Uháňam autom po pred nedávnom opravenej ceste. Z jednej strany je lúka i z druhej. Netreba pridávať. Letím dole kopcom. Keď tu zrazu v diaľke zbadám ovce. Pokojne prechádzajú cez cestu. Jeden, dva tri. Noha na brzde a stopka. Stojím a ....

pozerám sa na rôznorodé stádo. Každá ovečka je iná. Jedna veľká, iná malá, jedna krivá, druhá si veselo poskakuje...

Začnem ich rátať...

už som pri stovke a ešte sa ich prechádzanie cez cestu nekončí....

Zrazu si uvedomím, že ovečky prechádzajú čoraz pomalšie... a skoro všetky krívajú....

„No poďte moje,“ počujem cez otvorené okno slová pastiera. „Tam budete mať lepšiu pastvinu.“

Najslabšie berie do náručia a prenáša ich...

A oni sa nebránia...

Dôverujú tomu mužovi v slamenom klobúku...

A on dôveruje im.

Dokonca aj tým silným, mocným a zdravým.

Pozýva a posiela ich na nové pastviny.

A ony, vo svojej „ovčej múdrosti“ sa pasú a čakajú, kým sa zjaví medzi nimi. Nevysmievajú sa svojim slabším, a zraniteľnejším, či zranenejším „ovčím kolegom a kolegyniam“. Neprotestujú.

Neoddávajú sa netrpezlivosti a ani pohŕdaniu.

Čakajú na ne a čakajú na svojho pastiera.

Čakajú na jeho pokyn: „Vpred.“

Poznajú ho a to im stačí....

Na konci stáda sa objavia dvaja psy. Štekotom pozdravia autá, počkajú kým ich – ich pán pohladí a zmiznú na lúke.  

Pastier nadvihne klobúk, pozdraví sa na rozlúčku a poďakuje aj nám „trpezlivým vodičom“, že sme mu dovolili prejsť cez cestu aj s jeho stádom....

a tiež mizne v zelenej tráve, sledujúc

svoje krivé i rovné,

veľké i malé,

ostrihané i huňaté ovečky.

Cesta ostala prázdna a ja som pokojne pokračovala v jazde.

No to čo som videla, mi pripomenulo Ježiša ako Pastiera....

 a nás ako jeho „ovce.“

On rovnako ako pastier v klobúku, netriedi.

Neizoluje choré ovečky od zdravých a silných.

 On nás iba vedie.

 Prevádza nás cez cestu a dáva nám novú potravu, ktorá sa nám z času na čas môže zdať aj horká a nestráviteľná (no to neznamená, že nie je pre nás zdravá a neobsahuje vitamíny pre večný život).

A keď nevládzeme, tak nás nesie.

Nevyčíta nám naše zlyhania, ba práve naopak, chápe našu bezmocnosť.

Berie nás a prenáša nás cez prekážky.

Stačí, ak sa zveríme do jeho náručia so svojimi zlomeniami, odreninami, či otvorenými ranami. 

Vždy sa nás dotýka pokojom a láskou...

A nesúdi...        

Berie na seba naše duchovné choroby a bolesti...

V jeho náručí sme pre neho jedineční...

A uzdravuje nás...

Už len tým, že sme pri ňom a že mu dovolíme aby nás preniesol tam, kde máme byť...

Ježišu, dobrý Pastier, dôverujem Ti.