Nábožnosť je harmónia seba samého s Bohom, okolím, so samým sebou, nábožnosť je život v láske.
Nie čas a miesto sú rozhodujúce ako sa vyvíjame, ale ako počúvame, vidíme a konáme v láske, porozumení, ako ochotne vystierame ramená, otvárame dlane. To neznamená, že sa nemáme mať na pozore.
Často sa stáva, že druhá strana počúva len jedným uchom. Hlavne v prípadoch, kedy ide o ohováranie – osočovanie tretej osoby, často sa argumentmi ohovárača necháme tak ovplyvniť, že mu pritakáme a lož, podvod, klamstvo a intrigy majú zelenú. Potom sa ešte ťažšie napráva nespravodlivosť. Čestný, charakterný človek má malú šancu sa sám obrániť proti ohováračovi. Záleží na tom, kto takéto ohováranie podporuje počúvaním. Pri počúvaní intrigána je rovnako dôležité si uvedomiť, že ako ten človek hovorí zle o druhom, práve tak zle môže hovoriť o mne; keď klame v malom, klame aj vo veľkom. Pri týchto zásadách sa dá zabrániť pádu spravodlivého. Keď sa rozbehne kolotočohováračiek a intríg zároveň, možno sa ti všetci otočia chrbtom, ale neboj sa! Boh vidí skutočnosť a len na tom záleží. Pravda zvíťazí a čestní ľudia ju rozpoznajú. Často ale stačí jedna veta: "Nie je tu, nehovorme o ňom (nej)", aby sme sa vyhli zraneniam, aj vlastným, lebo nikdy nemôžeme vedieť, či ten, kto hovorí nám o niekom, nezopakuje to o nás niekomu.
Úprimnosť vzťahu a sila lásky sa nemeria v priestore ani v čase. Dôležité je, aby sme neostali hluchí na volanie. Ďakujem každému, kto ma nenechá bez odpovede.
Veriaci nemá problém prejaviť svoj pozitívny vzťah s radosťou a úsmevom voči nikomu, lebo má v srdci lásku, ktorá miluje každého rovnako - i nepriateľa. Ak je v nás skutočná láska, umocnená prítomnosťou Boha v našom srdci, nie je problém práve v mene tejto lásky taktne upozorniť aj na to, tak, aby sme nezranili, v čom druhá strana koná zle. Je povinnosťou kresťana aby svoje postoje vedel obhájiť a nenechal sa manipulovať zlom. Skutkami nie sú len fyzická pomoc, dávanie almužny, ale aj slová.
Žiarlivosť a závisť zabíja lásku nielen v partnerských vzťahoch, ale i v priateľských a vo všeobecnosti i v medziľudských vzťahoch. Toto nie je len úvaha, ktorá sa mi prehnala hlavou a napadla ma len dnes, ale je to myšlienka, s ktorou žijem, zápasím a čelím jej podľa svojich chabých síl. Keby sme si viac vážili seba, menej by sme žiarlili. Keby sme rozvíjali talenty, ktoré prirodzene máme, menej by sme závideli. Keby nebolo našej pýchy, uskutočňovali by sme len dokonalé Božie plány.
A zase začínam... Môžem svoje kroky usmerniť, aby som bola dokonalejšia - pokornejšia: „Mala viac lásky, menej posudzovala; mala viac trpezlivosti, menej sa rozčuľovala; mala viac veľkodušnosti, menej odmietala; viac dôverovala, menej si domýšľala; viac chápala, menej opovrhovala; viac odpúšťala, menej súdila; viac sa usilovala, menej leňošila; viac konala, menej sľubovala; viac pomáhala, menej očakávala; viac sa modlila, menej hovorila; mala viac úcty, menej urážala; mala viac radosti, menej sa sužovala; viac na Boha, menej sa na seba spoliehala.“
Nekráčam sama; sprevádza ma Otec, Syn, Duch Svätý a Nebeská Matka Panna Mária. V ich tieni snáď pochopím ako získať pokoru, ako vidieť ľudí a veci okolo mňa, že sú dokonalé bez môjho pričinenia, že som len bodkou v celom procese budovania života.
