Skôr než pôjdem spať, chcem ešte niečo napísať... Niečo, čo mi od rána vŕta v hlave....
Dnes majú sviatok kňazi.
Každý z nich je populárny – či už v pozitívnom, alebo v negatívnom ponímaní...
Jeden je dobrý, druhý čudný...
ďalší podnikateľ alebo zbožný muž...
Koľko prívlastkov im dáme...
Koľko krát nimi pohŕdame...
Koľko krát sme možno od nich nedostali čo sme chceli...
No sú aj takí, v ktorých objavíme blízkosť priateľov.
...takí, ktorí stoja pri nás, keď my sami už stáť nevládzeme..
... takí, cez ktorých k nám prehovorí Boh...
Možno sú pri nás iba na chvíľu a potom odídu (alebo odídeme my).
A možno sa s nimi stretneme iba raz...
A možno príde čas, keď sa naše cesty rozídu bez vysvetlenia
a ostane iba kopa nevypovedaných otázok a odpovedí,
zmiešaná so strachom, s hnevom...
A možno sa nestane nič z toho,
ale keby predsa...
Je dobré, aby sme sa nad niečím zamysleli:
Možno nás naučili,
keď sme boli ešte deti,
(aspoň moja babka to tak tvrdila),
že kňazi sú svätí a dokonalí.
Sú niečo ako „Pán Boh v malom“.
Ak ich stretnete na ulici,
musíte ich pozdraviť...
v kostole ich musíte počúvať a to pozorne!
A za žiadnych okolností ich nesmiete kritizovať či hodnotiť!
Na to má právo len Boh....
Možno naše staré mamy zabudli, že zakázané ovocie najviac chutí.
A že aj my vyrastieme a začneme používať svoj rozum!
Čo zistíme?
Že tí muži v reverendách nie sú až takí „ideálni“ a že aj oni majú svoje muchy...
Takže ako?
Kto je to kňaz?
Kňaz je len človek, ktorý je rovnako ako ja alebo ty,
na ceste do neba, či lepšie povedané do večnosti.
(Aká bude, to musíme nechať na každého osobne.)
Má svoje chyby s ktorými bojuje, alebo by mal s nimi bojovať...
Ak nevidíš na ňom, že sa mení, neznamená to, že svoju „vojnu o dobro srdca“ vzdal,
pretože nie každý zápas sa musí skončiť víťazstvom....
Niektorý trvá veľmi dlho.....
a aj vojna sa skladá z mnohých malých vyhratých bitiek.
Ak je kňaz smutný, nervózny, ak sa uzatvára sám do seba,
neznamená to, že nie je požehnaný.
Znamená to, že je pozvaný niesť svoj kríž.
(je dobré, ak dovolí, aby mu Ježiš pomohol)
Kňaz nie je človek, ktorý má ustlané na ružiach...
Skôr naopak...
na tŕňoch...
a tie pichajú a bolia,
žiadajú si často krát povedať „NIE“
tam, kde by bolo príjemne a dobre.
Aj on cíti bolesť a smútok
a má právo na slzy, ticho, i sklamanie...
Ten muž v reverende, ten muž, ktorý sa ti prihovára z kazateľnice je na tom rovnako ako ty!
Lenže s ním si Boh rozdal iné karty... Zavolal ho aby hral o spásu duší iných – i tej svojej.
Nie sme tu na to,
aby sme kňazov súdili,
ale aby sme vedeli,
... že rovnako ako my, aj oni sú na ceste...
... aj oni sa učia plniť „značky“ božej vôli....
... aj oni môžu v živote spôsobiť „haváriu“ sebe ale aj iným....
... aj oni majú právo na slabosť, rovnako ako svätý Pavol, keď povedal, že „jeho sila sa prejavuje v slabosti...“
Tak na čo sme tu?
.... možno iba na to, aby sme sa za nich modlili.....
.... aby sme pri nich stáli a za ich správaním „vytušili“ čo prežívajú /či prežúvajú.../
... a aby sme im ODPÚŠŤALI, keď sa nás niečim dotknú, a nás to bolí....
... Sú na ceste a majú rovnaké právo padnúť, ako my.....
Moja babka sa zmýlila, keď ma učila, že kňaz je svätý a dokonalý človek....
Dnes to už viem...
a preto sa modlím
.... aby bol každý kňaz v prvom rade človekom, ktorý nosí vo svojom srdci lásku...
.... lebo to je cesta do večnosti...
Nemôžem urobiť nič viac, len im priať všetko dobré...
Dnes ráno som začula z rádia hlas staručkého kňaza.
Pozval ma do krajiny spomienok.
Prvý krát som sa s ním stretla, keď som mala deväť.
A poviem vám že bol ako víchrica... kričal a vôbec nebol „svätý...“
Dnes v rádiu rozprával svoj príbeh prenasledovania a bolesti
a ja som pochopila, čo sa skrývalo za jeho „krikom“.
Dnes viem, že si tým všetkým musel prejsť...
Inak by som dnes nepočula hlas pokorného starčeka, ktorý prosil o milosrdenstvo.
Pane, požehnaj kňazov, ktorí vstúpili do môjho života.
Odovzdávam ti ich.... staraj sa o nich s láskou
a odplať im všetko dobro, ktoré nechali prúdiť na túto zem....
Prepáčte, skôr ako idem spať, som vám to musela napísať.
