15: Hora

Korben Dallas: Otec

Chcem tisíc očí, dvanásť rúk,

čo ťažko drú, a betónovú tvár.

Chcem na teba nezabudnúť,

byť lepší a lepší,

vždy dalo by sa lepšie.

Chcel by som to robiť správne,

ale asi celkom márne

čakám, kým sa polepším.

Zatiaľ žmúrim, slepo strieľam,

veci ničím, ľudí zdieram,

ani sám sa nešetrím.

Štverám sa na horu

nejde to zrovna ľahko ale ani ťažký

batoh by sa mi nezišiel

ti na um nejaký nápad ako to zvládnuť

mne totiž nie tak som trochu dúfal či by si náhodou ty

ale asi nie

odpoveď si nechávaš pre seba

čo už musím to nejako zvládnuť sám

ale vlastne nie som sám

už viac nie

aspoňže sa štveráme viacerí

tak to totiž ide o čosi príjemnejšie

A zase škola, prečo prázdniny vždy pretečú pomedzi prsty ako múka v site? Lavice neúnavne pokrýva jedna písomka za druhou, veď treba uzatvárať známky a očividne ani čistí jednotkári to nemajú isté, študentom sa o sieťach a modeloch telies už aj sníva, v noci škrípu zubami, akoby chceli vlastnými nechtami popísať tabuľu, a potom na teste z fyziky myslia na kurdský problém a na geografii zas na fázový diagram, na angličtine zas píšu nemecké/francúzske/španielske/ruské slovíčka a v písomke z literatúry robia toľko gramatických chýb, až sa im samým krížia oči. Je to únava, ale nie vyčerpanosť, akú Krištof zažíval v nemocnici.

Sneh sa za oknami topí, polročné vysvedčenia sa belejú v študentských rukách, konečne trocha úľavy, prečo vždy prvý mesiac nového roka ujde tak desivo, rýchlosťou svetla? Stále je zima, taká tá čudná, rozčľapkaná februárová zima, vyžaduje bundy, šály, poväčšine i rukavice. Čas je zvláštna fyzikálna veličina, plynie si, ako chce, a hlavne tak, ako človek nechce. Dni idú relatívne rýchlo, no to neznamená, že by si z nich Krištof nič nepamätal – hodiny v hudobninách sa prelínajú s nácvikmi v Petrovej garáži, tak predsa im to s tou kapelou vyšlo, alebo aspoň zatiaľ vychádza, časy sú ťažké a nik nevie predpovedať budúcnosť, ale teraz ich to baví a o nič zásadné predsa nejde, stačí, že je to fajn.

Po umytí riadov, ku ktorému ho mama s miernymi ťažkosťami dokopala, vraj by nemusel stále iba brnkať na tú starú gitaru a mohol by byť z času na čas aj užitočný, sa Krištof vyberie na autobus, všetky tie nabubrané zimné bundy a kabáty zaberajú priveľa miesta.

„A ty si sa kam vybrala?“ opýta sa Juliany, s ktorou sa zrazí na chodbe, a spoločne vyjdú von.

„Do mesta,“ uškrnie sa naňho a prehodí si dlhé hnedé vlasy, trčiace spod listovozelenej pletenej čiapky, cez plece.

„Načo?“

„Ja ťa vari spovedám?“

Nasadnú do toho istého dopravného prostriedku a Krištof už zo zvyku očakáva, že sestra ho hneď po kúpe lístka od vodiča opustí, len čo zbadá dajaké zo svojich početných kamošiek – zbiera ich totiž ako veverička oriešky a hromadí si ich fotky na poličke v izbe –, no nič také sa nestane. Juliana sa usadí k oknu a brata pohľadom (a s úškrnom) nabáda, aby sa k nej pridal, a on tak s nadvihnutým obočím učiní.

Odprevádza ho až pred Petrov dom a kráča aj ďalej, až ho donúti spýtať sa: „Chceš ma doviesť až ku dverám?“

„Nevypytuj sa, bráško.“

„Ale idem tam,“ ukáže na dvere garáže, poodchýlené, podíde k nim a vysunie ich čo najvyššie, pričom Juliana sa prešmykne dnu a už-už si sťahuje z krku šál, veselo všetkých prítomných pozdraviac:

„Čaute!“

Krištof vyriekne rovnaké slovko, ibaže omnoho začudovanejšie a úplne inak než Juliana, pohľadom preletí celú potemnenú miestnosť a pristúpi k Natálii, ktorá sa ako jediná tvári rovnako udivene ako on. „Akosi... sa ku mne privtrela,“ mykne plecami a vyzlečie si bundu, prehodiac ju cez drevený stojan v kúte, a sadne si k nej. „Ale má niekam namierené, takže asi sa tu ktoviekoľko nezdrží.“

„Á, už si tu?!“ poteší sa Peter, ktorý práve vstúpi zvonku a stiahne garážové dvere až k zemi.

„Hej,“ Krištof vstane, no jeho kamarát mieri k Juliane, akoby ho ani nezbadal – a možno ho naozaj ani nezbadal. Jeho sestre sa pery roztiahnu do zasneného úsmevu, keď ho sladkým hláskom pozdraví.

„Super, aj brata si doniesla?“ zacerí sa Peter.

„Hej,“ ozve sa Krištof hlasnejšie, „a vysvetlil by mi niekto...“

„Mrzí ma to, Krišo, že sme ti nič nepovedali, ale chceli sme ťa prekvapiť.“

„Zatiaľ sa vám darí,“ usúdi zamyslene.

„Tak, poďakuj sa tuto Natálke, ktorá...“

„Čo? Mne?“ diví sa ešte väčšmi ona, noha preložená cez nohu, smotanový svetrík, červené šaty s dlhým rukávom a svetlými bodkami, previazané koženou šnúrkou v páse, čierne pančuchy a tmavohnedé kozačky bez podpätkov.

„Ty si predsa medzi rečou spomenula, že Džuls skvelo spieva!“ pripomenie jej Ondrej.

„A-aha,“ mierne nadvihne obočie a ospravedlňujúco sa pozrie na Krištofov chrbát – nemohla predsa tušiť, že takto to dopadne, keď sa konečne odváži vyriecť svoj názor nahlas pred Krištofovými kamošmi. Zúčastnila sa doposiaľ každého nácviku a stala sa tak prvou oficiálnou fanúšičkou Bardov, ako chalani po nedlhej debate nad pizzou a pivami nazvali svoju pseudo-kapelu, pričom raz, keď sa Krištof odobral zrejme na toaletu a ostatní sa bavili o svojich obľúbených speváčkach (vyzdvihujúc najmä ich iné než spevácke kvality), prosto spomenula Julianu.

„Tak sme ju sem pozvali, nech sa nám predvedie, ak chce,“ dodá Peter a postrčí hnedovlásku k mikrofónu.

„To akože vážne?“ Krištof nevychádza z údivu a priam obviňujúco sa zvrtne k Natálii.

„Ja som nevedela...“

„Neteší ťa to, Štofko?“ zazubí sa Juliana.

„Ale ona sa predsa vôbec nehodí do nášho štýlu,“ namieta bezradne, akoby už medzičasom rozhodli aj bez neho.

„Daj jej šancu,“ povzbudí ho Lukáš, „ja som, náhodou, celkom zvedavý,“ založí si ruky na hrudi, stískajúc bubenícke paličky, a oprie sa chrbtom o stenu garáže. Striedajú si s Krištofom pozície bubeníka a gitaristu, keďže Lukáša nebaví neustále hrať na ten istý nástroj – a, popravde, ani Krištofa. „Spusti, Džuly.“

„A čo vám mám zaspievať?“

„Kohútik jarabí!“ zasmeje sa Ondrej.

„Ak mi brácho spraví doprovod na klávesoch, kľudne aj to.“

Neveriacky krúti hlavou, ale postaví sa k nástroju a priloží prsty na jednotlivé klávesy. „Nepoznám noty,“ uvedomí si, „ako sa to hrá? A vôbec, prečo ste mi ani len nepovedali, že tu mienite spraviť konkurz na speváčku?“

„Máme iba jednu kandidátku, Krišo,“ podotkne celkom objektívne Peter, „a podľa mňa baba kapele len prospeje. Navyše, pekná baba.“

Juliana sa neprirodzene zachichoce a venuje bratovi karhavý pohľad, vraj ako ju môže takto znemožňovať pred nimi! Krištof prevráti oči stĺpkom. „Fajn, ale ja neviem, ako sa to hrá.“

„Krištof, v pohode zahráš Vivaldiho a Mozarta, ale nevieš zahrať Kohútik jarabí?“ ozve sa nesmelo Natália.

„Vy ste sa proti mne snáď spikli!“ neveriacky na ňu pozrie, tak ona radšej sklopí zrak, predsa len, nechce si ho pohnevať, netuší, či sa mu predstava, že by sa Juliana pripojila do ich partie, zdá skutočne až taká hrozná, alebo sa tak len tvári v rámci ich súrodeneckého doťahovania, ktorému, zrejme naozaj, Natália nikdy celkom neporozumie. „Dobre, hrám, ale neručím za to, že to bude naozaj ono!“

Ťuká do klávesov priam nahnevane, no melódia znie aj tak úplne rajsky, tak ako vždy, keď hrá Krištof, a Julianin hlas znie vskutku dobre, priam profesionálne, ozaj nikdy nechodila na hodiny spevu?, pýtajú sa všetci chalani doradu, ohromene jej tlieskajúc, pískajúc a obdivne sa jej ukláňajúc, a ona si túto pozornosť poriadne vychutnáva, niet ničoho krajšieho než potlesku. Kým sa na ňu Natália díva, uvažuje, ako je možné, že v jednej rodine sa tým istým rodičom narodili dve také rozličné, ale pritom v rovnakej miere talentované deti – jedno z nich žiari vo svetle reflektorov a druhé zas nechce počuť potlesk.

„Tu máš nejaké texty,“ podáva Juliane Ondrej zväzok papierov, „čo som napísal. Naučíš sa ich? Potom budeme môcť nacvičovať.“

„Čo si vypotil, kámo?“ Lukáš ho pobúcha po chrbte. „To budú isto iba nezmyselné výplody zhúlenej mysle.“

„Nehnevaj sa, ale nehúlim! Jasné?“ ohradí sa Ondrej.

„Ako myslíš, ale jednoznačne sa tak správaš!“

„Prestaňte,“ zastaví ich Peter, „zatiaľ sa jeden z nás nevyjadril. Krištof?“

„Segra?“

„Hmm?“ pozrie naňho, zvedavo klipkajúc očami, jednou dlaňou stále elegantne objímajúc dlhý stojan na mikrofón.

„Vážne chceš byť v tejto kapele?“

„No,“ ospravedlňujúco mykne plecami a zazubí sa.

Vzdychne. „Neručím za to, že to obaja prežijeme v zdraví.“

„Takže môžem?“ nadšene poskočí na mieste.

„Môžeš,“ vzdychne druhýkrát a Juliana k nemu priskočí, zboku ho objíme a vtisne mu bozk na líce, až sa všetci ostatní s úľavou rozosmejú, veď to mohlo skončiť omnoho horšie, trebárs súrodeneckou hádkou, a s takým niečím sa kamaráti vysporiadavajú ťažko.

„A Naty nám bude robiť PR manažérku,“ vymýšľa novopečená speváčka. „Luky sa teda strieda s Krišom, ty píšeš texty a... a čo robíš?“

„Brnkám na toto,“ Ondrej dvihne basgitaru, „ale ani to poriadne nepočuť.“

„Treba ju mať zapojenú v kombe,“ utrúsi Krištof a Ondrej sa umelo zasmeje.

„Na to som už prišiel, mudrlant!“

„Na druhom nácviku,“ neodpustí si ani Natália, dúfajúc, že takouto poznámkou si azda udobrí Krištofa, keď sa postaví na jeho stranu, a veru, pokus vyšiel, pretože sa na ňu konečne usmeje, tak ako to len on vie – tak nenápadne, až to môže zbadať jedine ona.

„Keby si bol taký génius, ako si o tebe myslí naša Natálka, bol by si si to všimol sám!“

„Keď chytím do ruky gitaru alebo hocijaký iný nástroj, zabúdam na svet okolo,“ pokrčí plecami a pozrie na Petra. „Tak, čo dnes? Júlia nepozná ani naše piesne, tobôž nie texty...“

„Som Juliana,“ precedí, lebo neznáša, keď ju takto nazve, a on ju vlastne inak ani nevolá, ach, o koľko lepšie znie segra!, hoci sama ho volá tak otrasne, že to ani jej uši neznesú, ale za otrávený výraz na jeho tvári jej to akosi stojí, čo už, je mierne škodoradostná, „a náhodou vašu tvorbu poznám.“

„Ako by si ju mohla poznať?“

„Dal som jej pár nahrávok,“ objasní Peter, „čo sme spravili. To demo, vieš, z tých piatich pesničiek, na ktoré sme všetci celkom hrdí. Teda, na ktoré sme najmenej frflali,“ zhodnotí o čosi úprimnejšie a menuje názvy piesní: „Vieš, Oceán sucha, Vodník vládne vlaku, Brnk-žblnk-čľup, Horí v krbe a stodola sa myká a Strč prst skrz krk.“

„A Cestou do ucha ste tam nedali?“

„Tam sa Ondrovi nepáčilo, že nepočuť jeho basu,“ uškrnie sa Luky. „Že jo, kámo?“

„Tak no a čo, keď ste chceli nahrávať už na druhom nácviku!“

„Dobre, ale... čo teraz s tvojím speváckym postom?“ osloví Krištof Petra. „To budeme mať dvoch spevákov, chalana a babu?“

„Ja som rozmýšľal, že sa tiež chopím gitary. Aha, čo som našiel...“ podvihne do vzduchu nádhernú elektriku, „teda, nie našiel, dostal som to od bratranca, teda, nie dostal, ale vyžobral. Ale znie perfektne, počúvajte...“ Zapne kombo, prstami udrie do strún a garážou sa rozľahne ohlušujúci, neusporiadaný akord. „Krása, nie?“

„Možno to bude krása, keď sa na to naučíš hrať,“ zhodnotí Krištof váhavo, prečo by nebol priamy a úprimný?, „lenže čo dovtedy?“

„Do akého vtedy?“ nechápe Peter. „Môžem na to hrať rovnako ako ty.“

„Aha... dobre, tak skús.“

„A čo vám zahrám?“

„Čo keby sme si skúsili ten Oceán sucha?“ navrhne Juliana, prezerajúc si Ondrejove texty. „Tá pesnička sa mi najviac páčila.“

„Uh...“ Peter ťažkopádne uchytí struny ľavicou a pravými prstami zovrie brnkátko, „tak... no a čo, možno to spočiatku pôjde ťažšie. Ale nikto z nás nie je hudobný génius, no nie?“ zazubí sa.

„Všetko sa naučíme,“ Juliana mu venuje jeden zo svojich čarovných úsmevov a pridá aj nenápadné žmurknutie, po ktorom Krištof prekrúti oči a pozrie na Natáliu, mlčky jej vraviac: zabi ma. Iba sa naňho uškrnie a vytiahne foťák, ktorým podľa dohody robí dajakú tú dokumentáciu a ako správna PR manažérka, ktorou ju síce Juliana menovala až dnes, ale tak ju ostatní chalani od začiatku vnímali, veď hádam tam nebude iba pre vlastné potešenie chodiť vysedávať, nech aj pekne pracuje!, pustí sa do fotografovania daných priestorov. V tejto záľube nachádza zvláštne naplnenie, ani netušila, ako rada sa hrá s fotkami v počítači a aké je skvelé vycibriť aj ten najmenší detail, pričom každý správny či nesprávny odtienok farby dodá fotke úplne iný lesk, štýl, atmosféru.

Už len zohnať dajakú červenú komoru a možno sa z nej jedného dňa stane profesionálka. Už len zistiť, kedy plánujú prvý koncert, a vyrobiť im plagát. Už len pozorne počúvať texty, naučiť sa ich naspamäť a byť v dave tou, ktorá všetkých nadchne a donúti spievať spolu s kapelou. Už len nabrať odvahu a stať sa takou Natáliou.

Texty sú smiešne, sú výpovedné a sú nezmyselné, ale takým tým správnym umeleckým spôsobom, vlastne sa trochu podobajú na Krištofove básne, akurát že tieto z Ondrejovho pera sa aj rýmujú a majú rovnaký počet slabík v každom verši, prosto, dodržujú pravidlá, chýba im tá voľnosť, ktorú v sebe majú Krištofove slová, tá sloboda, avšak... avšak také texty by dokázal zaspievať iba jeden človek, Krištofov obľúbený spevák, no Dežo Ursiny už pred rokmi svoje piesne dospieval, čo už, ešteže jeho hlas naďalej znie v rôznych slúchadlách a iných hudobných médiách, aspoň u Krištofa.

A tak má každý zábavku, každý sa v čomsi hľadá a čosi v tom aj nachádza, možno seba samého, možno priateľstvo, možno viac, možno menej. Ale už je ich šesť. A to už je teda poriadna skupinová zľava.