Stredajšia katechéza pápeža Františka: V nádeji sme spasení

Vatikán 22. februára – Pravidelná stredajšia generálna audiencia Svätého Otca Františka sa už konala opäť na Námestí sv. Petra po zimnom období, keď bývala v Aule Pavla VI. Svätý Otec v katechéze opäť pokračoval v cykle o nádeji, pričom tentoraz dal nádej do súvisu so vzťahom človeka k prírode. Vychádzal pri tom zo slov sv. Pavla, že celé stvorenie túžobne vzdychá a v nádeji očakáva naplnenie nového stvorenia.
Pápež František pripomenul veriacim význam dnešného sviatku Katedry sv. apoštola Petra ako „dňa osobitného zjednotenia veriacich s Petrovým nástupcom a so Svätou stolicou.“ V závere audiencie vyslovil osobitný apel v prospech obyvateľstva Južného Sudánu, ohrozeného hladomorom v dôsledku dlhotrvajúceho vojnového konfliktu.
Úvodom ku dnešnej katechéze bol nasledovný úryvok z Listu sv. Pavla Rimanom:
«Bratia, vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi» (Rim 8,22-26).
Plné znenie katechézy Svätého Otca
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Častokrát sme pokúšaní myslieť si, že stvorenie je naším vlastníctvom, majetkom, ktorý môžeme využívať podľa našej ľubovôle a nikomu z toho nemusíme skladať účty. V pasáži Listu Rimanom (8,19-27), z ktorej sme si práve vypočuli jednu časť, nám naopak apoštol Pavol pripomína, že stvorenstvo je jedným úžasným darom, ktorý Boh vložil do našich rúk, aby sme mohli vstúpiť do vzťahu s ním a mohli sme rozpoznať stopu jeho plánu lásky, na ktorého uskutočnení sme všetci povolaní spolupracovať deň čo deň.
Ak sa však ľudská bytosť nechá unášať egoizmom, skončí pri ničení aj tých najkrajších vecí, ktoré jej boli zverené. A takto to dopadlo aj so stvorenstvom. Pomyslime na vodu. Voda je jednou prekrásnou vecou a je veľmi dôležitá; voda nám dáva život, pomáha nám vo všetkom. No keď sa voda kontaminuje pre ťažbu nerastov, stvorenie sa znečisťuje a ničí. Toto je len jeden príklad. No je ich mnoho.
Tragickou skúsenosťou hriechu, pretrhnutím jednoty s Bohom, sme narušili pôvodnú jednotu so všetkým tým, čo nás obklopuje a skončili sme kazením stvorenstva, činiac ho tak otrokom, podriadeným našej poklesnutosti. A žiaľ, následok tohto všetkého je dramaticky pred našimi očami, každý deň.
Keď človek pretrhne jednotu s Bohom, stráca svoju pôvodnú krásu a končí znetvorovaním všetkého navôkol seba; a tam, kde predtým všetko poukazovalo na Otca Stvoriteľa a na jeho nekonečnú lásku, teraz nesie smutný a bezútešný znak ľudskej pýchy a nenásytnosti. Ľudská pýcha svojím vykorisťovaním stvorenie ničí.
Pán nás však neponecháva samých a aj v tomto bezútešnom obraze nám ponúka novú perspektívu oslobodenia, univerzálnej spásy. Toto Pavol s radosťou zdôrazňuje, pozývajúc nás načúvať vzdychaniu celého stvorenia. Stonanie celého stvorenstva! Je to silný výraz. Veď ak sme pozorní, okolo nás všetko vzdychá: stoná samotné stvorenie, vzdycháme my ľudské bytosti a vzdychá aj Duch v našom vnútri, v našom srdci.
A tieto vzdychy nie sú akýmsi neplodným, bezútešným bedákaním, ale – ako upresňuje apoštol – sú vzdychmi rodičky; sú vzlykmi toho, kto trpí, no vie, že na svetlo sa blíži nový život. A v našom prípade je to skutočne tak. Sme ešte v zajatí následkov nášho hriechu a všetko vôkol nás ešte nesie znak nášho lopotenia, našich nedostatkov, našej uzavretosti. Zároveň však vieme, že sme boli Pánom spasení a už teraz je nám dané kontemplovať a vopred zakusovať v sebe a v tom, čo nás obklopuje znaky Zmŕtvychvstania, Veľkej noci, ktorá uskutočňuje nové stvorenie.
Toto je obsahom našej nádeje. Kresťan nežije mimo sveta, vie vo vlastnom živote a v tom, čo ho obklopuje, rozpoznať znamenia zla, egoizmu a hriechu. Je solidárny s tým, kto trpí, s tým, kto plače, kto je odsunutý na okraj, kto sa cíti zúfalý... Kresťan sa však zároveň naučil toto všetko vnímať očami Veľkej noci, očami zmŕtvychvstalého Krista. A tak vie, že prežívame čas očakávania, čas dychtivej túžby, ktorá prekračuje prítomnosť, čas napĺňania. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené a pokorené srdcia, ako aj všetko to, čo človek vo svojej krutosti znetvoril, a že týmto spôsobom znovu tvorí nový svet a nové ľudstvo, konečne zmierené v jeho láske.
Koľkokrát sme my kresťania pokúšaní sklamaním, pesimizmom... Niekedy sa poddávame zbytočnému horekovaniu alebo zostávame bez slova a nevieme ani len o čo prosiť, v čo dúfať... Opäť nám však na pomoc prichádza Duch Svätý, dych našej nádeje, ktorý udržuje živými vzdychanie a očakávanie nášho srdca. Duch za nás vidí ponad negatívne zdanie prítomnosti a zjavuje nám už teraz nové nebesia a novú zem, ktoré Pán pripravuje pre ľudstvo.“
Výzva pápeža Františka na pomoc Južnému Sudánu
„Osobitné obavy vzbudzujú bolestné správy prichádzajúce zo sužovaného Južného Sudánu, kde sa k bratovražednému konfliktu pripája ťažká potravinová kríza odsudzujúca na smrť hladom milióny osôb a medzi nimi mnoho detí. V tejto chvíli je výsostne nevyhnutné úsilie všetkých, aby sa nezostalo len pri prehláseniach, ale skonkretizovala sa potravinová pomoc a umožnil sa jej prísun k trpiacemu obyvateľstvu. Pán nech podporuje týchto našich bratov a všetkých, čo konajú na ich pomoc.“
Priebeh audiencie dnes spestrili artistickým vystúpením členovia cirkusového súboru Rony Rollers Circus. Svätý Otec ich so slovami poďakovania povzbudil v ich umeleckom vytváraní krásy. Tá, ako pripomenul, predstavuje cestu k Bohu.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-