« Back

(Yasamin) Sir 39, 19

 

Rozvíňajte svoje kvety ako ľalie a vydávajte vôňu, zazelenajte sa utešene a spievajte spoločnú pieseň, zvelebujte Pána pre jeho diela!“

(Kniha Sirachovcova – kapitola 39, verš 19)

 

 

Ty si môj malý kvietok, vravievala jej matka ako drobnému dievčatku, keď sa učila chodiť. Bolo to veľmi dávno, ale aj tak sa jej to zarylo do pamäti azda ako prvá spomienka z detstva. Odkedy vnímala svet, zbožňovala kvety, lebo sa cítila ako jedna z nich. Nie taká krásna, voňavá a farebná, ale taká ľahká, ľahučká sťa steblo vo vánku, tisíckrát odtrhnutá a predsa stále žiadaná. Doma veľa kvetov nepoznala, okolo chalupy rástla len burina, no zakaždým, keď Yasamin šla popri kvetinárke, obdivovala tie nádherné krvavé a biele ruže, bieloružové hrebíčky, oranžové gerbery, belasé astry, kráľovské ľalie, žlté chryzantémy. Ak mala kvetinárka dobrú náladu, občas jej darovala jazmín, ktorý si Yasamin zastrčila do vlasov, pod hižáb, a celý deň ju sprevádzala jeho jemná vôňa. No najradšej sa prechádzala slnečnicovým poľom, podľa vzoru rastlín sa naťahovala za slnkom, privierala oči a vychutnávala si horúčosť oslepujúcich lúčov na tvári, čo ju hladili ako najnežnejšie ruky.

Také chvíle však nikdy netrvali dosť dlho. Čakali ju buď domáce povinnosti, alebo zákazníci. A Yasamin si nikdy nedopriala priveľa času pre seba – ani v rodnej dedine, ani v sídle katiba Ehsana. Keď Ilkin trošku povyrástol a prehlbovala sa v ňom zvedavosť na vonkajší svet, Sýrčanka ho často nosila na rukách, kým pred ňou záhradami kráčala kadbanu Mahtab so svojimi sestrami. Yasamin nikdy nepočula, o čom sa zhovárajú, no chlapec beztak pútal všetku jej pozornosť. Buď ju ťahal za hižáb, alebo jej prstíkmi prechádzal po tvári, občas ju na moment oslepiac, či si len tak mrmlal popod nos a usmieval sa na ňu. Keď bol s ňou, svet ho až tak nezaujímal. Párkrát sa jej dokonca zazdalo, akoby sa snažil vysloviť jej meno, no dostal zo seba iba čosi ako: „Ya... ya...“

Ku kuchynským povinnostiam sa vracala už len v spomienkach. Našťastie, kadbanu si uvedomila, akú schopnú slúžku v nej má, a zverila jej do rúk seba i svoje dieťa. Yasamin sa teda namiesto drhnutia dlážky v kuchyni zjavila iba vtedy, ak Özlem prichystala pre kadbanu pokrm a ona jej ho mala odniesť, inak sa väčšinou nachádzala priamo v Mahtabinom senane, upratovala tam, pripravovala panej kúpeľ, starala sa o Ilkina. To posledné jej robilo najväčšiu radosť, keďže tým, že opustila kuchynské priestory, vídala Fravardina menej než doposiaľ.

Aj teraz ho zahliadla, keď náhodou zvrtla hlavu doľava, ako kráča cez dvor a nesie ťažké vedro plné vody, z ktorého špliechali kvapky sem a tam. Jemne sa usmiala, Fravardin jej kývol hlavou a preniesol váhu vedra do druhej ruky. Ešte chvíľočku ho sledovala a keď sa on za ňou obzrel, preľakla sa, pretože oproti nemu práve kráčal jeden zo sluhov, mladý Peržan doňho vrazil a všetka voda z vedra sa rozliala nielen na jeho odev, ale aj na Fravardina a pokropila i zem navôkol. Malý Ilkin, ktorý to všetko videl ponad Yasaminino rameno, sa rozosmial, a dievčina radšej pridala do kroku, aby si kadbanu a jej sestry nevšimli Fravardinovu nešikovnosť.

Doľahlo k nej ešte, ako starší sluha na jej kamaráta kričí, nadáva mu. Neodolala a trošičku, len trošilinku sa pootočila, aby uzrela, ako sa muž zaháňa a udiera Fravardina do tváre chrbtom dlane. Peržan sa mierne zatackal, zohol sa po vedro, čo mu vypadlo, vzal ho do náručia a so sklonenou hlavou sa rozbehol naspäť ku studni, celý mokrý od vody, čo sa naňho vyliala, i od potu z toľkej horúčavy a od sĺz, čo mu vyhŕkli pri tom tvrdom údere. Tie však zahnal, na Sýrčanku ani nepozrel a náhlil sa za povinnosťami, ktoré si tentokrát chcel splniť svedomitejšie a opatrnejšie.

Mrzelo ju, čo videla, no nemohla s tým nič spraviť. Okrem toho, Ilkin si vyžiadal jej úplnú pozornosť, pretože si zaumienil, že sa bude plaziť po zemi. Yasamin netušila, či mu niečo také vôbec smie dovoliť; bude predsa celý špinavý, zaprášený, zelený od trávy a hnedý od pôdy. No začal sa mykať, chcel sa vyslobodiť z jej náručia, tak mu tíšivo prízvukovala, nech sa upokojí, čo zas začula Mahtab a otočila sa k nej. Zastala a počkala, až k nej Yasamin s chlapčekom na rukách podíde. Zhovievavo sa usmiala a vzala si Ilkina k sebe.

„Oddýchni si, Yasamin. Prejdi sa po záhrade a o hodinu mi priprav kúpeľ. Zatiaľ niečo dobré zjedz.“

Sýrčanka prikývla, úctivo ju oslovila a odkráčala preč, ani nepozrúc na Mahtabine sestry, čo si ju stále premeriavali s rovnakou nedôverou, s akou to robili pri prvom stretnutí. Aspoňže Ibrahim sa k nej správal oveľa, oveľa milšie. Zrejme si ju obľúbil nielen pre pracovitosť, ktorú mohli vidieť všetci, ale aj pre jej uši, ktoré ho každú druhú noc úprimne počúvali, i pre tie oči, dve studne, v ktorých tápal, a aj pre jej telo, chladné a vôbec nie nežné, no v jeho predstavách nádherne horúce, priam sa topiace v jeho náručí, presne ako túžil. Yasamin nemusela nič hrať, pretože Ibrahim si to divadielko domyslel sám. Potreboval to. A ona sa nad ním zľutovala. Bol starý, až ju niekedy prekvapovalo, že vôbec vládze prebdieť polovicu každej druhej noci, len aby bol s ňou. Ale vedela, že v nej nevidí ju samotnú, že v nej nevidí Yasamin, lež svoju Kiri, starú, dávno zabudnutú lásku, ktorá vyplávala na povrch, keď ju uzrel, a ktorej najprv vzdoroval, lebo nevyvolávala príjemné spomienky, skôr bolesť, no ktorej napokon neodolal a až priochotne podľahol.

Čo by Yasamin zmohla? Nevyhrážal sa, že by jej ublížil, keby nemienila vyhovieť jeho požiadavkám, ale ona dobre vedela, aké zbrane má, aby ju vyhnal z domu. Mohol o nej katibovi povedať čokoľvek – vymyslené či pravdivé. A počas tých chvíľ, ktoré strávila v jeho posteli, určite pochopil, kým bola. Kým stále je. Stačilo by, aby túto jedinú vec prezradil pánovi domu a Yasamin by mohla rovno odkráčať do urfských ulíc plných neznáma a živiť sa ako predtým.

Tri ženy kráčali ďalej, preč od nej, a ona sa chvíľu dívala za nimi. Nad Mahtabiným ramenom zbadala Ilkinovu hlavičku, tú veselú tvár, čo sa na ňu škerila, a opätovala mu úsmev. Jediné oči, ktoré v nej vyvolávali pocit šťastia. Jediné na svete. Dokonca ani Fravardinove pohľady ju nenapĺňali takou radosťou, pretože z nich šípila ľútosť, a po tej netúžila. Okrem toho, všetci ostatní, ktorým slúžila alebo s ktorými slúžila, mali toľko starostí, strastí a ťažkostí, že sa len ťažko dokázali sústrediť na utrpenie iných duší. Ale Ilkin, niekoľkomesačné dieťatko, mal čisté srdce, čistú myseľ, bol nepoškvrnený a nestal sa sudcom štrnásťročného dievčaťa, ktoré by na svojom bytí najradšej zmenilo všetko, úplne všetučko.

Keď jej ženy zmizli z dohľadu, mieriac k olivovému sadu, Yasamin sa pomalým krokom vybrala späť k domu, obdivujúc krásu okolo seba. Nenaskytla sa jej často príležitosť kochať sa kvetmi, čo v záhrade rástli, vdychovať ich vôňu a čerstvý vzduch, zaboriť bosé chodidlá do mäkučkej trávy lesknúcej sa ako smaragdy a nevnímať tok času. Hľadiac doľava mierne natiahla ruku a letmo sa končekmi prstov dotkla modrého dažďa. Pripomínal jej orgovány, o akých jej kedysi rozprávala Sameera.

Pri spomienke na detstvo sa Yasamin v mysli vynorila rozprávka o prekrásnej princeznej, ktorá žila v zámku obrastenom orgovánom a zdobila si ruky, hrdlo i vlasy jagavými šperkami, pripomínajúcimi dúhu, hodovala pri tých najchutnejších jedlách, koláčoch, vínach, tancovala na veselé melódie a hrala sa so svojimi sestrami v prenádhernej záhrade, kde stála fontána, z ktorej tryskala zlatá a strieborná voda, kde rástli kvety od výmyslu sveta a po ktorej pobehovali drobné chlpaté zvieratká s orieškami v maličkých labkách.

Pohľad na modrý dážď jej však pripomenul i rieku v rodnej dedine, a ona akoby sa ocitla priamo nad ňou, čistila v tej ľadovej tečúcej vode mamine šaty a na hladine zbadala odraz chlapčenskej tváre. Sprvu ho dobre nerozoznala, pretože voda bola rozvírená, no chlapec sa usmial a ona podľa chýbajúceho predného zuba spoznala Rahima. Vidina bola taká skutočná, že Yasamin dokonca na páse ucítila jeho dlane, akoby ju odzadu objímal, a keď mimovoľne pustila mamine šaty po prúde rieky a otočila sa, aby sa Rahimovi pozrela do očí a uistila sa, že je živý a zdravý, všetko sa rozplynulo a Sýrčanka sa zatackala, takmer spadnúc na prenádherný ker modrého dažďa.

Poobzerala sa; nik nebol nablízku, takže ju zrejme nik nevidel. Potiahla nosom, pripomenúc si, že Rahim je mŕtvy; musí byť mŕtvy, to len ona zázrakom prežila. Dala sa do chôdze, postupovala ďalej a oči sa jej zastavili na figovom strome. Poznala chuť fíg; nejedávala ich často, ale utkveli jej v pamäti až doteraz, pretože boli také sladučké a plné zrniečok, čo sa jej zarývali do zubov. Keď s mamou zarobili viac než inokedy, Sameera dovolila dcére nakúpiť figy. Spoločne z nich potom upiekli koláč, celkom maličký, každej sa ušli sotva dva hlty, no aj tak to bola pre obe hotová hostina. Cítiac v ústach chuť figového koláča sa Yasamin cítila ako princezná z rozprávky.

Opäť sa rozhliadla navôkol, či niekto nejde okolo. Fravardin sa zrejme onedlho vráti aj s vedrom plným vody; no on by jej nevynadal, aj keby na vlastné oči videl, že si jednu figu privlastnila. Avšak možno by nemala márniť čas figami a radšej by mu mala ísť naproti, aby mu s ťažkou váhou pomohla. Zrak jej ešte naposledy zablúdil k figovému stromu a ona bez premýšľania odtrhla dva jeho plody. Rozbehla sa smerom ku studni, aby Fravardina zastihla a jednu figu mu darovala. Spoločne ich zjedia, on sa aspoň na okamih zastaví a možno s ňou prehodí pár viet, trošku si odpočinie a ona mu potom pomôže.

Tak znel jej plán. Lenže Yasamin bola nepozorná a v náhlej chôdzi sa potkla o vlastný odev; zakopla, niekoľko krokov vrávorala a napokon sa jej dlhý isdel, tmavošedé, vpredu otvorené rúcho zviazané šnúrkami, spod ktorého na hrudi vykúkala svetlá košeľa (v tej Yasamin i spávala), stal osudným. Figy jej z rúk vyleteli a ona tvárou pristála v záhone pestrofarebných papyštekov. Keď sa prevrátila na chrbát a otvorila oči, len čo oslepujúce slnečné lúče stratili svoju moc nad jej zrakom, cítila sa, akoby ležala v záhrade rozprávkovej princeznej a akoby červené, ružové, žlté, oranžové, biele papyšteky boli vežičkami na zámku. Fravardin tie kvety raz nazval dračím chňapnutím – to pomenovanie, veľmi nezvyčajné a zvláštne, si dobre zapamätala.

„Yasamin!“ začula práve jeho hlas, ktorý by si nikdy nepomýlila so žiadnym iným. „Yasamin, čo sa ti stalo?“

S námahou sa posadila a zaclonila si čelo, aby ho lepšie videla. Ako sa náhlil k nej, opäť z vedra povylieval takmer všetku vodu. „Stoj, Fravardin!“ zvolala naňho a neobratne sa postavila, opierajúc sa dlaňou o pravé koleno. „Rozlievaš, budeš musieť ísť po tretí raz!“ varovala ho. Pobehla k nemu, aby sa už za ňou neponáhľal.

„Čo si to robila?“ chcel vedieť, zmätene si ju prezerajúc. Odev mal stále mokrý, ako si všimla.

„Spadla som. Bežala som za tebou.“

„Za mnou? Prečo?“

Natiahla k nemu otvorenú dlaň a vtom si uvedomila, že je prázdna. „Figu... chcela som ti dať figu. Och, kam sa podeli?“ Sklonila sa k zemi a hľadala v tráve. Peržan niekoľko sekúnd váhal, no napokon položil poloprázdne vedro na zem a pridal sa k nej, kolená zaboriac do trávy.

„Čo sa to stalo?“ spýtal sa jej potichu a dúfal, že ak ich niekto zbadá, usúdi, že niečo stratili a hľadajú to, a nebude ich za to trestať či volať k ďalším povinnostiam.

„Odtrhla som dve figy; jednu pre teba a jednu pre mňa. Chcela som ti ju zaniesť, no chcela som ti aj pomôcť s tým vedrom, aby si ho zas neprevrhol. A tak som sa ponáhľala, až sa mi zamotali nohy a spadla som medzi kvety.“

„Kvet medzi kvetmi,“ usmial sa a ona na okamih akoby zamrzla.

„Čo si to povedal?“ šepla, no mladý Peržan hľadal ďalej a netrvalo dlho, kým víťazoslávne dvihol zo zeme jednu figu a venoval jej žiarivý úsmev, podávajúc jej ju. „Tá je pre teba,“ namietla.

„Myslím, že si ju zaslúžiš viac. S tou druhou sa už netráp.“

„Ale...“

„Zjedz ju.“ Postavil sa a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. Yasamin váhala, či smie niečo také prijať, no napokon sa podvolila.

„Ďakujem,“ sklopila zrak. „A utekaj dnu, než ťa začnú zháňať.“

„Nechcela si mi s tým vedrom pomôcť?“

„Och... áno.“ Vložila si do úst celú figu a spolu s Fravardinom a jeho vedrom zamierila k domu.

V tú noc, keď prišla do svojej izby od Ibrahima a po celodennej námahe sa uložila do postele, voňala ako kúpeľ jej kadbanu, ako lupene ruží a myrhový olej. Zaspala, ani sa nestihla poriadne prikryť mäkkou perinou, ale namiesto hmlistej ríše snov, ktorej tak často nerozumela, sa ocitla medzi kvetmi, nekonečnými záhonmi kvetov, v záhrade rozprávkovej princeznej. Bosými nohami opatrne našliapla pred seba, ponoriac chodidlá do príjemne chladných smaragdových trsov trávy, vychutnávajúc si jemné šteklenie medzi prstami. Pozrela sa nadol a uvedomila si, že kráča nielen trávou, ale že zem pod ňou je posiata drobučkými fialkovomodrými zvončekmi. Počtom by sa dali prirovnať azda ku hviezdam na nebi počas jasnej noci.

Keď znovu zdvihla zrak, nachádzala sa na poli. Široko-ďaleko sa vlnili kopcovité polia a na nich ako zástupy stáli vojaci s červenými čiapkami, vlčie maky. Yasamin siahla rukami dopredu a utrhla jeden kvet, nežne hladiac krehučké červené lupienky. Gálib. Spomienka naňho jej vyvolala úsmev na tvári, no už nebol smutný. V tom sne si akosi nedokázala spomenúť, prečo by mala byť kvôli Gálibovi smutná; a tak smutná nebola.

Len čo vlčí mak dopadol na zem a ona znovu upriamila pohľad na rozľahlú krajinu pred sebou, polia zmizli. Nahradila ich tmavá udržiavaná pôda, akoby sa vrátila do záhrady pri dome katiba Ehsana. V hojných húfoch tam rástli žlté mliečniky, usporiadané do veľkých, viac než stopu vysokých gúľ. Sýrčanke pripomenuli cibuľovité konce veží, čo videla, keď prechádzala Urfou pri svojom vstupe do mesta. Na okamih sa jej v pamäti vyjavil Gálibov príbeh, ako jej rozprával o zničení svojej beduínskej rodiny. Dúfala, že urfská pevnosť ochráni mesto pred vpádmi zlodejov, zbojníkov a iných nebezpečných ľudí.

So žmurknutím sa vytratili aj mliečnikové gule a Yasamin sa po opätovnej spomienke na Gáliba ocitla na poli plnom bodliakov. Pripomenuli jej ruže – tiež mali prekrásne kvety, i keď omnoho menšie, no zároveň sa rovnako bránili pichliačmi, akoby ich každú chvíľu niekto ohrozoval. No čo môže ohroziť obyčajné poľné kvety? Počasie, nevyspytateľné a nepredvídateľné, ovládalo však nielen prírodu, ale aj ľudí. Yasamin cítila, ako slnečné lúče vyvolávajú kadbanu Mahtab úsmev na tvári, ako sa katib Ehsan mračí, keď sa mu nad hlavou hrčia temné oblaky. A sama vedela, že jej je omnoho lepšie, keď jej tvár osvetľuje horúca žiarivá guľa z neba.

Bodliakové pole však zamenila za nádherný sad plný ovocia. Všetko tam rozvoniavalo, včely usilovne bzučali, jemný vetrík sa pohrával s Yasamininými ebenovými vlasmi. Z nízkeho kra si nabrala do rúk oranžové mandarínky, no skôr, než ich stihla zjesť, ocitli sa v jej náručí hromady avokáda. Kým k nim čo len privoňala, stali sa z nich červené ríbezle. Jednu si rýchlo vhodila do úst a celým telom sa jej rozliala príjemná, svieža kyslastá chuť. Z ríbezlí sa ale zrazu vykľuli moruše, a tie sa napokon premenili na slivky.

Yasamin si pamätala, že keď bola malá, rada pobehovala okolo záhrady obklopujúcej dedinu. Patrila všetkým i nikomu, ľudia na nej obrábali svoj kúsoček pôdy a mali pestrejšiu stravu. K Sýrčanke sa však také dobroty ako ovocie nedostali. Všetko v jej domove bolo jednotvárne – nielen jeden deň za druhým, ale aj jedlo, matkino správanie, zákazníci. Útechou jej bol len slivkový koláč, ktorý jej sem-tam v dobrej nálade darovala pekárka Munira.

Usmiala sa pri spomienke na tú ženu. Bolo v nej čosi zvláštne, tajomné, a jej ruky voňali trstinou, z ktorej vyrábala cukor. Yasamin ju pre niečo mala rada, ale nie často sa s ňou bavila. S nikým v dedine sa nebavila, kým nemusela, hoci aj chcela. Bála sa však, že by ju odmietli. Vždy tušila, že každý šípi, i keď to ani nedáva najavo, čo robí po nociach so svojimi zákazníkmi, a odsudzuje ju za to. Vždy ju bolelo v srdci, keď si to uvedomila.

Precitla a otvorila oči, nehýbuc sa. Mesiac už dávno prešiel splnom a teraz sa na oblohe javil len v podobe nejasného kosáčika. Yasamininu tvár neožarovalo nič, zbadala len nejasné stopy vzdialených hviezd, ligotajúcich sa na temnom nebi ako maličké diamanty. Privinula si tuhšie prikrývku a vzdychla.

Kedy sa toto skončí, Pane? pýtala sa v duchu, nečakajúc odpoveď. Vedela, že jej čas v Ehsanovom dome sa kráti; netušila prečo, netušila ani, koľko jej ho ešte zostáva. Už s príchodom však badala, že nenašla svoj domov, domov, ktorý hľadá, domov prisľúbený Božím hlasom, domov vysnívaný a prenádherný. Mohla si ho predstavovať akokoľvek, potrebovala však najmä veriť.

VYTRVAJ, DIEŤA MOJE, odpovedal a ona sa prekvapila. Na pár dní na neho zabudla, nič mu nevravela, nič sa nepýtala. A teraz sám prehovoril, hoci ona ani nedúfala, že by jej ešte venoval pozornosť.

Veď moje kroky, Pane. Som v tvojich rukách.

Viac spraviť nemohla. Osud bol k nej krutý odmalička, no sprevádzal ju stále. Pochopila to v náručí veštca Ibrahima, hoci jeho túžba po nej sa nezrodila kvôli tomu, čo všetko Yasamin vie. Bolo strašné vedieť, že ju chce z hĺbky srdca, lebo v nej vidí kohosi iného. Sama netušila, čo sa s ňou deje, keď sa pristihla pri tom, že ho ľutuje a najradšej by mu dopriala Kiri, jeho lásku z mladosti. Ale Ibrahim určite nepatril k tým, ktorí ju v Ehsanovom dome držali.

Najhoršie bolo, že okruh týchto ľudí sa rozširoval. Pôvodne tam patrili len Mahtab a Fravardin. S ťažkým srdcom k nim pripojila Aylu a teraz by sa už vedome nedokázala odlúčiť ani od malého Ilkina. Tak často ho mohla držať na rukách, ibaže zakaždým si uvedomila, čo všetko tými rukami musela vykonať, a najradšej by ho bola odložila.

Čo som to za kvet? Jestvuje taký hriešny kvet ako ja? zúfala mlčky.

PRE MŇA SI TÝM NAJČISTEJŠÍM KVETOM – ĽALIOU, odvetil jej Boh vo všetkej svojej mocnej láske.

Ty si môj malý kvietok... vravievala jej kedysi matka. Yasamin tomu už dávno prestala veriť.