Ďalší zo série mojich skutočných príbehov
Klobúk, po neúspešnom pokuse o vyčistenie mi sestra darovala. Už som sa z neho nevedela tak tešiť. Toľko nešťastia, žiaľu a smútku sa s ním spájalo! Okrem toho, keď som si ho nasadila, mi padal na nos a nemala som k nemu kabelku.
Moja pozornosť sa sústreďovala na tetu, ktorá k nám prišla s 3 ročnou, rovnako starou dcérou ako som bola ja, s Maňou. Ešte väčšiu pozornosť im venoval otecko a to ma postavilo do pozície ohrozenia.
Maňa spí s tetou a s oteckom v ich izbe, ja ostávam sama a stále čakám, že ma mamička príde ochrániť a zbaví ma strachu z tmy.
Maňu teta češe tak, že má hlávku sklonenú v tetinom lone, mňa kmáše hrebeňom po stojačky. Ak protestujem, nasledujú prudké postrkovania a buchnáty do chrbta. Plač je tlmený tetinou rukou na mojich ústach.
Maňa mi berie hračky, a aj o klobúk bojujeme, kým mi ho teta nevezme a ma sním nevybije. Časom som si uvedomila, že si musím dávať pozor, ak nechcem dostávať bitky a mať zapchávané ústa - musím všetko dovoliť a nechať Maňe. Ani so svojím psíkom Bobim nemám dovolené sa hrať. Bobi je priviazaný v búde, lebo sa ho Maňa bojí.
Už nepočujem svoje meno vyslovované milo a s láskou, už som len okrikovaná . S bolesťou sledujem, ako si teta berie Maňu do lona, objíma a bozkáva ju a jej meno vyslovuje s nehou a láskavo, bez nevrlosti.
Mamičkine miesto je prázdne. Márne by som sa snažila hľadať jej ramená. Otecko keď príde z roboty, viac pozornosti venuje tete, na mňa mu ostáva málo času. To, ako to so mnou vyzerá celé dni, nemá ani tušenia.
Maňa dostáva od tety zákusky nádherne žlté, s červeným lekvárom, so šľahačkou a čokoládou. Moje okraje koláča sú pripálené, bez krému, bez lekváru. Nezaslúžila som si iné, lebo som umrndžaná, stále sa vypytujem, kde je moja mamička, neposlúcham, lebo nechcem opustiť miesto pri mamičkinej posteli, kde čakám, že ma pohladí po hlávke a pobozká na čelo, že ma ochráni od kmásania vlasov, buchnátov a prudkého postrkovania. Prezrádzajú ma vyhasnuté, smutné oči, ktoré si všimnú súrodenci a susedia.
Na ich argumenty, tetu s Maňou otecko pošle preč. Mňa si zoberie k sebe sestra Elka.
(1943) Ráno nás zobudili silné výbuchy. Elka rýchle vzbudila deti, synovcov Tibora a Laliho (o 1 a 2 roky mladší odo mňa) a utekali sme modliac sa cestou, do pivnice. Za chvíľu sa pivnica zaplnila susedmi, aj zo vzdialenejších častí ulice, lebo prišli o dom pri bombardovaní.
Na druhý deň si prišiel pre mňa otecko aj s novou vychovávateľkou. Dlho som atmosféru domova nevychutnávala, lebo aj tu sa ozývali výbuchy, čoraz silnejšie a čoraz bližšie nášho domu, tak sme sa sťahovali do pivnice, ktorá sa za chvíľu zaplnila susedmi, ktorí pivnice nemali.
Napriek tomu, že som s klobúkom už zažila toľko nepliech, nosila som ho stále so sebou aj s plyšovým psíkom. V pivnici sa stal pobavením, niektorí si ho dávali na hlavu a tak komicky, že aj v tejto situácii strachu zaznel smiech. Dlho netrval, lebo sa otvárali dvere na pivnici a prišli vojaci. Niekoľkí sa ešte zmestili medzi nás, tak, že deti si dospelí zobrali na kolená. Sedeli sme v kruhu, v strede bol krížik a zapálená sviečka a všetci sme sa modlili. Aj vojaci sa pridali, hoci nehovorili našou rečou, situácia im bola jasná. Jeden z vojakov rozdelil nám deťom čokoládu a mňa si zobral na kolená, hladkal ma po hlave a pobozkal na čelo. Doma mal dcérku v tom istom veku, ako som bola ja. Dojatiu sa nevyhol ani otecko, ktorý práve prišiel medzi nás a i keď to vyzeralo, že bude musieť sedieť v strede, ľudia sa potlačili a otecko sedel vedľa mňa. Bol prekvapený, že som sa hneď nepýtala do jeho náručia. Vojakova čokoláda a pozornosti si ma získali a boli náhradou za prežité obdobie.
Napriek vojne, zvukov bombardovania a výbuchov mín, som bola šťastná, že ma niekto hladkal po vlasoch a bozkal na čelo ako to robila mamička. Nie, žeby ma otecko nemal rád. On však bol viac zamestnaný starostlivosťou o mňa, a na prejavovanie nehy mu ostalo málo času.
obr. google beautiful
text: Anna Václavová