Preložil som článok o tomto významnom mužovi v cirkvi, ktorý je často opomínaný, alebo mnoho ľudí o ňom nevie. Nenašiel som v slovenčine o ňom nič poriadne, tak som sa podujal na preklade. Moje vnímanie silno ovplyvnil a obľúbil som si ho.
Ruženec: Diablova Porážka
Autor: fr. Ezra Sullivan, OP Preklad: Miroslav Čonka
26. októbra 1980, v deň blahorečenia Bartolomea Longa, pápež Ján Pavol II., ho nazval „Mužom Panny Márie“; neskôr ho nazval „pravým apoštolom ruženca“ a „laikom, ktorý žil svoju oddanosť cirkvi naplno“. Pápež Ján Pavol II aj vedel o čom hovorí – jeho vlastná mariánska spiritualita bola hlboko ovplyvnená tým, čo ešte ako mladík zozbieral o Bartolomeovom živote a práci.
Kto však bol tento muž, ktorý tak hlboko ovplyvnil najväčšieho pápeža 20. storočia a ktorý natrvalo ovplyvnil aj spôsob, akým katolíci uctievajú Máriu? Nanešťastie v anglicky hovoriacich krajinách je mnohým neznámy. Jeho meno je blahoslavený Bartolomeo Longo. Väčšina ľudí, ktorí poznajú Bartolomea, sa o ňom dopočuli z poznámok, o ktorých sa zmienil Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste o ruženci – lenže tento pozoruhodný muž si zaslúži oveľa viac ako len týchto zopár základných riadkov. Sviatok má 6. októbra a toto je jeho príbeh:
Od roku 1860, v dobe, keď Bartolomeo žil, Neapolská cirkev zažívala duchovnú krízu. Nevera, revolta a okultizmus boli rozšírené a silno vplývali na duše veriacich, predovšetkým však vysokoškolákov. Mnohí z nich zapredali teológiu svätých za filozofiu ateistov, na uliciach demonštrovali proti pápežovi, - a čo je asi najhoršie zo všetkého – fušovali do čarodejníctva a radili sa so známymi Neapolskými médiami.
S pomedzi nezvládnuteľných študentov v Neapole, jeden vynikal v hĺbke svojej skazenosti ponad ich všetkých. Ako mladík sa Bartolomeo nielen, že zúčastňoval na demonštráciách proti katolíckej cirkvi, vehementne kázal a vystupoval proti viere, vyhľadával so svojimi priateľmi psychické média – zašiel ešte oveľa ďalej a stal sa satanistickým kňazom. Neskôr Bartolomeo opisuje, ako v rámci obradov jeho rúhavého „vysvätenia“, prisľúbil svoju dušu duchovnému vodcovi, démonovi, ktorý otriasal stenami a prejavoval sa rúhavými výkrikmi.
Viac než rok, žil Bartolomeo pod vplyvom démona, vykonával obrady, ktoré boli výsmechom cirkevných sviatostí. Napokon však Bartolomeove zážitky ako Satanovho kňaza sa stali neznesiteľnými, pretože z múk, ktoré mu démon pôsobil, by sa onedlho zbláznil. Jeho rodina to však nedopustila. Skrze ich pomoc hľadal útočisko vo sviatosti spovedi.
Bartolomeo bol prepojený na jedného Dominikánskeho mnícha, ktorý ho viedol k láske k Bohu skrze oddanosť k ružencu. Čoskoro na to sa Bartolomeo stal Dominikánskym terciárom a prijal meno „Rosario“. V tom čase navštívil seansu a vo svojom nadšení pozdvihol ruženec do vzduchu, pričom vyhlásil: „Vzdávam sa špiritizmu, pretože to nie je nič inšie, ako len blúdisko chýb a klamstiev“. Taktiež spoznal niekoľkých svätých Františkánov, s ktorými dva roky pomáhal chudobným a nevyliečiteľne chorým. Počas konania týchto dobrých skutkov, však vykonával aj svoju právnickú prax, ktorá ho zaviedla do neďalekej dedinky Pompejí.
Aj keď Bartolomeo do Pompejí prišiel ako právnik, odchádzal z nich ako apoštol. Ako neskôr Bartolomeo vylíčil, bol šokovaný tamojším úpadkom viery u ľudí. Napísal: „Ich náboženstvo bolo zmesou povier a obľúbených ľudových tradícií, než skutočným a pravým Božím kultom. Pre každú svoju potrebu, dokonca aj tú najzákladnejšiu, boli ochotní ísť za bosorkami a čarodejnicami, len aby ich dosiahli čarami a mágiou. Prostredníctvom rozhovorov s obyvateľstvom rozpoznal ich vážny nedostatok v katechéze. Keď sa opýtal jedného muža, či je len jeden Boh, odpovedal mu: „ Spomínam si, že keď som bol dieťa, ľudia mi vraveli, že sú traja. Dnes, už po toľkých rokoch ani neviem, či jeden z nich mŕtvy a ten druhý sa oženil.
Bolo to niekedy v tom čase, keď Bartolomeo bol sužovaný iným pokušením: zúfalstvom. Myšlienky na jeho hriešnu minulosť ho premáhali až natoľko, že premýšľal o samovražde. Keď sa ocitol už na samom okraji, že si vezme život, prišla k nemu inšpirácia od Boha. Bola to myšlienka, ktorá nezmenila len jeho život, život ľudí v Neapolskej diecéze, ale životy miliónov ľudí na celom svete: „Ten, kto bude šíriť modlitbu ruženca, bude spasený.“ Padnúc na kolená, Bartolomeo urobil túto prísahu Blahoslavenej Panne Márii: „ Neopustím túto zem, pokým nerozšírim tvoj ruženec.“ V tej chvíli, ako neskôr spomína, zaznel malý zvon farského kostola, zvolávajúc ľudí na modlitbu Anjel Pána. Túto udalosť bral ako potvrdenie svojho rozhodnutia.
Odvtedy bol Bartolomeov život zasvätený učeniu iných o Márii, jej chvále a spraviť ju milovanou medzi veriacimi. Jeho prístup k apoštolátu mal veľa odlišných aspektov. Pre katechézu napísal množstvo kníh a brožúrok, a dával prednášky o tajomstvách Kristovho života a oddanosti Blahoslavenej Panne Márii. Apelovaním na ľudskú lásku ku kráse, získal obraz Panny Márie Ružencovej, cez ktorý v tom čase bolo vykonaných množstvo zázrakov. V praktickej oblasti Bartolomeo založil množstvo charitatívnych inštitúcií v Pompejách, vrátane sirotinca, obchodnej školy a kongregácie sestier, ktoré tam zamestnal. Postavil toľko budov, že tento komplex sa stal známym ako Máriino mesto.
Keď Bartolomeo umieral v roku 1926, jeho posteľ bola obklopená sirotami, s ktorými pracoval a veľkou láskou vychovával. Spoločne sa modlili milovaný ruženec a keď skončili, posledným dychom ktorý mu ostal povedal: „Mojou jedinou túžbou je uvidieť Máriu, ktorá ma zachráni a zachráni ma z pazúrov Satana.“
Vďaka neúnavnému Bartolomeovmu úsiliu, boli okultné praktiky prakticky odstránené v okolí Neapola, začalo svetové Mariánske hnutie a kostol, ktorý bol niekedy navštevovaný 100 starých ľudí sa stal bazilikou, ktorá dnes je navštevovaná každý deň okolo 10 000 ľuďmi.
Bartolomeova spiritualita zameraná na Máriu a ruženec bola taká vplyná, že už za jeho dní ho podporovali pápeži ako Blahoslavený Pius IX., Svätý Pius X., a Leo XII. Posledný z nich sa nazýva aj Pápež Ruženca. Ani po Bartolomeovej smrti neubúda jeho vplyv v najvyšších cirkevných kruhoch. Je to aj vďaka široko rozšírenému a známemu hnutiu, ktoré začal Bartolomeo a vďaka ktorému Pius XII. spravil neomylné vyhlásenie viery o Nanebovzatí Panny Márie. Aj v našej dobe, pokračuje Bartolomeo v inšpirácii Cirkvi.
Brat Ezra Sullivan, O.P. dominikánsky mníh vo formáciii na kňazstvo v Dominikánskom Študijnom Dome vo Washingtone D.C.
