7: Ryba

Korben Dallas: Čo už

... Nič ma viac nepresvedčí,

že raz budem najväčší,

s tým nikto nič nespraví.

Nedalo sa večne rásť,

vyššie ciele si stále klásť,

všetko sa raz zastaví.

Aj keď sa mi nelení,

nič sa veľmi nemení,

čas to možno opraví.

Nič perfektne neladí,

a vôbec mi to nevadí,

lebo dokonalosť omrzí.

Čo už...

Plávam tesne pod hladinou ľahký vzduch

letom svetom a inými trojrozmernými snímkami

žiarivý planktón mi osvetľuje cestu

som ryba vo vode

v moriach oceánoch jazerách

morské oká sa blýskajú fotoaparát sprievodca hromu

zvečňuje moju tvár neviem či to chcem

či mi to len tak večnou náhodou nevadí

asi nevadí kým som ryba

a môžem plávať kade chcem kade smiem nie nič nepoviem

túto báseň dodatočne zrýmujem

však mne nič nevadí

Natália váha, či vysvetľovať zoširoka, či hneď povedať celú pravdu a nechať Krištofa bádať, domýšľať si, vždy sú aspoň dve možnosti, ako niekomu oznámiť... Buď to povie na rovinu, rýchlejšie než IC-čko prechádzajúce zastávkou v najmenšej dedine skrytej pred svetom, alebo bude rozprávať dlho, možno dlhšie, než by chcela, veď aj babka jej prikázala vrátiť sa domov čo najskôr, v škole si myslia, že je chorá, tak ako sa môže túlať po vonku?

„Môj otec je vo väzení.“ Rozhodnutie ešte nepadlo, ale slová áno, takže odvráti zrak od Krištofa a zadíva sa pred seba, nechce sa naňho dívať, čo si len o nej pomyslí?

„Prečo?“ Očakávaná otázka padne tiež, mala predsa vedieť, že sa to spýta a ona sa beztak vysvetľovaniu nevyhne, toto nie je jednoduchá téma, ktorú by bolo možné odpinknúť ako bedmintonový košíček raketou.

„Je to zaslúžený trest,“ uisťuje ho, aby si náhodou nevytváral vo fantázii bohatšej než stredoveká kráľovská pokladnica tie lepšie verzie, že ho nespravodlivo obvinili i odsúdili, že bol náhodou štátu nepohodlný... nepohodlný bol, no nie štátu. Svojej vlastnej rodine.

„Za čo?“

„Za viacero vecí.“ Čo menovať ako prvé? Začať tým najhorším, alebo tým najmenej závažným zločinom, ktorého sa dopustil? „V prvom rade má nálepku daňového podvodníka.“

„V takých veciach sa nevyznám.“

„Ani ja, a ani nechcem. Bol podnikateľ a vo vlastnej firme robil nejaké podvody, neviem... neviem. Nikdy som sa nepýtala na detaily.“

Pomaly prikývne, čakal i horšie veci. Ale možno sa tie horšie zatiaľ nedozvedel, ktovie. Natália nemôže spávať a teraz ani nedokáže ísť do školy, takže Krištof si skutočne vytvoril mnoho hrôzostrašných alternatív, ktoré však sám pred sebou nechcel pomenovať. Pravda, že voľačo takéto mu nezišlo na um, ale mohlo by ho ešte vôbec dačo prekvapiť? Ešte vôbec niekedy v živote? V problémoch, starostiach a ťažkostiach je predsa ako ryba vo vode – nemusí mu v nich byť dobre, ale je to jeho svet, do ktorého sa zrodil. A v inom by neprežil, rovnako ako tie ryby, čo lietajú medzi morskými bublinami a svetielkujú v tme. Nedávno to videl v jednom filme, nádhernom a nesmierne krutom filme, kde sa realita prelínala s traumou, ktorá vyvolala fantastické predstavy o svete, o lietajúcich veľrybách a fosforeskujúcich delfínoch, o lodiach potápajúcich sa do hlbín oceánu a o tigrovi, majestátnej beštii v duši každého človeka. Odkedy uzrel ten film, mal rád konštantu 3,14. „A čo tie ďalšie veci?“

„Okrem toho, že okrádal štát?“ trpko sa pousmeje, nezvyčajné vidieť dačo také ironické na Natáliinej tvári, nepáči sa mu to, takýto výraz jej nesvedčí a nepatrí ani k jej povahe, ktorú Krištof pomaly spoznáva, takúto ju už nechce vidieť. „Cez deň bol váženým podnikateľom a po večeroch opilcom, čo sa v každej krčme pobil.“

„Násilník?“ Niečo sa mu nepozdáva, ťažšie sa mu dýcha a mračná sa zaťahujú, možno sa blíži dážď, ďalšia jesenná spŕška. Mohla by prísť v podobe mora, čo sa vo vlnách prevalí mestom a zanechá rastlinstvo svieže, no domy suché.

Skloní hlavu, jej profil sa stratí za hrdzavými prameňmi. „Vieš, to... to on... Kvôli nemu sa u mamy choroba prejavila do takej miery, že nebolo možné udržať ju v bežnom svete a živote.“

„Čo to... znamená?“

„Že raz ju tak strašne zmlátil...“ strasie sa, privrúc oči. „A ja som to videla. Niekoľkokrát jej tresol hlavu o drez a... myslím, že mala šťastie, že to prežila.“

„Kedy sa to...?“

„Mala som osem. Krištof,“ pozrie naňho zaslzenými očami a jemu sa na tvári mihne šok, strach, muži predsa nemajú radi, keď ženy plačú, lebo ich to činí bezmocnými a chceli by utiecť, predstierať, že sú zbabelcami, nemými zbabelcami bez zraku, „ešte som to nikdy nikomu nepovedala.“ Je celá roztrasená, akoby len s ťažkosťami odolávala návalu emócií, čo sa jej zmocňuje, a on by ju celkom rád upokojil, lenže ako? Pred chvíľočkou jej ústa konali skôr, než si to stihla premyslieť, a teraz sa uňho stane čosi podobné, keď ľavicou uchopí jej pravú dlaň, iba tak jemne, akoby ani nechcel, aby to postrehla. Pery sa jej skrivia do náznaku úsmevu, pár sekúnd rýchlo žmurká, aby zahnala slanú vodu z očí, všade je samá voda, začína pršať. No a čo... Musí ju pustiť, keď si chce vyzliecť mikinu a prehodiť jej ju cez plecia, nech si kapucňou môže zakryť vlasy. „Si super kamoš,“ povie mu, keď sa zas usadí na vedľajšej húpačke.

„Ale keď to bolo tak dávno...“ uvažuje on.

„Prečo to na mňa tak doľahlo práve teraz? Hej, je to nezrozumiteľné,“ uzná, „aspoň pre niekoho, kto sa na to díva zvonku. Ale dostanem sa k tomu. Keď už som začala...“ vzdychne.

Krištof dumá, či náhodou svojou reakciou nevyvolal v Natálii ľútosť, že mu to prezradila, on predsa nechce, aby to ľutovala, teraz to môžu niesť spolu. On toľko šťastia v náručí leukémie nemal, bol na to sám a kamoši sa naňho takpovediac vykašľali, on určite nebude konať podobne, nech by sa dialo čokoľvek.

„Mama nebola jediná, koho v našej domácnosti bil, vieš?“

Ktosi mu zrejme do chrbta zabodol nôž, lebo mu v ňom popukajú všetky stavce, keď sa zamračene vystrie, neschopný slova a zrazu taký plný hnevu, jeho predstavivosť je rýchlejšia než rozum, ktorým by sa mohol chrániť pred obrazmi násilia na deťoch, veď to je neľudské, ako sa vôbec niekto opováži...?! Bez toho, že by si to uvedomoval, zaškrípe zubami a zatína päste, dobre, že už ju nedrží za ruku, ešte by jej mohol ublížiť, podobne ako...

„Obe sme sa tvárili, že sa to nedeje. Na mne sa vyvŕšil iba vtedy, keď som niečo vyviedla, takže som to chápala ako trest, a deti sa okoloidúcim nezdôverujú o výchovných prostriedkoch svojich rodičov. Mamu však bil podľa nálady, stačilo, aby trošku prihorela omáčka na večeru alebo aby mäso ohrievané v mikrovlnke bolo v strede studené. Alebo keď mu vodu doniesla v inom pohári, než si predstavoval. Alebo keď vypadol prúd, lebo „zabudol“ zaplatiť účet, a nešla telka... Alebo len tak z nudy.

Väčšinou som bežala hore po schodoch a skryla sa v izbe. To mi totiž mama poradila, vtedy ešte brala lieky na svoju chorobu a dokázala sa správať normálne, starať sa o mňa. Povedala, že nech by jej otec robil čokoľvek, mám vždy dávať pozor na seba. A ja som bola poslušné dievča...“ Zhrbí sa, zložiac si tvár do dlaní, a chvíľu skláňa hlavu až ku kolenám, zhlboka dýchajúc.

Krištof sa díva na jej prehnutý chrbát a čaká, musí byť trpezlivý, ako sa reaguje na takéto veci? Možno začína chápať, prečo sa mu kamoši vyhýbali, keď mu určili diagnózu, oni jednoducho nevedeli, čo by na to mali povedať, a rovnako ani on teraz nevie, nevie vôbec nič, len že sa na toho človeka neskutočne hnevá a že sa teší z toho, že ho izolovali od spoločnosti a najmä od Natálie, že má od neho pokoj. Ale jeho by ani nevedomosť a neschopnosť urobiť či povedať niečo neodohnali, vždy by pri svojich kamarátoch stál, za akýchkoľvek okolností. No dobre, možno nie vždy, možno ešte pred rokom a pol by sa tak nezachoval, ale tých osem mesiacov ho zmenilo, azda i k lepšiemu, dúfa a stále čaká, pod jeho voľnou mikinou jej nevidno chrbticu skrivenú skoliózou.

Potiahne nosom, zaženie prúd toho, čo ju dusí vo vnútri, zakašle a vysilene sa naňho usmeje, nebodaj v tom pohybe pier zahliadol akési ospravedlnenie? Za čo by sa mu mala ospravedlňovať, že je taká silná?

„Vtedy, keď som mala tých osem, som prvýkrát nesedela nečinne v izbe s rukami na ušiach, s privretými očami a skrčenými nohami, skrytá pod perinou. Spravila som asi tú najodvážnejšiu vec v živote, vyliezla som von oknom a z druhého poschodia som sa zošplhala dolu, doteraz neviem ako, lebo mám strach z výšok. Stres asi robí s človekom všeličo, a ja som bola v strašnom šoku. Trieskala som susedom na dvere a potom som vbehla dnu a schytila pevnú linku, vytočila stodvanástku a zavolala policajtov aj sanitku. Po mamu čoskoro prišli a otca tiež rýchlo zatkli – a ja som v tom dome zostala sama. Našťastie, susedia zavolali starú mamu. Myslím, že v tom zhone sa nikto nezaujímal o osemročné dievčatko, ani štátni úradníci.“

„Odvtedy tvoj otec sedí?“

„Súdny proces sa ťahal celé mesiace, asi najmä preto, že čelil viacerým rôznym obvineniam. Kolegovia, ktorých zrejme okradol, naňho vytiahli dôkazy a keďže tomuto štátu vždy išlo o peniaze, najprv sa riešili jeho daňové prehrešky. To, že mama skoro prišla o život a že prakticky prišla o rozum, nikoho netrápilo. Neskôr ho odsúdili i za domáce násilie, avšak bol to trest omnoho miernejší než za tie finančné úniky a okrádačky.“

„Na koľko ho odsúdili?“ Má prázdnu hlavu, vlastne obaja, svet je úplne načisto nenormálny a zvrátený, ako sa môžu diať takéto veci? Nič nedáva zmysel, azda ani tie ryby vo vode. Stále prší a zaduní nad nimi hrom, no nezablyslo sa, aspoň to nepostrehli, takže to pôsobí zvláštne, prosto tu čosi chýba.

„Babka sa zjaší,“ spamätá sa Natália, „veď prší a ja som vonku!“ Vyskočí na nohy, Krištof ju nasleduje. Tak ju teda odprevadí naspäť, hádam mu ešte čo-to prezradí, a ak nie, možno ho pozve dnu. Alebo dakedy nabudúce... „Odsúdili ho na... veľa rokov, ja ani neviem presne. Ešte toľko neprešlo. Problém je ten, že... konečne sa dostávam k tomu aktuálnemu,“ upozorní ho, aby dával pozor, hoci na ihlách napätý počúval každé slovo i doposiaľ, „vďaka slušnému správaniu by ho mohli prepustiť skôr. A on o to môže každých niekoľko rokov – nevyznám sa – požiadať. Samozrejme, že to i robí. A jedným z tých rokov je i tento. Prišiel mi od neho list.“

„List? Čo ti písal?“

Mykne plecami. „Neotvorila som ho. Je na stole v mojej izbe, nedokážem si tam ani písať úlohy.“

„Prečo ho... nevyhodíš, nespáliš?“

Pokrúti hlavou, všimne si na jej tvári ubolený výraz. „Neviem.“

„Asi to chce čas,“ odhaduje, moje nervy, to čo za zbytočnú a otrepanú frázu použil? A hoci nejde o originalitu, nie v tomto okamihu, aj tak by jej mohol povedať skôr dačo, čo nevyznie ako prázdna, zaužívaná zmeska slov.

„To je mi jasné. Ibaže dátum pojednávania, na ktorom budú posudzovať jeho žiadosť, sa blíži.“

„Čo to s tým má spoločné?“ Iste, obe veci súvisia s jej otcom, s tým hnusným chlapom!, ale blížiace sa pojednávanie ju predsa nenúti prečítať list čím skôr, alebo áno? Je tu ešte niečo, čo Krištof nechápe?

„Možno by som tam mala ísť. Vidieť ho. Umožniť mu vidieť mňa.“

„Čože?!“ neudrží sa. „Prepáč, ale...“

„Aj babke to znie ako šialenstvo, ver mi. Vlastne i mne. Tak neskutočne sa ho bojím, no zároveň viem... On mi spôsobil ozaj veľa zlého. Viac, než si dokážeš predstaviť. Aj potom, keď už tu nebol, keď som vedela, že som v bezpečí a on je za mrežami. Dohnal ma až...“ zastane uprostred ulice a otočí sa k nemu. „Videl si niekedy moje ruky?“

„Ruky?“ nechápe, nerozumie, naozaj nechápe.

Natália pred seba vystrie ruky dlaňami nahor a vyhrnie si rukávy, Krištofa obíde mráz, toľko jaziev presne na zápästiach, to nemôže mať iné vysvetlenie než také, že sa pokúsila... „Myslím, že babka mi to nikdy neodpustila, hoci je veľmi rada, že sa mi to nepodarilo,“ stiahne si košeľu i mikinu nižšie, aby tie stopy sebatrýznenia zmizli.

„To aj ja,“ utrúsi, zhrozený. Nech už sa v jeho živote dialo čokoľvek, a neprežil toho predsa málo, alebo áno?!, nikdy mu nezišlo na um vzdať sa života, zahodiť ho do smetí. Nikdy.

„Mala som trinásť, vieš, začiatok puberty, veľa emócií, s ktorými sa človek nevie vyrovnať. Očividne som to nevedela ani ja. Ale neboj sa, už také myšlienky nemám. Samozrejme, že babka ma okamžite donútila chodiť ku psychologičke – a tá mi ani nenariadila antidepresíva, takže duševne som zrejme zdravá. Teda, pokým ma niekto nezmláti na krôčik od smrti...“

Vraví to s odstupom, ktorý pozná i u seba, keď má rozprávať o rakovine. Ak to raz Natália naozaj bude chcieť počuť, ako už predtým naznačila, bude aj on jej znieť tak ako ona teraz jemu? Akoby vravel o inej ľudskej bytosti, vlastne možno skôr o dajakom nereálnom knižnom hrdinovi? Vari sa i on tak veľmi odcudzil sám sebe a svojej minulosti?

„Ale čo je podstatné a prečo tam chcem ísť a pozrieť sa mu do očí...“ pokračuje Natália, pravdepodobne si ani nevšimla, ako Krištof zbledol a aký je z toho, čo mu práve ukázala, vycivený. „No, ako to vysvetliť? Za tie roky, čo nie sme v kontakte, si z neho moja myseľ spravila akéhosi strašiaka. Aspoň tak mi to vysvetľuje psychologička a...“

„To ona ti navrhla, že by si tam mala ísť?“ spýta sa pohoršene, hádam by tá žena nezneužívala svoju moc, dočerta, čo je toto za svet?! Je to Natáliina vec, psychológ nemá žiadne právo radiť či...

„Nie. Ale ja sama potrebujem, aby ten balón strachu spľasol. Rozumieš? Musím vidieť, že je to obyčajný človek, ktorý už nič nezmôže.“

Dôjdu pred dom, ku dverám, postavia sa pod striešku a už na nich neprší, Natália si vyzlečie Krištofovu mikinu a podá mu ju so slovkom vďaky a slabučkým úsmevom, skôr len s potlačeným zvlnením pier, toľko vody a hrmenia, no už dávno nie sú ako ryby vo vode, vlastne ani jeden z nich, zrazu je to veľmi nepohodlná situácia, nezrozumiteľná, ako to teraz zmysluplne ukončiť?

„Myslíš, že si to môžeš nechať pre seba?“

„Navždy.“

„Fakt si super, Krištof. A vieš čo? Istým spôsobom som i rada, že to vieš. Aspoň pred niekým sa nemusím hanbiť a skrývať.“

„Ď-ďakujem,“ odvetí zarazene. „Cez víkend sa v Trenčíne chystá jedna akcia, nechcela by si ísť?“

Opätuje mu zarazený pohľad, čo prosím? Kam ju to pozýva? Na akciu? „A-aká?“

„V takom malom starom kine by študenti herectva mali mať vlastné predstavenia, čosi ako filmový maratón, akurát, že pôjde o divadlo. Myslím, že by to mohlo byť...“

„Fajn. Teda, ak ma babka pustí. Ale podľa mňa si sa jej zapáčil, takže stačí, aby som povedala, že ma voláš práve ty,“ žmurkne naňho.

Krátko sa zasmeje. „Tak sa ti ešte ozvem.“

„Číslo už máš,“ potvrdí a otvorí dvere, Krištof pomaly cúva vzad, odchádzajúc, no ešte sa jej nechce otočiť chrbtom.

„A skúsim si zohnať aj kredit!“

Zastane tesne za prahom a usmeje sa, odhaliac biele perličky a zakývajúc mu. „Pa!“

Ponorí si ruky do rozľahlých vreciek mikiny, ktoré tvoria svoj vlastný tmavý svet plný stratených mincí, omrviniek z rožkov a žemličiek, spiniek a zošúverených autobusových lístkov, zahalí si hlavu kapucňou, tentoraz aby sa chránil pred dažďom, a vykročí k zastávke.