Skutok bez lásky je bezvýznamný - viera bez skutkov je mŕtva... | Skutky nekonám z povinnosti, nekonám ich preto, aby som si dokazovala sama sebe svoje schopnosti, svoju silu viery. Skutky sú plodom rozpoznanej Božej lásky. Ako veľmi dokážem milovať, tak veľké skutky dokážem vyprodukovať. A je jedno aký cieľ majú moje skutky, lebo pramenia z Božej vôle a prijímam ich v rovnakej intenzite, akú mi Boh nadelí. Od detstva som bola vedená k láske k Bohu, Ježišovi, k Panne Márii, k veľkej úcte kňazstva, reholí, ku kostolu, hrobom a celkove ku všetkému, čo Boh stvoril a obklopuje život vo viere. Žila som v znamení výrokov: „Na svete sú 3 malinké kľúčiky, ktorými môžeš otvárať všetky brány sveta - nezabudni, že sú tri: ďakujem, odpusť a prosím. A nezabudni, že tvojim svätým a neporušiteľným vlastníctvom je to, čo si vlastnou užitočnou prácou, bez zásahu iných nadobudneš. Nikdy nepoľav v sile svojej viery, neopúšťaj svojho Boha, Ježiša Krista, Pannu Máriu a svojho anjela strážcu. Na pomoc vždy volaj ich a svoju skromnú cnosť, len oni ušetria tvoju krásu od predčasného vädnutia, len oni ťa ochránia pred ronením sĺz, sklamaní, len oni zachránia tvoju česť pred pádom“. Ako 8 ročná som sa dostala do nemocnice s otravou po zranení nohy bez ošetrenia. Ošetrovali ma rehoľné sestričky a tie ma priviedli k hlbšiemu poznaniu viery a života v láske. Zamilovala som sa do ich skutkov lásky tak, že som sa stala sestričkou – zdravotnou sestrou. V období dospievania som sa zase dostala do nemocnice (ekzém rúk po poľnohospodárskej brigáde). A zase to bola rehoľná sestrička, ktorá ma po zakolísaní priviedla späť do náručia Boha. A do tretice: zase hospitalizácia kvôli ekzému rúk – ďalšia rehoľná sestrička a môj manžel (vtedy ešte len môj „chlapec“) ma zachránili od vplyvu Jehovových svedkov. Manželstvo, z ktorého sna som nikdy neprecitla. Vdovstvo – Božie milosti, ktoré ma chránili pred zúfalstvom. Manžel zomrel rok po diagnostikovanej rakovine pľúc. Nezbadali sme to, lebo pred tým sme sa spolu starali o mladšieho (vtedy 24 ročného) syna, chorého na rakovinu lymfatických uzlín v pľúcach a v krku. Nebolo to ľahké a zmenilo nás to oboch a bol predpoklad, že manželov úbytok na váhe je toho dôsledkom. A Boh sa stále pripomínal. Popri starostlivosti o chorých v rodine, ešte zamestnaná, stíhala som pomáhať kostolníčke, predmodlievať sa ruženec v kostole, raz týždenne upratovať kostol, navštevovať a počúvať katechézy, založiť spoločenstvo, vtedy s názvom „Mariánske kňazské hnutie“, po manželovej smrti som sa stala členkou spoločenstva Neokatechumenát. Tak, ako vnímam celý svoj život, Boh ma zahŕňal bez prestania svojím požehnaním, moje kroky viedla a sprevádzala milosť Svätej Trojice – Otca -Syna a Ducha Svätého a ostala som pod neustálou ochranou Panny Márie. Boh, aj keď som ho zradila, odvrátila sa od Neho, zavolal ma späť, poslal mi ľudí na pomoc, a môj anjel strážca nezabudol na plnenie si svojich povinností. Ďakujem a prosím, nech moje srdce sa nakláňa vždy k láske, moje skutky nech vždy z nej pramenia a moja viera sa nimi upevňuje. I keď sú to len bežné každodenné drobnosti. Možno nimi pomáham inému uskutočniť hrdinské činy. Ďakujem Bohu za každú chvíľu života, Ježišovi za každodenný chlieb, ktorým sa môžem sýtiť, Duchu Svätému za svetlo v mojom srdci i v mysli, za slobodu svojich rozhodnutí, Matke Cirkvi, ktorá nám živú vieru ponúka, sviatosťami i sväteninami sprostredkúva a zveľaďuje, Panne Márii za jej ochranu a orodovanie i posolstvá ktorými ma inšpiruje. Za čo prosím? Aby som ostala verná vo viere, neprešľapovala, netápala, ale prijímala Božiu vôľu tak, ako ju chce Boh a nie ja. Aby som Ježišovo učenie si neprispôsobovala sebe, ale ho vnímala a chápala v duchu pravdy, tak ako nám to hovorí Božie Slovo. Aby som rebríček hierarchie hodnôt v živote neaplikovala vo svojom živote podľa svojich potrieb, ale podľa učenia Ježiša Krista. Aby som sa usilovala o život zdokonaľovaný, bojovala proti svojej hriešnosti, milovala na prvom mieste svojho Boha Otca – Syna – Ducha Svätého i svoju Matku Pannu Máriu, Matku Cirkev, so spätnou väzbou, a svojich blížnych i nepriateľov ako seba samú. Odpusť, Pane, moje zanedbania, moju slabosť, neistotu keď mám hájiť Tvoju spravodlivosť. Je mi ľúto každého Tvojho stvorenia, ktoré žije v omyle, ale i toho, kto zámerne s určitým cieľom sa usiluje vyvrátiť Ježišove učenie a Tvoje príkazy, ktorými nám pomáhaš žiť plnohodnotne. Ježiš zomrel za nás, aby nás vykúpil z našich hriechov, ale nie preto, aby sme zotrvali v hriechu, ale aby sme sa usilovali sa hriechu zbavovať a rozlišovali medzi dobrom a zlom. Nechal nám slobodnú vôľu a záleží len na nás, ako sa postavíme k vlastnému životu bez otroctva hriechu. Pomáhaj nám pri tom Pane. Odpusť i tým, ktorí zmanipulovaní počúvajú v omyle mámenie v klame, ktorý vedie k odklonu od pravých hodnôt života, k životu bez skutkov lásky, bez rozlišovania, bez zdokonaľovania. Priveď ich k životu vo viere, usilujúceho sa žiť bez hriechu, v skutkoch lásky, v pokore a pokoji. Jak 2,14-17 Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: "Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. | Ef 2,8-10 Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali. Jakub neprotirečí Pavlovi. Pavol totiž tvrdí, že nie skutky podľa Mojžišovho zákona nás ospravedlňujú, ale viera a milosť Božia. On len chce zdôrazniť, že naše ospravedlnenie závisí predovšetkým na Božej milosti a nie na našich zásluhách, aby sa nikto nechválil ako to píše v 2. liste Efezanom. Nikde však neučí, že sám úkon viery stačí, a nikde nepíše, že dobré skutky nie sú potrebné. Viera totiž nemá byť len nejakým vnútorným presvedčením, ale sa má odzrkadľovať v celom našom živote a prejavovať aj v našich skutkoch. |