S dovolením zdieľam jedno krásne svedectvo o záchrane manželstva. Verím, že bude aj vám povzbudením v dnešnej dobe, podceňovania sviatostného manželstva.
Boh zachránil naše manželstvo Volám sa Martina a mám 31rokov. Ježišovi som dala svoj život v 16-tich rokoch. Horela som pre Neho a verila Mu, že ma v živote povedie. Tiež som sa čoskoro začala modliť za svojho budúceho muža, priala som si, aby miloval Ježiša a aby sme spoločne Jemu slúžili. Vo svojich 22-tich rokoch som sa vydala za človeka, ktorý spĺňal všetky moje túžby. Patril Bohu a miloval ma, rozumeli sme si veľmi dobre, boli sme tak šťastní s presvedčením, že naša láska bude trvať navždy. Ale už čoskoro po svadbe prišli prvá nedorozumenia a zranenia. Vždy sme ich však prekonali a išli spolu ďalej. Boh urobil zázrak, aj keď mi lekári diagnostikovali neplodnosť, kvôli vývojovej vade maternice, po dvoch rokoch nášho manželstva sa nám narodila dcéra Anička. Akoby do nášho vzťahu prišlo ešte viac radosti a šťastia. Ale pribúdalo aj konfliktov a nedorozumení. Keď prišiel nejaký problém, ja som mala sklon plakať a uzavrieť sa a môj muž sa tiež uzavrel a dokázal niekoľko dní len mlčať. Nevedeli sme problémy riešiť, hovoriť o nich, a tak sa situácia pozvoľna zhoršovala. Za dva roky po Aničke sa nám narodil syn Michal. Ja som bola šťastná, že máme deti, ale cítila som, že si s manželom nejako nerozumiem, že v sebe nosím veľa zranení, že sa od neho oddeľujú, že mám z neho strach, že ho už vlastne nemám rada. Bolo to pre mňa hrozné zistenie. Naučila som sa hrať také divadlo, že je všetko v poriadku, usmievala som sa na neho, starala sa o neho ako vzorná manželka, ale v srdci som si postavila hradbu, za ktorú som sa pred ním schovala, možno aj zo strachu pred ďalším zranením . Môj muž to vnímal a nebol šťastný. Pamätám si, že vydržal mlčať aj celý mesiac. Bolo to utrpenie pre nás i pre naše deti. V tej dobe som si vyčítala, že určite nebola Božia vôľa, aby sme sa vzali, že som bola len zamilovaná a nepočúvala Boží hlas. Veľmi ma to trápilo, že už to nie je možné vrátiť späť. Často som plakala a bola plná strachu z budúcnosti. Zároveň som ale hľadala Boha, volala k Nemu, vylievala Mu svoje srdce. Pomohli mi aj moji priatelia, ktorým som sa otvorila, ktorí sa za mňa modlili a povzbudzovali ma. Som im za to veľmi vďačná. Tiež mi moc pomohlo, že som sa tak raz za mesiac dostala na modlitebné stretnutie do zboru Slovo života v Brne, vždy som tam načerpala novú nádej, že naše manželstvo bude uzdravené. Čítala som si aj knižky o manželstve od kresťanských autorov a hľadala v nich pomoc pre náš zničený vzťah. Napriek tomu sa na jeseň roku 2005 situácia natoľko vyhrotila, že sme obaja s manželom začali pomýšľať aj na rozvod. Ani jeden z nás si ho neprial, obaja sme vedeli, že Boh rozvod nenávidí, ale zároveň sme boli tak bezradní a unavení, že sme nevideli žiadne iné možné riešenie. Naša komunikácia spočívala v tom, že sme si povedali len potrebné veci a nič viac. Na konci januára roku 2006 som zistila, že som tehotná. To bol pre mňa šok, nedokázala som pochopiť, ako to Boh mohol dopustiť, keď je náš vzťah tak rozbitý. Boh však mal svoj plán. Mne bolo tak zle, že som musela stále len ležať, a tak sa môj muž musel starať o deti io domácnosť. Bola som závislá na jeho pomoci a on si zase uvedomoval, ako veľmi ho potrebujem. V tento čas sme sa k sebe začali správať pekne, aj keď zranenie v našich srdciach stále trvala. 21. septembra 2006 sa nám narodil syn Daniel. Akoby začalo svietiť slniečko v našej rodine. Dany bol pre nás od začiatku ozajstným požehnaním. Hodné, usmievavé bábätko, ktoré vie, aké je dôležité pre rodičov, aby pekne spinkalo. Naše deti Anička a Míša z neho boli tiež nadšené. Ja som si v tento čas uvedomila, že môj muž je pre mňa tým najdôležitejším človekom. Boh mi povedal, že sa nemám pozerať na zranenia, ktoré mi spôsobil, že sa nemám ospravedlňovať tým, že on so mnou jedná zle, ale že mojou úlohou je milovať svojho muža a bodka! Stále znova sa mi to opakovalo v mysli: ty ho proste miluj, dávam ti to ako príkaz. Bolo to pre mňa ťažké, ale chcela som Boha vypočuť, tak som to urobila, jednoducho som svojmu mužovi začala preukazovať lásku spôsobom, o ktorom viem, že je pre neho dôležitý. Začala som si ho viac všímať, tráviť s ním čas a rešpektovať jeho želanie. A môj muž odpovedal láskou. Áno, začali sme sa učiť jeden druhého milovať a prijímať sa aj so svojimi chybami. Boh postupne uzdravil zranenia, ktoré sme si navzájom spôsobili, odpustili sme si a dnes sa máme naozaj radi. Je nám spolu dobre. Trávime spolu čas, smejeme sa spolu, radujeme sa aj z našich detí. Sme obaja veľmi vďační Ježišovi, že nám pomohol dostať sa von z toho temného údolia. Všetkým vám, ktorí prežívate ťažký čas vo vzťahu so svojím partnerom, chcem povedať, nevzdávajte to. Nepomýšlejte na rozvod, ale na to, ako toho druhého milovať, na to, čo ten druhý potrebuje. Sama viem, aké je to ťažké, keď človek má srdce plné bolesti a zranenia, ale stojí to za to. Boh nenávidí rozvod. Ak vy budete chcieť, On vám dá lásku a uzdraví váš vzťah. Kríza, ktorú sme v manželstve prešli, vnímam ako obra, ktorého sme porazili (ten, kto počúva kázeň na tejto internetovej stránke, určite vie, o čom hovorím ). Preto vás chcem povzbudiť, je možné tohto obra poraziť, nevzdávajte to!Boh zachránil naše manželstvo Volám sa Martina a mám 31rokov. Ježišovi som dala svoj život v 16-tich rokoch. Horela som pre Neho a verila Mu, že ma v živote povedie. Tiež som sa čoskoro začala modliť za svojho budúceho muža, priala som si, aby miloval Ježiša a aby sme spoločne Jemu slúžili. Vo svojich 22-tich rokoch som sa vydala za človeka, ktorý spĺňal všetky moje túžby. Patril Bohu a miloval ma, rozumeli sme si veľmi dobre, boli sme tak šťastní s presvedčením, že naša láska bude trvať navždy. Ale už čoskoro po svadbe prišli prvá nedorozumenia a zranenia. Vždy sme ich však prekonali a išli spolu ďalej. Boh urobil zázrak, aj keď mi lekári diagnostikovali neplodnosť, kvôli vývojovej vade maternice, po dvoch rokoch nášho manželstva sa nám narodila dcéra Anička. Akoby do nášho vzťahu prišlo ešte viac radosti a šťastia. Ale pribúdalo aj konfliktov a nedorozumení. Keď prišiel nejaký problém, ja som mala sklon plakať a uzavrieť sa a môj muž sa tiež uzavrel a dokázal niekoľko dní len mlčať. Nevedeli sme problémy riešiť, hovoriť o nich, a tak sa situácia pozvoľna zhoršovala. Za dva roky po Aničke sa nám narodil syn Michal. Ja som bola šťastná, že máme deti, ale cítila som, že si s manželom nejako nerozumiem, že v sebe nosím veľa zranení, že sa od neho oddeľujú, že mám z neho strach, že ho už vlastne nemám rada. Bolo to pre mňa hrozné zistenie. Naučila som sa hrať také divadlo, že je všetko v poriadku, usmievala som sa na neho, starala sa o neho ako vzorná manželka, ale v srdci som si postavila hradbu, za ktorú som sa pred ním schovala, možno aj zo strachu pred ďalším zranením . Môj muž to vnímal a nebol šťastný. Pamätám si, že vydržal mlčať aj celý mesiac. Bolo to utrpenie pre nás i pre naše deti. V tej dobe som si vyčítala, že určite nebola Božia vôľa, aby sme sa vzali, že som bola len zamilovaná a nepočúvala Boží hlas. Veľmi ma to trápilo, že už to nie je možné vrátiť späť. Často som plakala a bola plná strachu z budúcnosti. Zároveň som ale hľadala Boha, volala k Nemu, vylievala Mu svoje srdce. Pomohli mi aj moji priatelia, ktorým som sa otvorila, ktorí sa za mňa modlili a povzbudzovali ma. Som im za to veľmi vďačná. Tiež mi moc pomohlo, že som sa tak raz za mesiac dostala na modlitebné stretnutie do zboru Slovo života v Brne, vždy som tam načerpala novú nádej, že naše manželstvo bude uzdravené. Čítala som si aj knižky o manželstve od kresťanských autorov a hľadala v nich pomoc pre náš zničený vzťah. Napriek tomu sa na jeseň roku 2005 situácia natoľko vyhrotila, že sme obaja s manželom začali pomýšľať aj na rozvod. Ani jeden z nás si ho neprial, obaja sme vedeli, že Boh rozvod nenávidí, ale zároveň sme boli tak bezradní a unavení, že sme nevideli žiadne iné možné riešenie. Naša komunikácia spočívala v tom, že sme si povedali len potrebné veci a nič viac. Na konci januára roku 2006 som zistila, že som tehotná. To bol pre mňa šok, nedokázala som pochopiť, ako to Boh mohol dopustiť, keď je náš vzťah tak rozbitý. Boh však mal svoj plán. Mne bolo tak zle, že som musela stále len ležať, a tak sa môj muž musel starať o deti io domácnosť. Bola som závislá na jeho pomoci a on si zase uvedomoval, ako veľmi ho potrebujem. V tento čas sme sa k sebe začali správať pekne, aj keď zranenie v našich srdciach stále trvala. 21. septembra 2006 sa nám narodil syn Daniel. Akoby začalo svietiť slniečko v našej rodine. Dany bol pre nás od začiatku ozajstným požehnaním. Hodné, usmievavé bábätko, ktoré vie, aké je dôležité pre rodičov, aby pekne spinkalo. Naše deti Anička a Míša z neho boli tiež nadšené. Ja som si v tento čas uvedomila, že môj muž je pre mňa tým najdôležitejším človekom. Boh mi povedal, že sa nemám pozerať na zranenia, ktoré mi spôsobil, že sa nemám ospravedlňovať tým, že on so mnou jedná zle, ale že mojou úlohou je milovať svojho muža a bodka! Stále znova sa mi to opakovalo v mysli: ty ho proste miluj, dávam ti to ako príkaz. Bolo to pre mňa ťažké, ale chcela som Boha vypočuť, tak som to urobila, jednoducho som svojmu mužovi začala preukazovať lásku spôsobom, o ktorom viem, že je pre neho dôležitý. Začala som si ho viac všímať, tráviť s ním čas a rešpektovať jeho želanie. A môj muž odpovedal láskou. Áno, začali sme sa učiť jeden druhého milovať a prijímať sa aj so svojimi chybami. Boh postupne uzdravil zranenia, ktoré sme si navzájom spôsobili, odpustili sme si a dnes sa máme naozaj radi. Je nám spolu dobre. Trávime spolu čas, smejeme sa spolu, radujeme sa aj z našich detí. Sme obaja veľmi vďační Ježišovi, že nám pomohol dostať sa von z toho temného údolia. Všetkým vám, ktorí prežívate ťažký čas vo vzťahu so svojím partnerom, chcem povedať, nevzdávajte to. Nepomýšlejte na rozvod, ale na to, ako toho druhého milovať, na to, čo ten druhý potrebuje. Sama viem, aké je to ťažké, keď človek má srdce plné bolesti a zranenia, ale stojí to za to. Boh nenávidí rozvod. Ak vy budete chcieť, On vám dá lásku a uzdraví váš vzťah. Kríza, ktorú sme v manželstve prešli, vnímam ako obra, ktorého sme porazili (ten, kto počúva kázeň na tejto internetovej stránke, určite vie, o čom hovorím ). Preto vás chcem povzbudiť, je možné tohto obra poraziť, nevzdávajte to!
Amen...
