Krrrs-krrk! Prejdem dva kroky ďalej, ale nedá mi to, zastanem. Zatiaľ ma tu nikto nepozná, ale za dve hodiny už budú vedieť, kto som. Choď príkladom. Vrátim sa teda a zdvihnem otravný plastový pohár z trávy, ktorý tam niekto zahodil a hodím ho do koša. Som na X-campe na Morave spolu s mojimi spolužiakmi z animátorskej školy a učíme sa slúžiť.

Dostali sme čas na obhliadnutie terénu. Pomaly sa roztrusujeme po areáli a snažíme sa vnímať atmosféru. Vchádzame do stanu, kde budeme slúžiť. Niektorí z nás skúšajú skoro každú stoličku, ktorú môžu a modlia sa za ľudí, ktorí tam už zanedlho budú sedieť. Ja sa prechádzam pomedzi a zrazu vnímam: Pozbieraj tie odpadky. Čo prosím? Pozbieraj tie odpadky. Och, Bože môj, to nemyslíš vážne, veď tu sedia cudzí ľudia... Budem vyzerať ako blázon. Pozbieraj ich, prosím.

Prvé zohnutie je ťažké. Ďalšie už ľahšie. Pozerám najmä na zem, aby som našla ďalšie odhodené poháre, slamky, papierky. Ľudia sa na mňa pozerajú. Nikoho ani netrkne, že by sa mohol zdvihnúť a pomôcť. Ach, môj ty kvet. Občas sa priblížim k nejakej skupinke sediacich, čo čakajú na ďalší program. S dovolením...ďakujem. Až napokon som jedného vyprovokovala k reakcii: Už sa na to nemôžem pozerať. Berie pohár, čo ležal pri ňom a odchádza preč zo stanu. Už sa nevracia. Hups.

Stan je čistý. Očakáva príchod Kráľa.