Ešte stále si užívam Božie požehnanie na Coloradskej univerzite v meste Boulder. Tento týždeň sa dozviete niečo o tom, ako to funguje v študovni, ako ma Pán Boh ľúbi a o jarných prázdninách.

Tento týždeň je posledný pred jarnými prázdninami. Je to tak – tu aj vysokoškoláci majú jarné prázdniny. Ako dobre... Hlavným cieľom väčšiny študentov je porobiť všetky zadania teraz, aby si mohli užiť voľno. Tentokrát sa pridávam k väčšine a idem do matematickej študovne. Sama. Večer. Krížom cez školský areál. Jedna budova, ako druhá. Toto môže dopadnúť všelijako. Snažím sa vytesniť všetky spomienky na svoje doterajšie neúspechy – zablúdenie vo Važci (áno, aj to sa dá!), dva a pol hodinová prechádzka Ružomberkom v horúcom lete, ťahajúc za sebou môj kufor, ockova požiadavka, aby som mu smer kam ísť radšej ukázala rukou, než oznámila doprava či doľava. Beriem si plán campusu, trasa vyzerá jednoducho – stačí ísť rovno. Okej, to dám. Pre istotu hovorím svojej čínskej spolubývajúcej Sally, že pokiaľ sa nevrátim do polnoci, nech ma idú hľadať. Nad tým, ako partia čínskych dievčat bude hľadať stratenú Slovenku v areáli americkej univerzity, sa radšej nezamýšľam. Rovno, rovno, stále rovno. Ale žeriav, ku ktorému smerujem vzbudzuje podozrenie. Ten v plániku nie je. A navyše žeriav v strede campusu... no čo ja viem? Rozhliadam sa po okolí a vidím záchranu – fyzikálne laboratórium naľavo odo mňa: to je tam ß. Z predchádzajúcich prechádzok si pamätám, že vysoká budova fyzikov je hneď vedľa matematiky. Nestáva sa to často, ale predsa len občas matematik potrebuje pomoc fyzikov (posielam vrúcne objatia najmilším kolegyniam na ÚFV). Prvý večer sa so študovňou len tak zoznamujem, druhýkrát je to láska na prvý pohľad. Milión kníh, stoly a stoličky, študenti, ktorí sa učia. Paráda. Najviac ma fascinujú regály. Dajú sa posúvať pomocou tlačidiel a urobiť tak medzeru tam, kam sa chcete pozrieť. Radšej sa k tomu nepribližujem. Dědeček tvrdil, že má nejaké negatívne vlny a preto mu nefunguje ovládač od telky. Je to blud, ale poznajúc moje šťastie, isto som to podedila. Predstavujem si, ako sa všetky regály posúvajú k sebe a domino efekt spôsobuje pád celej budovy – stenu po stene a nakoniec strechu. Tuším, že som predsa len nemala tak veľa pozerať Tom&Jerry.

No ale nevadí, čo bolo – bolo. Celý týždeň sa nesie v znamení písania zadania a čo je na tom super, páči sa mi to. V piatok večer sa s ním lúčim a idem pomaly prázdninovať. Pred tým však piatkov8 krížová cesta. Modlia sa ju tu spôsobom, že časť zamyslenia prečíta kňaz, zvyšok čítame všetci spolu. A teraz, prosím, zapojte svoju predstavivosť. Takmer všetci ľudia čítajú rovnakým tempom, ja občas vynechávam dlhšie slová, lebo nestíham a chlapík vedľa mňa číta tak dve - tri slová dopredu. Kebyže mi vie navrieť žila na čele, tak už by poklopkala predo mnou stojaceho kňaza po chrbte. Ale keďže nevie, tak len šmarím knižku na lavicu, že to čo má byť? A vtedy to prichádza: Ježiša pribíjajú na kríž. Och, ako ma môže tak veľmi ľúbiť? Ako MA môže tak veľmi ľúbiť.

S týmto pocitom a myšlienkou odchádzam na jarné prázdniny. Niekedy som zvykla chodiť k babičke (najlepšej na celom svete) na Moravu, teraz idem do Kalifornie. To je tak približne na rovnako... Och, ako ma môže Boh tak veľmi ľúbiť? Najviac sa mi rátalo, ako na môj výlet reagoval môj tunajší školiteľ David: „Super! Kalifornia sa ti bude páčiť! Som veľmi rád, že tam ideš!“ Aj keď slovenská nátura mi šepká, že by som mala povedať, že toto sa môže stať iba v Amerike a že na Slovensku sa s tým nestretnem, tak je to ďalší blud spomenutý v tomto blogu. Aj na Slovensku mám super školiteľa, ktorého mi isto poslal Pán Boh. Vďaka, Oci ;) Najprv sa teda musím dostať do Denveru na letisko. To ide vcelku hladko autobusom Boulder – Denver Medzinárodné Letisko. Tentokrát sa cestovanie autobusom zaobišlo bez trapasov. Všetko som si však vynahradila priamo na denverskom letisku. Ale viete čo? Už som dosť unavená a idem spať.

TO BE CONTINUED...