Je to reakcia na pravú "dvojtvárnosť", ktorú som poznala v reakciách niektorých "tiež kresťanov", nevynímajúc seba. Tvrdila som, že "nechem, nebudem" mať svoj blog. Ale je tu...
Vietor
Vietor ... tu veje, tam zaveje,
Po páde s bahnom plnej jamy.
A teraz sa pýtam, či odpovedať smiem,
Že som pripravená k láske, k životu vo viere,
Nezaťažená pýchou, nevedomosťou naplnenými hrami,
Vyznať, že verím, mám nádej a milovať chcem.
Či nie práve kolísanie vetra to dokazuje,
Že sa nechávam unášať bludom,
ktoré odvádzajú od skutočnej lásky k Tebe, Pane,
Že tak často pritakávam ľuďom,
len pre svoju ctižiadosť, nakloniť ich k sebe.
Či to nie moju nevernosť dokazuje,
Že bez rozmyslu, bez skutočnej pokory
Sa odkláňam od Tvojho učenia, Ježišu,
Ktoré si zasieval do môjho srdca dlhé - dlhé doby?
A teraz to bez milosti, bez rozmyslu zmietam do prachu
A napĺňam svoje ego škrabajúce sa na roháče ilúzie,
Že si nakloním niekoho, kto tvoje slová tak interpretuje,
Že ma odvádza od skutočnej podstaty života v pokore a láske,
Od viery našich otcov, od učenia Ježiša,
Ktoré nám odovzdal v Božom Slove,
Ktorým nás živí, sýti a napája už tisícročia.
Len preto, že sa niekto neprispôsobuje,
Nevie slúžiť láskou, ktorá živí jeho srdce,
Nechce plniť Božie slová, ktoré jeho svedomie počuje,
Prekrúca, prikrášľuje, z kontextu vyťahuje,
Ale jeho hriešnosti, nelásky, pýchy ho nezbavia.
A teraz sa pýtam: „Je moja láska ozajstná?“
Keď prijímam sladké mámenie prísľubu večnej lásky
Bez toho, aby som ja musela lásku dávať,
Vedela rozlíšiť, poznať svoju hriešnosť,
Do života kvalitu, dobro, pokoj a lásku vnášať.
Svojimi skutkami, čistým srdcom, v pokore,
Očistená od hriechov obete prinášať.
Ďakujem za túto chvíľu prebudenia,
Kedy som sa so srdcom plným nádeje a viery
Zo sna odvádzajúceho od Teba Bože, prebrala.
Ty si Cesta, Pravda a Život, s tebou chcem kráčať.
Pokorná, malá, milujúca,
Tvojmu učeniu verná.
A vietor nech si veje a zavieva,
Mne Tvojej veľkej lásky, stačí jemný vánok,
Keď v mojom srdci Tvoje volanie zaznieva,
K životu v plnosti, nádejí, viery a nesmiernych lások.
Často sa prichytím, že súdim. Ako i teraz.
Začala som písať úvahu miesto niekoho, koho sa to týka.
Chcela som prežiť precitnutie blúdiaceho človeka nie raz...
Ten človek je tu, cíti, smeje sa, plače, dýcha.
Verím že uzrie a spozná tu svoj pravdivý obraz.
Pochopí, ak sa pokorí a nebude jeho pánom pýcha.
Hodnotiť, ako to bude v nebi, kto bude ako spasený.
Odmietať plač, nárek pozostalých tu na zemi.
Obety v omši, v modlitbách prinášané za duše v očistci,
Takou istotou, akoby už bol niekedy v nebi.
Môžem mať iný názor, môžem sa častejšie mýliť,
No nemám právo vtĺkať názory proti Cirkvi a ešte sa tým pýšiť.
A vietor už nevanie, ale fičí, rúti sa sťa uragán.
Zmieta vieru, nádej, lásku - všetko čo mu v ceste stojí.
Zatláča falošnosťou, klamstvom, závisťou srdcia k hlbinám
A sebavedomím, s istotou zapiera, že sa v skutočnosti bojí.
Potrebuje na zakrývanie svojho strachu sebaklam,
Že sa nemýli - preto proti pravde brojí.
Nepripúšťa, že modlitba, život v pokore a láske
Je zdrojom sily a istoty jeho života.
Predstiera, vytvára o sebe obraz statočnosti zahalený v maske.
Nedbajúc, že raz sa bude zodpovedať, keď sa ho Boh opýta:
„Kde si nechal porozumenie, štedrosť, odpustenie život v láske?“
Keď sa hovorí o tom, že Ježiš z hriechov vykúpil ťa,
Nesmie sa zamlčať, že život v pokore, bez hriechu podstatný je.
Viem, že bojujem s hriechom, že musím slabosť premáhať,
Ale Božia milosrdná náruč včas zachytí ma, keď budem padať.
