« Back

(Yasamin) Ef 2, 13-14

 „No vy, čo ste boli niekedy ďalekí, stali ste sa teraz v Ježišovi Kristovi blízkymi skrze Kristovu krv. Veď on je náš pokoj...“

(List Efezanom – kapitola 2, verše 13-14)

 

 

Cítiš tú sviežosť, Yasamin? spýtala sa jej matka, keď ju prvýkrát vzala k rieke vyprať šaty. Vysvetľovala jej, že oblečenie pod ľadovou vodou nasaje všelijaké nové vône, že pranie je ako prebudenie do nového života, v ktorom treba všetko zvedavo objavovať. Vtedy ešte Sameera nebola natoľko zatrpknutá a žiarlivá na dcérinu krásu, aby ju poúčala iba o nepríjemnostiach.

Teraz Sýrčanka bosá stála na prove lode, opierajúc sa o drevo, a s prižmúrenými očami si vychutnávala prúd vetra na tvári i v rozviatych vlasoch, zabudnúc na hižáb. Už sa nenachádzala medzi moslimami, pred ktorými sa musela skrývať, no prostredie Kažakovej lode ju k tomu ani nenútilo: tu sa cítila slobodnejšie a ľahšie, pomaly prenikajúc do kresťanských zvykov.

Často sa s Kažakom uvelebila na palube a spoločne pozorovali nadýchané oblaky, oslepujúco biele, pričom pri každom, hocijako podivnom útvare jej Armén vyrozprával dajakú príhodu. Mnohokrát jej zišli na um pochybnosti, či to všetko skutočne zažil na vlastnej koži, ale vlastne na tom ani nezáležalo, nebolo to podstatné, netrápilo ju to. Postupne si totiž zamilovala zvuk jeho hlasu, hlasu zvučného a zvonivého, keď bolo treba i rázneho, a vôbec ju nezaujímal obsah Kažakovho rozprávania.

„Ak tu chceš stáť o takomto čase,“ ozvalo sa jej zrazu za chrbtom, „zrejme by si si mala chrániť hlavu. Neprajem ti, aby si dostala úpal.“ Bolo pravé poludnie a pristúpil k nej mních, jediný duchovný v posádke, s prívetivým úsmevom jej podávajúc zabudnutý hižáb.

Brat Stepan mal zavalitú postavu, no vzhľadom na skromné pomery, v akých žil, mohla byť jedine rodinným dedičstvom, a vždy usmievavá tvár naklonila Yasamin na mníchovu stranu.

„Nad čím dumáš, Sýrčanka?“ Mal zvláštny zvyk volať ľudí podľa toho, odkiaľ pochádzali; ani raz nenazval Kažaka inak než Arménom. Ešteže bola posádka taká rozmanitá, podľa Stepana sa v nej nachádzali trebárs Gruzínec, Chazar, Krymčan či Kazach.

„Práveže nad ničím.“

„Aj v tom je určitá krása,“ prikývol, stanúc si vedľa nej. „Len tak tu stáť, vystavený živlom... Ako sa ti páči na lodi? Nebýva ti zle?“

„Napodiv nie. Kažak vravel, že najmä ženám sa to stáva často, ale ja som tu šťastná.“ Náhle sa zarazila, akoby ju prekvapili vlastné slová: smie ešte vôbec po všetkom, čím si prešla a čo chtiac či nechtiac zavinila, byť niekedy šťastná?

SMIEŠ, uistil ju Boží hlas a ona sa pred tou veľkoleposťou, hoci ju dôverne poznala, zachvela, akoby jej v hrudi trepotali krídelká splašeného motýľa, nadšeného túžbou spoznávať svet.

„Čím to je?“ zamyslel sa Stepan a aj keď sa nezdalo, že očakáva odpoveď, Yasamin vravela:

„Aj ostatní na lodi sú spokojní. Je mi tu ľahko, stačí mi pozrieť na vaše tváre. Zo všetkých ostatných ľudí, ktorých som kedy stretla, šípila som ťažobu a tá mi prenikala až do špiku kostí.“ Veru, začalo sa to už Sameerou, no Sýrčanka by mohla vymenovať dlhočizný zoznam... „Zato tu – vy ste všetci veselí a takí úprimní. Nesťažujete sa, pričom nežijete ľahký život. Väčšmi než ponosovať sa na krutý osud túžim sa od vás naučiť, ako sa dívať na svet s úsmevom.“

„Nuž, v mnohom to vysvetľuje mužská dobrodružná povaha. My si cestovanie s Arménom užívame, vieš?“

„Ako si sa s ním stretol?“

„To nie je veselý príbeh. Má síce dobrý koniec, avšak...“

„Kažak veľa rozpráva, ale nie o minulosti takej dávnej. Ani on by mi to neprezradil. Prosím, povedz mi ty, brat Stepan.“

Občas, keď sa pri západe slnka niekoľkí zišli pri sťažni, mních im predčítal z knihy viazanej v koži. Šlo mu to pomaly, lebo každé slovko musel prekladať, aby mu rozumeli, ale vždy to, čo nepochopili, vysvetlil dajakým príkladom. Zakaždým sa pred tým, ako začal čítať, všetci chlapi prežehnali – Yasamin to gesto nepoznala, no pripomínalo jej kríž, ktorý kedysi doma, v rodnej dedine, nosila, a tak v nej vyvolávalo akési príjemné výčitky svedomia. Rada Stepana i ostatných počúvala, lebo podľa toho, čo dosiaľ videla, kresťania postrádali moslimskú vážnosť. Čiastočne za to mohlo zrejme i pivo, ktoré pri rozprávaní popíjali, ale celkovo sa jej nezdali takí zdržanliví a chladní – v tomto prípade sa jej to pozdávalo, keďže členovia Kažakovej posádky sa na ňu nedívali tak ako pokryteckí moslimovia. Nechcela si však robiť úsudok prirýchlo a pripomínala si, že ľudská povaha možno nesúvisí len s náboženstvom, azda len narazila na tých „horších“ moslimov. Veď nie všetci boli zlí, trebárs takí beduín Gálib či Ehsan z Urfy jej boli dobrými priateľmi a veľmi jej pomohli. A zaiste sa i medzi kresťanmi nájdu ľudia zlí, ktorí iným chcú len ublížiť a zneužiť ich. Nezdalo sa však, že by na takých mohla natrafiť už na tejto lodi, takže na istý čas ostávala pokojná.

„Ako mních som bol zasvätený Bohu v kláštore v mestečku Tatev. Venovali sme sa prepisovaniu Biblie a uchovávaniu pergamenových zvitkov, takto slúžiac Bohu v tichu a jednoduchosti. Každý z nás v útlej mladosti, ešte ako chlapec, bol vyslaný na misiu, najčastejšie do Kyjevskej Rusi.

Keď som sa ako dvadsaťročný z misie vrátil späť do Tatevu, neoddychoval som dlho. Možno prešiel týždeň od môjho príchodu, no nanajvýš dva, kým sa všetko zvrtlo. Dovtedy tichý kláštor, odrezaný od sveta, skrytý medzi vrcholkami hôr, kde sa človek vždy cíti o čosi bližšie k Bohu, napadli a zničili Seldžukovia. Asi dvadsať rokov odvtedy prešlo – už dávnejšie som prestal počítať dni –, no udalosti toho dňa mám stále pred očami. Nielenže zrúcali kláštor, ale i siahli na to, čo bolo pre naše kresťanské srdcia priam ako najvzácnejší poklad: na naše rukopisy, ospevujúce Boha, zvestujúce jeho skutky, nesúce v sebe slová samotného Najvyššieho; nech je naveky zvelebený.

Nedalo sa nič robiť, museli sme – ja i ostatní bratia z kláštora – utiecť z Tatevu. Väčšina sa presunula do pevnosti Baghaberd, kam ešte rok predtým premiestnili kláštornú knižnicu. K tomu skutku opáta azda viedla samotná Prozreteľnosť, keď mu z nebies zoslala prezieravosť a do duše i obavy z tureckých nájazdov. Seldžuckí Turci patria k tým najkrutejším národom moslimov, hoci ich náboženstvo je samo o sebe kruté.“

„Kresťanstvo nie je?“ Muž pribitý na kríži sa jej vynoril v mysli a vtedy sa znovu zachvela akousi neurčitou bázňou, úctou a vďačnosťou.

„Nájdu sa aj medzi nami takí, čo v mene Božom zabíjajú. Nepovažujú životy moslimov za cenné. Uznávam, že všade sa nájdu hocakí ľudia, zaiste aj v moslimských radoch sú dobráci. Kvôli viere sa vedú nielen spory, ale i vojny.“

„Vojny?“ po chrbte jej prešiel mráz.

„Neštudoval som históriu, no čo-to som sa na cestách s Kažakom podozvedal aj o dianí vo svete. A ako som sa s ním stretol? Mňa asi viedla akási iná Prozreteľnosť, Boh mal zrejme pre mňa nejakú dôležitú úlohu. Pri úteku z Tatevu som sa totiž nevošiel na voz, ktorým mali odcestovať moji bratia. Prehovárali ma, že sa potisneme, avšak ja som si vymyslel, že z dediny si zoženiem koňa a do Baghaberdu za nimi pricválam. Prežilo nás málo a vo mne horel hnev, hoci dnes už ho necítim a činil som zaň pokánie. V skutočnosti som sa, mladý pochábeľ, túžil Seldžukom pomstiť!

Kým som pešo putoval do najbližšej dediny, dumal som ešte, kde získam meč a za aký odev vymením svoj mníšsky habit. V hostinci sedel jeden z nich, Turek zamaskovaný za kresťana. Skôr, než všetkých dedinčanov stihol zahubiť, omráčil som ho úderom džbánu do hlavy – a zabil. Od ľudí, ktorí mi boli vďační za záchranu, dostal som koňa i zbraň – a keď som prišiel do Bahgaberdu, zistil som, že všetko bolo márne: aj snaha zachrániť zvitky, aj nádej v nový domov. I baghaberdská pevnosť bola zrúcaná, zničili ju zrejme ešte skôr než náš kláštor. Rukopisy, samozrejme, spálili.

Svet sa mi zrútil, a nielen mne. Nemali sme domov a ako mnísi ani žiaden majetok. Keď som ostatným bratom rozpovedal, ako som sa na jednom Seldžukovi pomstil všetkým Turkom, keďže na viac som sa nezmohol, očakával som od nich pochvalu a vďaku. V mene opáta, ktorého moslimovia počas nájazdu usmrtili, mi však vynadali a ja som pochopil, že som v hneve konal ako poriadny bezbožník. Svoj zločin som oľutoval a po dohode sme sa rozišli každý iným smerom, vyvoliac si ako poslanie celoživotnú misijnú prácu.

Chodil som mnohými dedinami, mestečkami, osadami, zvestujúc Slovo Božie. Takmer všade ma dobre prijali, nemal som sa na čo sťažovať a ani sa čoho báť, hoci som sa pohyboval územím, ktoré sa snažili – alebo stále snažia – ovládnuť moslimovia. Túlal som sa Arménskom roky, ktoré sa mi v spomienkach stali jedným dňom a tisícimi životmi zároveň, až kým som nenatrafil na utečenca, ktorý je pánom tejto lode.

Tvrdý oriešok, pokiaľ ide o vieru, no práve to mu vyslúžilo moju prítomnosť v jeho posádke. Postupne poľavuje, už o Bohu počúva celkom rád, ale keby mal sám k nemu prehovoriť... Nuž, tak ma život doviedol sem, k Arménovi. Za ten čas si na mňa zvykol a ja ho beriem ako syna, hoci len duchovného.“

Yasamin nemala ani poňatia, čo je duchovný syn, ale vypytovať sa nechcela. Skôr, než stihla čokoľvek povedať, ozval sa spoza nich veselý Kažakov hlas, z ktorého jej vnútro zaliala vlna tepla: „Čože rozoberáte? Brat Stepan, dúfam, že neobťažuješ Yasamin nudnými rečami!“ potľapkal ho po pleci so smiechom.

„To vôbec nie!“ rýchlo naňho Sýrčanka pozrela a uvedomila si, že je na lodi už dlhší čas, lebo Kažakovo strnisko sa medzičasom zmenilo na ozajstnú bradu.

„Tak teda dobre, hneď som pokojnejší!“ S tým sa dal na odchod, asi sa pri nich nechcel pristaviť nadlho. Sýrčanka sa za ním obzrela, hruď sa jej párkrát dvihla o čosi prudšie.

„Yasamin,“ oslovil ju Stepan dôverne, takže preniesla zrak na jeho tvár, keďže takéto pomenovanie znelo z jeho úst veľmi nezvyčajne, „nemal by som sa do toho starať, no... on na teba tak nemyslí.“

Sklopila oči, skloniac hlavu a sústrediac sa na azúrové more, ktoré loď nebojácne prerážala. Príjemné teplo sa z jej hrude s Kažakovým odchodom vytratilo a po mníchových slovách ho nahradila horúčosť v lícach. Samej sa jej nechcelo veriť, že v takom krátkom čase sa do niekoho zamilovala, keď ešte pred niekoľkými mesiacmi nenávidela všetkých mužov na svete; ale Kažak bol iný, bol taký veselý a dobrý, odvážny. A najmä skvelý rozprávač. Ľúbila ho tak veľmi, ako to jej doráňané dievčenské srdce dokázalo, vo všetkej nevinnosti a nič nežiadajúcej pokore, nie ako žena ľúbi muža – lež ako dievča ľúbi záchrancu, dobrodruha, ktorého obdivuje.

„Určite by ťa nechcel raniť,“ pokračoval mních, „a taktiež ani ja – preto, čím skôr sa to dozvieš, tým lepšie. Nerád o tom hovorí, ale mne sa zveril. Kedysi mal Armén sestru, ktorú zo svojej minulosti takmer vždy vynecháva. Boli dvojčatá, vraj jedna duša v dvoch telách, vyrastali spolu a boli k sebe akoby prikovaní. Asi v tvojom veku Kohar dostala pľúcnu chorobu a on o ňu prišiel. Nazdávam sa, že mu ju pripomínaš, Yasamin. Aj keď, nikdy to predo mnou takto nepovedal.“

„Prečo...“ roztrasene zažmurkala, „prečo mi to hovoríš?“

„Odpusť mi to, Sýrčanka,“ pokýval hlavou a nechal ju samu.

Yasamin sa mierne zhrbila, aby sa uvoľnilo aspoň jej telo, keď už duša i myseľ boli rozorvané. Odkedy stratila matku a domov, mala rada viacerých: Gálib v nej roznietil dačo nádherné i desivé zároveň, s Fravardinom spoznala priateľstvo, ku Gürselovi ju zas viazala vďačnosť. A teraz sa zjaví nejaký pobláznený Armén a jej sa za ním rozhorí srdce?! Veď to je úplne smiešne! Prečo sa jej potom do očí tisnú slzy zúfalstva?

Nemala som srdce zlomené už priveľakrát, Bože? Doma každú noc, niekedy i niekoľko ráz. Toľko nenávisti bolo vo mne, ktorá sa s jediným pohľadom na Kažaka mení na nehu. Je to zaslúžený trest, že on vo mne vidí sestru a nie ženu? Pri ňom už by som nechcela byť dievčaťom, Bože! Tak prečo ma nemôže chcieť aj on? Prečo ma vždy toľkí chceli, no ten, koho si moje srdce vyvolilo, na mňa tak ani len nepomyslí?

EŠTE MÁŠ ČAS, DRAHÁ MOJA PRINCEZNÁ, odvetil jej s toľkou láskavosťou, že zatúžila schúliť sa do Božieho náručia a navždy v ňom spočinúť s privretými očami a neustávajúcim úsmevom na perách.

Prečo ma tak veľmi ľúbiš, Pane, a on nie? Chcelo sa jej plakať, tak veľmi plakať, vyplaviť všetok žiaľ a zármutok. Možno jej brat Stepan nemal nič prezrádzať, ľahšie by sa jej žilo v Kažakovej prítomnosti, keby stále mohla dúfať, že ju má predsa len rád. No v kútiku srdca veľmi dobre vedela, že Armén si ju obľúbil – ibaže nie tak, ako ona chcela. Avšak na to, že nedostane, čo chce, si dávno zvykla, takže azda nebude až také ťažké prekonať ani túto bolesť.

HĽA, JA POŠLEM PRED TEBOU SVOJHO ANJELA, ABY ŤA OCHRAŇOVAL NA CESTE A DOVIEDOL ŤA NA MIESTO, KTORÉ SOM TI PRIPRAVIL.

Kto je anjel, Kráľ môj? spýtala sa, rozrušená touto zložitou odpoveďou. Bola to reč podobná Stepanovej Biblii, skrz ktorú vraj tiež prehováral Boh, aspoň tak im to mních vysvetľoval. Odpoveď však neprišla, preto sa po niekoľkých minútach tichých úvah Sýrčanka rozhodla nachystať mužom obed. Už sa voľačo priučila o arménskej kuchyni, dokázala pripraviť ten chutný chlieb zvaný zhingyalov hac, a v ten deň sa jednému z posádky podarilo uloviť niekoľkých striebristolesklých pleskáčov. Ryby v nej síce vyvolali nepríjemnú spomienku na Zekiho výuku, ale prekonala sa a opiekla ich na ohníčku. Pri jedle Kažak všetkým naradostene oznámil:

„Blížime sa k brehu, priatelia!“

„A čo na tom Cypre budeme robiť?“ chcel vedieť kormidelník.

„To čo i všade inde: prechádzať sa medzi ľuďmi, predávať náš tovar, kupovať miestne výrobky na ďalší predaj inde, spoznávať krajinu, obdivovať prírodu. Veď vám už nemusím dávať návod na život po mojom boku!“ zasmial sa.

„Iba čo Sýrčanka nevie, čo ju čaká,“ pripomenul Stepan, načo si Yasamin zahalila spodnú časť tváre hižábom, ktorého sa od rozhovoru s mníchom nevzdala.

„Nebodaj chceš s nami zotrvať?“ usmial sa na ňu Kažak a ona sa zahľadela na zem.

„Neviem, kam pôjdem.“

„Nuž, poviem ti: uživila by si sa s nami, ale musela by si sa voľačo naučiť – ešte okrem varenia.“

„Môžem všetko upratovať, starať sa o loď, i o vás všetkých.“

„Niečo, čím zarobíš,“ upresnil Armén. „Napríklad tanec.“

„Och...“ Nie, to jej nebolo po vôli, viac už sa nechce pred nikým predvádzať, ani len tancom. „Ja... dlho som stála na slnku,“ vyskočila na nohy, „som unavená. Ak ma už nepotrebuješ, pôjdem si ľahnúť.“

„Iste,“ prikývol a pokračoval v prežúvaní ryby, ani na ňu poriadne nepozrel.

Zarmútene sa ponad plece obzrela na jeho skrčený chrbát a potlačila ston, čo sa jej dral z hrude. Teraz už vedela, že aj dobrodružstvo s Kažakom sa skončí – a to čoskoro. Priskoro. Kým sa stihla uvelebiť na drevenej doske, ktorá jej slúžila ako posteľ, dobehol ju brat Stepan. „Môžem sa ti ešte na chvíľočku prihovoriť, Sýrčanka?“

„Zabudla som na niečo?“

„Chcem ti prečítať modlitbu, jednu z mojich obľúbených. Môžeš sa modliť so mnou, ak chceš, azda ti to pomôže. Nebuď smutná, dievčina. Modlitbu napísal arménsky svätec Grigori z Narekavanku.“

Keď prikývla, dal sa do prednášania modlitby uchovanej v jednej z dvoch kníh, ktoré si po prepadnutí tatevského kláštora skryl do habitu:

Bože všemocný, dobra konateľ, všetkého Stvoriteľ, počuj vzdychy biedy mojej a hrôzy z nebezpečenstiev domnelých. Svojou mocou spas ma, hriechov mojich zbav ma. Ty všetko dokážeš a kľúčom si ku všetkému svojou veľkosťou bezmedznou a múdrosťou nekonečnou.

Okom mysle v diaľke hrôzu života vidím, vopred skúmam deň svetla, svätých nádej, a deň temnoty, pre hriešnikov trest, ktorému neujde nik a nik sa neskryje: ani v priepasti hlbokej či jamách bezodných, ni vo vrchov výšavách ni v jaskyniach z kameňa, ni v balvanoch pevných, ani v priehlbinách dier, ani v škárach jám, ni v záplav vodách, ni v podzemia bludisku, ni v povale podkrovia, ani za dverami izby zavretými, v temnote dediny tiež nie, za humnami ani na sklonku hôr, vo vetra vytí nie, ani v mora vlnách, ani vo víre či krútňave, ani v diaľavách zeme končín, ani v hlase žiaľu, vzdychoch plaču či trase prstov, ani v dvíhaní rúk a modlení pier, ani v jazyka výkrikoch.

Z údelu nevyhnuteľného ty, Kristus Pán, únikom si a úľavou, ľahkosťou a pokojom spásy pre duše naše, hriešne vždy. Na mňa teraz, nebezpečím mocným obkľúčeného, pohľaď, ty jediná sladkosť ľudí všetkých! Odrež ma mečom života svojím víťazným, krížom, a prepusti ma zo sietí, čo osídlom mi sú, zo sietí, čo zo všetkých strán ráňajú ma ako smrti zajatca. Upevni, prosím, trasúce sa nohy moje na ceste kľukatej a vylieč horúčku, čo spaľuje mi srdce úzkostné.

Šepot pokušenia diabolského odvráť, nech tebe proti nezhreším. Temnej duše mojej zúfalstvo odožeň, čo so zlom prebýva. Hustý hriechu opar, čo oblieva a halí ma, rozptýľ. Temné vášne podlé mojich potrieb nízkych znič. Obraz svetla obnov, poctený slávou tvojho mena svätého, dušu moju.

Milosť svoju žiarivú upri na tvár moju a na mysle mojej vnem, človeka všedného. A zanedbanú hriešnosť zmy zo mňa čistotou, nech tvoj obraz vidno vo mne - svojím božským, živým neskazeným svetlom nebeským, čo poníma tri tvoje Osoby. Lebo ty požehnaný si s Otcom i Duchom Svätým na veky vekov. Amen.

Cítiš tú sviežosť, Yasamin?

Áno, mama. Teraz ju cítim, v Božom náručí ju cítim vždy.

DYCH ŽIVOTA TI DÁVAM A NOVÝ ZAJTRAJŠOK, DCÉRA VZNEŠENOSTI, dodal Boh a Sýrčanke sa na tvári usadil neprestajný úsmev, ktorého sa nedokázala a už ani nechcela zbaviť.