Tento týždeň - ako sa dalo čakať - to je o Veľkej noci s americkou príchuťou.

Mám veľmi veľmi veľmi rada Veľkú noc. Je to sviatok víťazov – tých, čo majú na čele napísané Jeho meno. „Nevábia k sebe pozornosť. Máte sklon si myslieť, že im preukazujete láskavosť, zatiaľ čo oni preukazujú láskavosť vám. Milujú vás viac než iní ľudia, ale potrebujú vás menej. ... Obvykle budú pôsobiť dojmom, že majú kopec času: budete sa diviť, kde ho berú. Keď spoznáte jedného, druhý sa vám už bude spoznávať ľahšie. A mám silné podozrenie (ako by som ja mohol niečo také vedieť?), že medzi sebou sa poznajú okamžite, neomylne, cez všetky hranice farby, pohlavia, triedy, veku, ba i vyznania. Stať sa svätým sa tak podobá vstupu do tajnej spoločnosti. Ak sa budeme držať pri zemi, musí to byť prinajmenšom celkom zábavné“ (C.S.Lewis). Toto nie je obyčajné výročie slávnej udalosti. Tento sviatok je o Ježišovi, ktorý zomrel, aby sme mohli žiť. ŽIŤ! Nie sa hrať donekonečna na piesku a stavať vzdušné zámky. Prišiel, aby nás oslobodil. „K čomu Ježiš oslobodil teba?“ je otázka kňaza zo sobotnej vigílie. Presne! No jednoducho, mám Veľkú noc naozaj rada. Radšej ako Vianoce. A keď sa silno zamyslím, tak dokonca radšej ako výročie začiatku druhého vatikánskeho koncilu. Vy to neoslavujete? No ... je pravda, že „zhodou okolností“ sú práve vtedy moje narodeniny, ale aj tak... :D

Tento rok bola Veľká noc o niečo iná. Prvou zvláštnosťou je, že v USA nemajú štátny sviatok ani na Veľký piatok ani vo Veľkonočný pondelok. Až teraz si uvedomujem, aká je to sila, keď všetci naokolo prežívajú veci podobne ako vy. Veľkopiatkové ticho všade naokolo. A hlavne, aká podpora je, keď sa všetci postia vtedy keď vy! Naša kuchárka Edi, nedbajúc na moje rozhodnutia, variť neprestala a už len pomyslenie na ňou pripravené lakocinky mi pridáva kilá na váhe. V piatok sedím na pracovnom stretnutí duchom neprítomná. Chvíľkami rozmýšľam nad naším Bundáškom, ktorý už nie je. Chvíľami nad tým, že mamka, ocko, Miško a Radik sú u babičky a ja nie som. Len krátky Skype s nimi, a potom si už len predstavujem, ako im je spolu dobre. Večer ideme s Tinou na obrady. Myšlienka, že takto by to malo skončiť, ma skľučuje. Prázdny bohostánok hovorí za všetko. Miništranti a kňazi odchádzajúc od oltára vyzerajúc ako naši hokejisti po prehratom zápase. Myslím, že Veľký piatok je jediný deň v roku, kedy kresťan môže byť smutný. Ale nie až tak veľmi! Lebo o pár hodín začína veľkonočná vigília. A to už je o niečom inom. Tentokrát idem so Sahar. Nie je katolíčka, ale moje nadšenie ju presvedčilo, aby išla so mnou. Počas obradov sa snažím vysvetliť jej čo najviac. Spomínam si na každoročne čítané komentáre a v duchu, a teraz aj takto verejne, ďakujem Janovi F. za jeho službu čítača komentárov :). Svieca, tma-svetlo, voda, kadidlo, čítania od stvorenia sveta až po „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“ Vyhrali sme!!! Prázdny hrob pôsobí oveľa optimistickejšie než prázdny bohostánok! Už nám nič nebráni byť tými, kým sme: svätými a úžasnými Božími deťmi! 

Príkladom, že sa to dá, je pre mňa Susan. Je moja kolegyňa, doktorandka na School of Education. Mávame spolu pondelkové hodiny o výskume aj piatkové pracovné stretnutia. Je veľmi šikovná a má mnoho užitočných praktických nápadov, s ktorými sa vždy podelí. V pondelok cez seminár na mňa začína liezť depka, že nebudem doma s rodinou. Ešte aj utieranie prachu, vysávanie, pečenie a zbieranie smradľavých ponožiek, resp. hľadanie ich majiteľov, mi zrazu prišli ako neoddeliteľná súčasť sviatkov. Strelná modlitba. O minútu sa ma Susan pýta, čo robím na Veľkú noc, že ak chcem, môžem prísť na obed k ním. Tak toto bolo rýchle! Akoby som to mala napísané na čele. Je to jasné: Medzi Ježiš a Homesick (túžiaci po domove) je riadny rozdiel - ešte to potrvá, kým to prepíšem. V nedeľu po omši mierim autobusom do Broomfieldu. Susan a jej manžel po mňa prichádzajú na zastávku. Majú štyri úžasné deti, ktoré ma okamžite zapájajú do hry. Každý hráč si ťahá rôzne kartičky s úlohami: „Za 30 sekúnd vymenuj mená šiestich amerických prezidentov.“ „Za 30 sekúnd napíš tri slová, ktoré obsahujú písmena W,Y,N,D.“ „Pretláčaj sa s hráčom po tvojej pravej ruke. Kto vyhrá, posunie sa o dve políčka dopredu.“ ... Nemám šancu! Nič, väčšinou ani pípnutie. Fascinuje ma, koľko spôsobov našli Susanine deti a ich priatelia, aby donútili moju figúrku k pohybu. Keď má už Susan všetko pripravené, ideme obedovať. Mňam. Toto je zadosťučinenie po piatku. Po obede nás vyháňa na prechádzku. Vonku je príjemne teplo, slnko len sem tam prekryje nejaký obláčik. Po návrate nám Susan oznamuje, že len tesne tesne sme sa minuli s veľkonočným zajačikom. Som trošku sklamaná, mala som na neho nejaké otázky. Viete, ešte som ho nestretla. Každopádne je milý. Nechal nám vedierka plné sladkostí a poskrýval po dome  vajíčka, v ktorých sú ukryté peniažky. Hľadám, ale ani toto nepatrí medzi moje silné stránky. Mali by sme derivovať! To by som mala šancu ukázať, čo vo mne je! Zase mi pomáha jedna zo Susaniných dcér. Je to milé. Myslím, že to je proste niečo, čo robia spolu ako rodina, a preto ich to baví. Ešte chvíľu s nimi posedím a už je čas vrátiť sa do Boulderu. V aute ďakujem Susan a jej manželovi za pozvanie a za starostlivosť, za darčeky, ktoré som dostala, aj keď nie som ich dieťa. „Čo? Bola si v našom dome, to znamená, že si naše dieťa!“ „Nevábia k sebe pozornosť. Máte sklon si myslieť, že im preukazujete láskavosť, zatiaľ čo oni preukazujú láskavosť vám. Milujú vás viac než iní ľudia, ale potrebujú vás menej. ... Obvykle budú pôsobiť dojmom, že majú kopec času: budete sa diviť, kde ho berú. Keď spoznáte jedného, druhý sa vám už bude spoznávať ľahšie. ...“