S nemocou, z ktorej Ježiš vyliečil hluchonemého v dekapolskom kraji (viď evanjelium 23. nedele – Mk 7, 31-37) ešte nie je koniec. Nepostihuje len neznámych obyvateľov pohanských oblastí. Trpia ňou priamo Ježišovi učeníci. Ako sa prejavuje? Ježiš im hovorí o svojom poslaní, ktoré po utrpení a smrti vyústi do víťazstva vzkriesenia, ale oni sú k jeho slovám hluchí. Počúvajú, ale nepočujú (porov. Mt 13,13). Zhovárajú sa síce medzi sebou, ale keď ich osloví Ježiš, mlčia. Sú nemí, lebo len bľabocú čosi o uznaní a prvých miestach a hádajú sa, kto z nich je väčší. Ježišovi učeníci (a nimi sme aj my) potrebujú presne tú istú terapiu ako hluchonemý dekapolčan. Preto aj ich Ježiš berie stranou od zástupu. Keď prechádzajú Galileou, nechce, aby o tom niekto vedel. Musí im do uší vložiť svoje slovo. Keď sú v dome, tj. v ústraní, dotýka sa ich jazyka tak, že ich vyzýva, aby priamo pred ním vyslovili svoje pochabé sny a plány o úspechoch. Na boľavé miesta spôsobené zápalom karierizmu prikladá liečivý obklad svojej trpezlivosti a nehy, ktorú prejavuje objatím dieťaťa. A predpisuje liek: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.”

Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.” Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli. Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?” Ale oni mlčali...

Viď Mk 9,30-37