Chýbaš mi…veľmi…
Bol to normálny utorok. Blížiaci sa koniec školského roka. Stres pred výstupnými testami.
Večer som sa prihlásila na sociálnu sieť, aby som s priateľmi prehodila pár viet. S jedným z nich, s Tomášom, som mala obzvlášť najlepší kamarátsky vzťah. Mal krásne gaštanové vlasy dopĺňané azúrovými očami. Vyšportovanú postavu. No jeho úsmev prinútil každé dievča sa za ním otočiť. Pravý tínedžer so skateboardom v ruke. Jeho rodičia boli workoholici a jediné o čo sa zaujímali bolo, či má peniaze do bufetu. Milovala som na ňom jeho odvahu a trpezlivosť. Bol proste super. Mohla som mu povedať všetko a on mne tiež. A to dobre vedel!...Ale on chcel od toho kamarátstva niečo viac. Povedala som nie. Bolo by to predsa nefér voči vzťahu s priateľom, ktorý tak dobre fungoval. Vtom sa hneď odhlásil. O hodinu mi prišla smska:“ Už to nedokážem zvládať stále len sám. Všetci ma okašľali. Som hlupák, ak som si myslel, že sa s ním rozídeš. Milujem Ťa. Tvoj obľúbený skater Tomáš...“ Snažila som sa mu zavolať naspäť, aby sa to vyriešilo, ale mal vypnutý telefón. A vedela som, že je zle...Po dvoch dňoch mi kamarátka povedala, že leží v nemocnici, na Jednotke intenzívnej starostlivosti. Stratil veľa krvi, začali mu pomaly zlyhávať orgány a to ho dostalo do kómy.
Nasledovali štyri prebdené noci, päť nesústredených dní. Oči stvorené akoby len pre plač. Ľudia okolo sa báli, čo sa stalo, čo sa so mnou deje. Moja strava bola len suchý krajec chleba a tri poháre vody. Nič viac, nič menej. Všetko, čo mi ponúkali, som odmietala s tým, že ja nič nepotrebujem, vystačím si sama. Všetci chceli, aby som išla za psychológom. Ja nechcem! A potom prišla rana pod pás. Skutočne som to nečakala. On nezomrel! Aspoň pre mňa nie. To nemôže byť pravda! On to skutočne spravil. Nechal ma tu. Napospas tomuto krutému svetu.
Priateľ sa so mnou rozišiel. A to len preto, lebo mi neveril. Myslel si, že si robím z neho zábavu.
A znova...tá ukrutná bolesť. Zase sa dostali až do hĺbky môjho srdca.
„Zabudni naňho“. Znelo od každého z kamarátov. „On nechal teba, nie ty jeho. Zabudni.“
Zabudnúť. Strašne ľahko sa to hovorí, ale dá sa to skutočne spraviť? Odpustiť a zabudnúť.
Vždy keď sme si s Tomášom písali a volali si, moje srdce jasalo. Myslela som si, že je to v poriadku. Ale nebolo. Po jeho smrti, som cítila v srdci ukrutnú prázdnotu. Akoby si moje srdce zobral zo sebou. Až po tom všetkom som zistila, že som istým spôsobom milovala. Teraz sa dejiny opakujú. Spoznala som úžasného chalana. Síce je odo mňa starší, ale to nevadí. Mám ho rada a on mňa. Pri ňom sa moja rana z bojiska hojí. Aj keď pomaly, ale iste.
V tomto príspevku sa chcem poďakovať všetkým priateľom, ktorý ma poznajú a modlili sa za Tomáša. Či už obetovali omšu, alebo ma len jednoducho objali. Skutočne vám z celého srdca ďakujem. Aj Tomáš. Mám vás rada. ;) Ešte raz vďaka...
