Sobota
Pripravme sa na nedeľu.
Telo si okúpme aj dušu celú.
A potom poďme spať. Nech čerství k ránu
kročíme vospolok na cestu k chrámu.
Chrám zmeškať neslobodno. Slovo božie
človek viac potrebuje ako zbožie,
aj pieseň mystickú, tú o večnosti.
Ja organ miloval som od mladosti.
Na tom si zakladám, že každý chorál
znám naspamäť, jak kostolník a zvonár,
a že viem naspamäť aj antifóny.
Celý svet ovoňal som, preto vôni
voskovíc chrámových sa s nehou vraciam.
Mám Kancionál svoj, no neobraciam
už ani listy v ňom, ja po pamäti
spievať chcem každý spev aj chorál svätý.
Aj evanjeliá, aj epištoly
viem ešte z mladosti, a teraz celý
rozkošou chvejem sa, že sú tie isté.
Že je aj srdce moje také čisté.
Akým je zázrakom to zachovať si!
Temnoty valia sa a mrcha časy,
srdce je vystavené ohňu, meču.
No čistým je, keď cezeň slzy tečú.
Kto nevie zaplakať, kto slzu nectí,
kto chce žiť na svete len silou pästí,
ten na múr natrafí, na betón tvrdý.
A všade balvany má miesto ľudí.
Beda, keď zaškrtiť chce človek v sebe
cit, ktorým obdarovalo ho nebe,
podstatu ľudskosti keď v sebe dusí.
Človek ten do zúfalstva padnúť musí.
Nedeľa je deň citu. Pripravme sa.
Načo sa nad domami týči veža,
načo chrám otvára sa do námestia?
Kto nejde, slepotou sám seba trestá.
Chrám nie je budova. Chrám, to je oblak,
vstúp doňho plný citu, plný dobra,
a potom vyjdi z neho očistený.
Takto sa mnohý tiger v srnku zmení.
Má človek tigrom byť? Či vôbec šelmou?
Má boží obraz svoj dať zastrieť čerňou?
Nájde šťastie svoje v zverskej koži.
Sobota... Pripravme sa na chrám boží.
3. 8. 1952
Ján Smrek
(Báseň z vnútorného exilu básnika, jeho básnické slovo je dodnes živé a jeho posolstvo aktuálne. )