Z čítania evanjelia tejto nedele ma zaujal výrok Pána Ježiša na adresu dobra a zla. Neviem, či sa nemýlim, ale myslím si, že vyjadrenie nemusí vyslovene znamenať, že veriaci ľudia nemajú vzdorovať zlu. Hoci Boh čaká, že sa človek obráti k dobrému, máme k tomu Božie zásady a prikázania, ktorými môžeme vzdorovať zlu.
Chybou tejto doby je, že zabúdame na Boha a na jeho zásady aj takým spôsobom, že stále menej ľudí chodí do kostola, ktorých by sme mali znova priviesť na sväté omše . Možno si myslime, že bez morálky sa nám žije ľahšie.
Vyjadrenie na túto tému som našla aj v slovách básnika, citujem z knižky M. Rúfusa, Epištoly staré i nové:
„Dobro teda nie je nehybne daným stavom, ale výsledkom procesu, v ktorom si to dobro ktosi musí vyvzdorovať. Zlo sa, pravdaže, deje samospádom, a preto nevzdorovať mu znamená uvoľňovať mu priestor. Zlo sa vovalí všade, kde mu nestihli postaviť dosť pevnú hrádzu, vyleje sa a zaplaví. Sú to práve ťažkosti so stavbou hrádze, ktoré bývajú ... oddávna známe ako kríza mravov. Rozhodujúce je totiž, či určitá doba a jej spoločenstvo má z čoho stavať onú hrádzu. … Náboženstvo je hľadaním Pozitívneho Princípu, potrebou dobra a obrovskou úctou voči nemu. … Svet je postavený tak, že sa v ňom všetko realizuje, vždy proti niečomu. Dobro proti zlu. Nič neprichádza samo, iba choroby a zlo. Dobro nie je dar, ale akt vôle, … Dobro je úsilie a práca.“