Vatikán 14. decembra – Nádej v Božie milosrdenstvo nám otvára obzory a robí nás slobodnými. Naopak skostnatenosť uzatvára srdce a narobí veľa zla. O tomto dnes hovoril pápež František v kázni pri svätej omši v Dome sv. Marty.
Prvé liturgické čítanie z knihy Numeri (24,2-7.15-17d) hovorí o Balaamovi, prorokovi, ktorého si kráľ povolal, aby preklial Izrael. Balaam „mal svoje nedostatky, a dokonca aj hriechy. Lebo všetci máme hriechy, my všetci“, povedal Svätý Otec. „Na svojej ceste Balaam stretáva Pánovho anjela a jeho srdce sa mení“. „Nemení stranu, na ktorej stojí“, ale „omyl zamení za pravdu a hovorí to, čo vidí“: Boží ľud prebýva v stanoch uprostred púšte, on však „za púšťou vidí plodnosť, krásu a víťazstvo“. Otvoril svoje srdce, „obracia sa“ a „vidí do diaľky, vidí pravdu“, pretože „s dobrou vôľou sa pravda vždy vidí“. „Je to pravda, ktorá dáva nádej“, povedal pápež František a dodal:
„Nádej je tá kresťanská cnosť, ktorú máme ako jeden veľký dar od Pána a ktorý nám dáva vidieť do diaľky, poza problémy, bolesti, ťažkosti, poza naše hriechy“. Dáva nám vidieť krásu Boha“:
„Ak ten, koho stretávam je človekom, ktorý má túto cnosť nádeje, aj keď sa nachádza v nepeknej chvíli svojho života – či už je to choroba, starosť o syna, dcéru alebo niekoho z rodiny, nech už je to čokoľvek – avšak ak má túto cnosť, uprostred bolesti má prenikavosť zraku, má slobodu vidieť ďalej, vždy ďalej. A toto je nádej. Toto je proroctvo, ktoré nám dnes Cirkev dáva: Chce to mužov a ženy nádeje, aj uprostred problémov. Nádej otvára horizonty, nádej je slobodná, nie je otrokyňou, vždy nájde priestor ako urovnať nejakú situáciu.“
V evanjeliu (Mt 21, 23-27) sa veľkňazi pýtajú Ježiša, s akou autoritou koná. „Nemajú horizonty“, „sú to ľudia uzavretí do svojich kalkulácií“, „otroci vlastnej skostnatenosti“. A ľudské kalkulácie „uzatvárajú srdce, bránia slobode“, zatiaľ čo „nádej nás nadľahčuje“, povedal pápež:
„Aká krásna je sloboda, veľkorysosť, nádej muža či ženy Cirkvi. Naopak, aká nepekná je a koľko zla narobí strnulosť ženy či muža Cirkvi, klerikálna skostnatenosť, ktorá nemá nádej. V tomto Roku milosrdenstva sú tu tieto dve cesty: toho, kto má nádej v Božie milosrdenstvo a vie, že Boh je Otcom - Boh vždy odpúšťa, a to všetko. Za púšťou je tu objatie Otca, odpustenie. A tiež sú tu aj takí, ktorí sa utiekajú do vlastného otroctva, do vlastnej skostnatenosti a vôbec nepoznajú milosrdenstvo Boha. Títo boli učiteľmi, boli vyštudovaní, no ich veda ich nezachránila.“
Pápež uzavrel homíliu rozprávajúc príbeh, ktorý sa mu prihodil v roku 1992 v Buenos Aires počas svätej omše pre chorých. Spovedal už niekoľko hodín, keď prišla jedna žena vo veľmi pokročilom veku, už osemdesiatnička, „s očami, ktoré videli ďalej, s očami plnými nádeje“:
„A ja som povedal: ‚Starenka, vy sa idete spovedať?‛ Lebo ja som sa už dvíhal. - ‚Áno‛, povedala. - ‚Ale vy nemáte hriechy‛. - A ona mi na to: ‚Otče, všetci ich máme.‛ - ‚Nuž azda ich Pán neodpúšťa?‛ - ‚Boh odpúšťa všetko!‛, povedala mi. ‚Boh odpúšťa všetko.‛ -  ‚A ako to viete? ‛, spýtal som sa . - ‚Lebo ak by Boh neodpúšťal všetko, svet by neexistoval‛. – Pri pohľade na tieto dve osoby – človeka slobodného, s nádejou, toho, čo ťa vedie k milosrdenstvu Boha, a toho, kto je uzavretý, legalista, doslova egoista, otrok vlastných skostnateností – pamätajme si túto lekciu, ktorú mi dala táto osemdesiatročná starenka, bola to Portugalčanka: Boh odpúšťa všetko, len čaká, že sa priblížiš.“ -zk-

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar