Tento týždeň som zažila veľa pekných medzinárodných chvíľ. Navyše sa začal Veľký týždeň, ktorý má zmeniť môj život.

Je 18:00, čas na večeru. Do jedálne sa pomaly zbierajú ľudia zo všetkých izieb a z celého sveta. Okrem Antarktídy a Austrálie sú tu zastúpené všetky kontinenty. To prvé je celkom pochopiteľné a na to druhé len práve nemám šťastie. Sadám si k najväčšiemu stolu v prostriedku miestnosti. Vedľa mňa sedí Ricky z Filipín s koreňmi v Španielsku, potom Marcos z Brazílie, Sean a Tori rodení Američania a na koniec Nemka Tina, ktorá sedí vedľa mňa z druhej strany okrúhleho stola. Pri takejto zostave sa núkajú rôzne multilingvistické debaty. Pekné slovenské Rrrr a ešte krajší východniarsky prízvuk ma predurčujú na úspechy v portugalských a španielskych vetách. Tento týždeň mi Marcos s Rickym vysvetľovali, ako povedať veľmi dôležité slovné spojenie: šalený na hlavu = loko de/da kaBEza/kaBEsa. De alebo da a s alebo z podľa toho, či to kričíte na Španielov alebo Portugalcov. Ricky mi povedal, že jedných od druhých rozlíšite ľahko – Španieli sú tí krajší. Čo ja viem ... keď som bola mladšia, tak som fandila Portugalcom, lebo Luis Figo  Ďalšou obľúbenou aktivitou je preklad jednej anglickej vety do vlastnej reči. Napríklad Ricky má neskutočný záujem o nemecký jazyk: „Hey, Tina, say this in German language! Hi dudes! What´s up?“ Na mieste Tiny, po ňom šmarím Sirachu.

Mojou obľúbenkyňou je Sahar zo Saudskej Arábie. V utorok ide svedčiť ženám v Stonecroft Ministry o tom, ako našla Ježiša. Berie ma so sebou. Som celkom zvedavá, čo to bude. Prichádzame do veľkej spoločenskej miestnosti, kde sú pri stoloch pousádzané ženy tak od štyridsiatky vyššie. Sú pre mňa veľkým svedectvom, že život v spoločenstve nemá skončiť, keď má človek vlastnú rodinu, veľké deti a je zabehnutý v práci alebo už na dôchodku. Dúfam, že na to nikdy nezabudnem. Po obede a krátkom hudobnom programe je na rade Sahar. So zatajeným dychom počúvam jej takmer neuveriteľné svedectvo. Vyrastala v moslimskej krajine, ale jej otec to nebral nejako super vážne. Islam preto na ňu nemal až taký veľký vplyv. Všetko sa zmenilo otcovou smrťou. Presťahovali sa k starému otcovi, ktorý ju ako ženu podrobil prísnej výchove, kde o slobode nemohla byť ani reč. Verili by ste, že môže nájsť Ježiša? Nie iba teoreticky verili, ale naozaj verili. Napríklad keď stretnete moslimskú rodinu kdesi na ulici, alebo keď počujete štatistiky o rozmachu islamu v západnej Európe. Veríte, že práve im sa Boh chce zjaviť ako milujúci otec? Mne to až doteraz nedochádzalo – teda len tak teoreticky. A čo je na tom najúžasnejšie, je veľa moslimov, ktorí objavujú že Ježiš je Pán. Sahar je súčasťou služby, ktorá na tom intenzívne pracuje.

Aby toho medzinárodného nebolo málo, v sobotu ideme na medzinárodný festival. Ešte pred tým však máme s Tinou prvú a poslednú šancu vidieť naživo zápas amerického futbalu. Teraz nie je sezóna, ale tunajší tým zahrá sám proti sebe pre radosť fanúšikov a predajcov pizze a hot dogov. Američania to volajú len futbal, ale ešte ani jeden z nich mi nevedel rozumne zdôvodniť prečo, keď takmer po celý čas držia loptu v rukách a kopnú do nej naozaj len výnimočne. Zápas je celkom zábavný, Američan Dylan mi usilovne vysvetľuje pravidlá a ono to začína dávať aký taký zmysel. Poobede už ideme na spomenutý festival. Hneď po vstupe registrujem slovenskú vlajku. Celá naša skupinka, chtiac-nechtiac, musí ísť za mnou, lebo láska k vlasti je nezastaviteľná. Prichádzam k stolu a takmer kričím: „Čaute!“ „No nazdár,“ ozve sa po česky chalan oblečený do trička s českým znakom. Na stole sú dva nadpisy: Slovakia a Czech republic. No ako inak – my sme sa vlastne nikdy naozaj nerozdelili. (Fotka k blogu je z tohto festivalu. Naľavo je Česko, napravo Slovensko a uprostred Česko-Slovensko). Dohodnem sa s nimi, že pôjdem pozrieť ostatné národy, a potom sa vrátim. Každá krajina, ktorá prejavila záujem, ponúka vlastnú špecialitu. Dodali recept a Univerzita sa postarala o zvyšok. Niektoré jedlá sú sladké, iné slané. Náš guláš je bez debaty najlepší. Síce ho nemôžu jesť moslimovia ani hinduisti, ale to mu na chuti neuberá. Pomáham pri jeho rozdávaní a vysvetľujem ľuďom, že je to druh mäsovej polievky (no ...lebo to po pravde bola skôr gulášová polievka, než guláš) typický pre krajiny v strednej Európe. Jeden chlapík sa ma pýta, či k tomu nemáme khnedliky. Ale hneď sme sa zhodli, že na to by sme tu potrebovali mať babičku. Ďalší chlapík ma s neskrývaným záujmom počúva a na záver môjho vyčerpávajúceho monológu zahlási: „No keď je to také chutné ako tvoj prízvuk, tak potom to bude úplne úžasné!“ Normálne sa tu uzdravím zo zranení z neprijatia zaťahovania :D :D D

V nedeľu večer ideme s Tinou na sv. omšu. Kostol je neďaleko, ale keďže počasie dnes vyzerá skôr na posledný týždeň adventu než pôstu, tak nám cesta trvá o čosi dlhšie. Som zvedavá, ako budú vyzerať pašie po anglicky. Majú veľmi dobrý zbor, tak čakám niečo naozaj fenomenálne. Pašie sú čítané. Trošku ma to zamrzí, ale tak nevadí. Veď podstata ostáva. Čítajú ich kňaz a dvaja laici. Text sledujem v knihe, aby mi to celé neušlo. Zrazu sa blížime k pasáži zvýraznenej tučným písmom. Nedáva mi to zmysel, ale hneď pochopím. Tieto časti číta všetok ľud v kostole. Ja som tá, kto si vyberá „Barabáša!“, kto kričí: „Ukrižovať ho!“, kto pokúša: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Mrazí ma. Pane, kde by som bola, keby som žila v tej dobe? Bola by som naozaj schopná predrať sa pomedzi ľudí a utrieť Ti tvár? Alebo postaviť sa medzi Teba a vojakov a schytať aspoň jeden úder biča za Teba? A vôbec, prečo sa pýtam, kde by som bola? Kde som? Kde som keď niekomu treba prejaviť lásku? Kde som, keď moji študenti zápasia s rovnicami a ja strácam trpezlivosť, keď niekomu treba pomôcť a ja utekám riešiť dôležité veci, keď niekoho ohovárajú a ja sa pridám alebo mlčím? Chcem byť s Tebou, Ježiš. Zachráň ma.