Pred niekoľkými dňami som na trhoch stretla starčeka. „Počkajte,“ zavolal a ja som sa vrátila k jeho stánku. A mala som veru prečo....
„Niečo pre vás mám,“ usmieval sa popod fúzy. „Veľa toho nezožerie a ani strihať ju nemusíte.“ Sypal ako z rukáva a podal mi drevenú doštičku s klinčekmi, na ktorých sú popreťahované biele nite.
„Aká krásna klincovo-nitková ovečka. Ďakujem,“ opätovala som mu úsmev a obaja sme sa pustili do „trhového“ klábosenia.
Na moju otázku, prečo sa delí so mnou, neodpovedal. Radšej zmenil tému.
Mrkol na svoje výtvory a ukázal mozoľnaté ruky.
„To je môj život: kladivo, dosky, klince a nite. Viete, čo ma naučili?“
„Nie.“
„Žiť.
S kladivom, klincami a drevom som sa zoznámil už ako decko. Ešte som nechodil ani do školy... Rozprávali mi o nich moja mama a pán farár.“ Zaboril hlavu do ríše spomienok. „A nite? Tie som si odžil?“
„Odžil?“ spýtala som sa nechápavo.
„Sú to skutky, ktoré robíte. Vychádzate od seba a idete k druhému. Musíte mieriť presne. Inak sa zamotáte a niečo pokazíte.“
„Keby nebolo nití...,“ pokúsila som sa uvažovať nahlas, pozerajúc do dlaní. No starký ma predbehol.
„Tak by nikto nevedel, že to čo držíte v rukách je ovečka,“ zasmial sa. „Hoci sú tenké, sú dôležité. Ak ich pomotáte ani svätý Peter vám nepomôže.“
Nite na jeho ďalších obrazoch veru pomotané neboli. Aj Zmŕtvychvstalý Kristus stál za obdiv, rovnako ako srdce, či západ slnka. Už len preto, že ich vytvorili ruky tohto múdreho a pokorného človeka žijúceho niekde pri Žiline.
Rozlúčili sme sa.
Myslela som, že naňho zabudnem, no dodnes sa mi to nepodarilo.
Vždy keď sa pozriem na ovečku, vyhlásim ho za „klamára.“
Vravel totiž, že to zvieratko toho veľa nezožerie. Mýlil sa. Veru zožerie. A to je môj čas, ktorý venujem rozmýšľaniu o klincoch, dreve, či nitiach....
Dnes, keď som len tak letmo zahliadla prianie pápeža pre kňazov, ktorý ich prosil aby „napáchli ovcami,“ znova sa mi pred očami objavila moja nitková ovečka...
Napáchnuť niekým, totiž znamená prejsť s ním kúsok života, vstúpiť do jeho blízkosti, budovať s ním vzťahy, chápať jeho problémy, mať účasť na jeho radostiach i starostiach....
Napadlo mi, že aj my laici, by sme mali urobiť to isté. Mali by tiež„napáchnuť ovcami.“
A stáť pri svojich bratoch a sestrách, kráčať k nim s náručou dobrých skutkov a láskavých slov... budovať vzťahy.
Jasné, bez kladiva, klincov, či dreva, na ktorom už boli zničené naše hriechy sa to neobíde... Nikto nie je dokonalý...
No za to nemusíme vešať hlavu.
Je tu tichý Ježiš.
Človek, ktorý celú noc trávi vo väzení.
Človek – Boh, ktorý mlčí, keď ho korunujú tŕním a vysmievajú sa mu.
Mlčí, keď v ňom nevidia ani človeka, nieto Boha...
A možno mlčí aj dnes.
Prečo?
Aby raz, keď príde naše osobné Veľkonočné ráno mocne prehovoril....
Želám sebe i vám, aby naša osobná Veľká Noc, bola naozaj „Veľkou“ a aby sme sa raz radovali radosťou, ktorá nikdy nekončí....
Pripravujme sa na ňu.... "nitkami", ktorými môžeme budovať správne vzťahy....
A ak sa objaví kladivo ohovárania a bolesti, klince nenávisti, či drevo hriechu, odovzdajme to Tomu, ktorý si s tým poradil už dávno pred nami.
On môže každú tmu premeniť na svetlo.
A verme, že nech je to teraz a tu akékoľvek sivé, či až čierne – to svetlo Božie je na ceste k nám.
Že ho nevidíme?
Možno je ešte za zákrutou....
Buďme teda
T
R
P
E
Z
L
I
V
Í
