Pokračovanie skutočného príbehu „Margarétky“
Tento čas čakania po pytačkách bol pre mňa veľmi významný. Prišiel ten veľký deň, po sobáši v kostole, svadobná hostina, ktorú pripravila moja sestra v ich altánku, kde moja radosť bola spojená nedočkavosťou, aby sme už boli konečne u nás, doma, kde som pripravila prekvapenie – vyzdobila som dom s margarétami. Mamička, keď vošla do domu, prvé čo bolo, sa pustila upratať margaréty. Nezatienilo to moju radosť.
- Od radosti som sa prudko rozhojdala na reťazovej hojdačke na jabloni - reťaze rinčali.
- Prešla som na hojdačku na dverách drevárne – dvere vŕzgali.
- Nasledovala drevená hojdačka – tá škrípala.
- Začala som cvičiť na rebríku – aj ten škrípal.
- Nasledovalo švihadlo a moje odhodlanie, že si svoju radosť z toho, že mám mamičku, za nič na svete nedám zobrať - celý dom dunel. A zrazu tu bola „láska“ – dostala som poriadnu bitku švihadlom, so sprievodom neláskavých slov, že: „buď si zvykneš, alebo utečieš“.
- Posmeľovala som sa: „hlavne, že mám mamičku“.
- Večer po kúpaní som sa utiahla ticho do svojej komôrky a v posteli som po modlitbe rozjímala o tom, čo všetko som vyparatila a rozhnevala mamičku, ktorá ma vzápätí prišla skontrolovať a s veľkým zakáľacím nožom v ruke mi zopakovala: „buď si zvykneš, alebo utečieš a keď niekomu o tomto všetkom niečo len pípneš, tak ti vyšliapem črevá“.
Toto som už nechápala. Veľmi ma to vydesilo, lebo som už zakáľačku zažila, a videla som ako pitvali a vyberali črevá bravovi, ale vyšliapať črevá s takým zakáľacím nožom v ruke, sa mi zdalo desivejšie.
Zaspala som rozhodnutá, že budem dobrá, budem poslúchať a mamička si ma obľúbi a nevyšliape mi črevá, ani nemusím utiecť.
Toto svoje rozhodnutie som aj dodržiavala a mamička moje črevá nechala na pokoji. Polámala na mne niekoľko prútov pre také prečiny, že som si pokrčila alebo zašpinila oblečenie, že bolo treba čakať v obchode na droždie, lebo prišla dodávka červenej mletej papriky a chýr o tom sa veľmi rýchle rozšíril a ľudia ma kvôli droždiu nepustili dopredu. Švihadlo plieskalo po mojom chrbte a dostala som ešte aj s varechou pridané, že som nekúpila aj červenú mletú papriku, hoci som peniaze mala len na droždie.
Splnila som vždy všetko, čo sa dalo, a čo sa odo mňa vyžadovalo. Mamička mi viazala mašle, šila pre mňa, spolu sme plietli svetre, pulóvre, rukavice, čiapky, ponožky aj skladaný kostýmček pre mňa. Zdalo sa, že mám starostlivú, dobrú mamičku.
Kontakt s deťmi (aj s najlepšou priateľkou Alicou) z ulice mi mamička zakázala. Za priateľku mi vybrala svoju krstnú dcéru Marienku, ktorú som ťažko prijímala pre jej odlišný temperament. Hrávali sme sa len s hračkami v mojom z nepálených tehál postavenom domčeku v záhrade. Na hojdačky som ju nepustila, aby aj jej nehrozilo „vyšliapanie čriev“. Že ma ani ona nemala rada, vysvitlo z mojich fotografií, na ktorých mi vyškrabala všade oči a prepichla srdce. (Toto sme si neskôr v dospelosti vysvetlili a odpustili.)
Mamička po roku si ľahla do postele a všetka starosť o domácnosť pripadla mne. (Otecko chodil do práce.) Ráno sa pomodliť, zakúriť, pripraviť raňajky mamičke i sebe, dať lieky mamičke, ísť do školy. Zo školy domov, navariť, potom nakúpiť, upratať a napísať školské úlohy, naučiť sa, pripraviť večeru, pomasírovať mamičku, pomodliť sa a spať.
Ráno som vstávala o štvrtej a stála som v rade na mlieko pred mliekarňou, aby sa mi ušlo aj maslo. Chodila som kilometre k mäsiarovi a čakala v rade, aby sa mi ušlo teľacie mäso pre mamičku a pre nás aké prišlo. Taktiež som chodila skoro ráno na trh, aby som dostala potrebné krmivo pre domácu zver, i zeleninu a ovocie pre nás. S výberom som musela dávať pozor, lebo to mohol byť dôvod na bitku, ktorú som už chápala ako bolestivý trest a krivdu. Zmierila som sa s tým, že mamička ležala v posteli, ale keď ma bolo treba zbiť, vtedy vládala vstať.
Budúci vývoj môjho života sa ťažko odhadoval, kedy som už mala určené teritórium, na ktorom som sa mohla vyskytovať, kde už Alica nemala miesto, margaréty museli ustúpiť drôtenke a kefe na drhnutie dlážky, nemal mi kto pomáhať, ani ma kto ochraňovať, lebo už Bobík nebol, Žňuri mala úlohu len chytať myši, všetky hračky boli sústredené v domčeku pre bábiky – naraz sa toľko zmien ani nedá opísať, lebo sa dotýkali mojej detskej duše, ktorá sa dostala do zmätku, nedokázala som sa zorientovať v sieti toľkej nelásky a stále tu bol ten desivý moment z vyšliapania čriev. Ostala som smutná a svoj smútok som vkladala do svojich detských modlitieb:
„Božíčku môj, zmeň moju mamičku na dobrú. Daj, aby som aj ja bola dobrá, aby mi nevyšliapala črevá, aby som bola šikovná, aby ma mala rada. Zachráň ma pred bitkami, ktoré bolia, urob, aby som sa prestala báť z vyšliapania čriev, aby som sa zase mohla hrávať s Alickou, aby Žňuri mohla so mnou spávať v mojej komôrke.
Mamička moja, bojím sa vyšliapania čriev, bitiek a kriku. Ty to povedz oteckovi, lebo ja nesmiem nič prezradiť, len tebe to môžem povedať, lebo ty si v nebi.
Anjelíčku, môj strážničku, opatruj moju dušičku...“
Obr.: google
Text: Anna Václavová
