Žňuri

Skutočný príbeh môjho života bez Bobíka

Ráno, to ticho, bez škrabania Bobíka na dvere mojej komôrky, smutná modlitba so Žňuri, ktorá akoby vnímala, že sa tu niečo nie dobré udialo, menej priadla, túlila sa ku mne akoby so strachom z neznáma, nie príliš veľká ochota spojenia labiek k modlitbe, potvrdzovalo, že sa niečo stalo. Bobík bol preč. Nemal kto ohlasovať, keď okolo nášho domu prešiel kominár, či Róm – Rómka, nemal kto v otvorených dverách skákať na mňa tak, že ma niekedy zvalil na zem, olizovať ma v radosti, kde ma zasiahol.

Štafetu by mala prevziať Žňuri, ale vyzeralo to tak, akoby stav depresie na ňu pôsobil viac ako na mňa. Mliečko v miske ostalo nedotknuté – podobne ako aj moje raňajky, ktoré mi studené ako zvyčajne nechutili. Bolo otázne, kto koho má utešovať. Isté je, že som k Žňuri bola pozornejšia, jemne som ju brala do náručia a pritískala si ju k lícam. Žňuri si skrývala hlávku do záhybu môjho krku a zdalo sa, že sa hanbí za svoju slabosť. Modlili sme sa spolu a spomínala som na to, ako Bobík sedel pri posteli a pozoroval nás svojim verným, láskavým pokojným pohľadom, kým sme neskončili. Teraz sme bez svedkov sa pobrali najprv k hrnčeku studeného mlieka a krajcu chleba, aby som demonštrovala Žňuri, že je čas raňajok a priložiac môj hrnček k jej miske s mliekom som jej ukázala čo máme obidve robiť. Žňuri po chvíľke váhania, keď videla ako si ja upíjam z hrnčeka a odkusujem z krajca chlebíka, rozhodla sa svoj mlsný jazýček využiť na chlípanie mliečka z misky. Pochválila som ju, že je poslušná a že mi robí radosť.

Po raňajkách akoby sa zamračilo, všetko ostalo prázdne, smutné bez Bobíka. Nemala som chuť sa vybrať ani do záhrady, nelákali ma ani hojdačky, kopce, ani lúka. Sadla som si oprúc hlavu v rukách na zábradlie na verande a tak som rozmýšľala, ako prekonať tú prázdnotu po Bobíkovi. Žňuri sa pobrala ako pravidelne za myšami a o mňa sa už nezaujímala.

Rozmýšľala som, ako skoro vždy vo chvíľach úplnej samoty, ktoré sa dostavili aj pri Bobíkovi, keď si potreboval oddýchnuť odo mňa, aké by to bolo, keby sa v bráne objavila mamička, keby som miesto ticha z kuchyne začula tlkot pokrievok, hrkot variech, príboru... moja fantázia pracovala aj na druhej mamičke. Čakala som, že si nejaká pani všimne prosbu v mojich očiach a povie mi, že ma chce mať za dcérku. A tak som túžobne očakávala, že sa môže otvoriť brána a za ňou bude stáť splnenie môjho sna. V tom za bránou stála Alica s milým prekvapením. Jej mama mi poslala buchty. Potešila som sa, ale aj tak som sa vyžalovala Alici, čo sa udialo s Bobíkom. Potom sme sa spolu rozbehli do záhrady a hojdačky dostali zabrať.

Žňuri sa vrátila z lovu na myši a mne prišlo ľúto, že som jej nenechala z buchiet ani len na ochutnanie. Alica to vyriešila. Zavolala ma k nim a jej mama sa ma spýtala, či som sa ráno pomodlila, potom ma ponúkla s buchtou, ktorú som schovávala pre Žňuri a tak som dostala ešte jednu. Tá buchta bola pre mňa odmenou nie len za rannú modlitbu, ale aj za ochotu podeliť sa. Takto ma vychovávala aj ulica. Neviem, či to aj Žňuri tak chápala, lebo chcela som od nej, aby aj pred obedom sa so mnou modlila, ale kládla taký odpor, že som to nakoniec vzdala.