pre ľudí, patrí veľká vďaka...Vďaka za to, že ste prijali od Boha „dar pera“ a že sa nebojíte hlásať pravdu, aj keď sa to „nenosí“... pamätáte na to, že každé vaše slovo má moc, posunúť toho druhého správnym smerom...
A vďaka aj tebe, môj pán spisovateľ, učiteľ a škrtateľ – sľúbila som, že tvoje meno nenapíšem a tak sľub plním....
A ešte niečo, si skvelý aj v tom, že si sa podelil so svojim životom....
Snáď nám to pomôže uvedomiť si písanie – nás
spisovateľov
blogerov,
scenáristov...
Máme v rukách „moc“- posúvajme ľudí k ľudskosti.