Aj dnes tam stálo. Auto odstavené pri ceste. V tme blikali výstražné svetlá... Známo – neznáme.
Zastala som a tiež som sa „rozblikala“.
Vystúpila som z auta a poďho hneď na druhú stranu cesty...
Kríž, pripomínajúci zbytočne vyhasnutý život.
Kytica bielych kvetov s ktorými sa pohrával vietor.
Sviečky bojujúce o malý plameň, prinášajúci do tmy trocha svetla...
A.....
Muž.
Otec, ktorý na tomto mieste
pred niekoľkými mesiacmi stratil syna.
Každý večer sem zájde, aby.....
„Dobrý večer,“
Neodpovedá, iba prikývne.
Ostáva ticho...
Snažíme sa o modlitbu....
No márne....
Otec vzlyká a dotýka sa kríža...
Tá bolesť ma láme (mňa nalomenú)...
A po lícach sa mi rozkotúľajú slzy....
„Prečo?“ pýta sa muž a zatína päste. „On nebol na vine.
Nešiel rýchlo... ON....“
Mlčím.
V duchu „karhám Boha“
a prosím ho, aby sa prestal hrať
na nevšímavého...
Aby dal tomuto mužovi odpoveď....
Muž sa mi pozrie do tváre....
„Neviem,“
priznávam a nechám padať slzy....
„Poznali ste môjho syna...?“
Myknem ramenom.
„Neviem.“
„Tak prečo potom plačete?“
Mlčím.
Ani to neviem....
Možno preto, že som citlivá na bolesť iných...
Možno preto, že Smrť, nech je akákoľvek pokojná,
krásna, nech sa na ňu akokoľvek pripravujeme,
alebo si opakujeme, že je to iba prechod do večnosti,
je vždy spojená s bolesťou, stratou a slzami....
„Je mi to ľúto,“ dotknem sa mužovej vetrovky.
Prikývne.
Zrejme tú vetu počul tisíc krát
a všetky počuté slová ho vyčerpali....
Kázne, a prázdne reči ho otrávili....
A tak mlčím....
Ponárajúc sa do svojej slabosti,
Niekedy musíme byť slabí,
aby sme sa stali silnými,
aby sme sa v sebe načítali život inak....
Aby sme rozpoznali slovných priateľov
a tých, ktorí priateľstvo berú vážne....
Hlavou mi prebehne spomienka s pred niekoľkých dní...
Hlas v telefóne mi oznámil: „Daniel už dobojoval. Odišiel tam hore.“
Ostalo akosi prázdno.
Akési živé ticho, dotýkajúce sa kostí....
A v tom sa pri mne objavila Emma.
Ešte nepozná písmená, ale vždy príde s niečím,
čo ma položí na lopatky.
„Plačeš?“
„Mh“
„Prečo?“
„Lebo slzy sú dobré. Dal nám ich Boh,“ pokúsim sa o úsmev. Nechcem, aby to dieťa cítilo moju bolesť.
Svojim malým prstom však zachytí kvapku stekajúcu po mojej tvári a oblíže ju.
„Fakt to dobre vymyslel, sú slané...“ vážne pokyvuje hlavou...
Musím sa smiať, aj keď ma vo vnútri niečo bolí....
Pozerám na kríž...
Neviem, čo je dobré na tom, že syn tohto otca musel tragicky zahynúť....
Neviem, prečo slzy štípu, ako morská voda, ktorá sa dostane do očí...
Snáď preto, aby nám povedali niečo nové...
Aby sme mali šancu poslať Bohu, tam hore „S O S“
... O sebe....
... O priateľoch....
... O nepriateľoch...
... O tých, ktorí nám nejakým spôsobom vstúpili do srdca (či už pozitívne, alebo negatívne) a zanechali tam stopu...
Otec, ktorý stratil syna, mi podal ruku.
A vraj „Ďakujem.“
„Aj ja,“ prikývla som....
a zahryzla som si do jazyka,
chcela som povedať, že možno raz to bude dobré....
Možno...
Zatiaľ mi ostáva
to isté,
čo otcovi,
ktorý stratil syna...
Posielať hore
moje „roztrasené. S.O. S.“
