Ďalší z mojich príbehov zo života (v poradí nasledujúci príbeh by mal byť, „Facka“, ktorý som publikovala 8.4.2014).
Prežívala som ďalej svoje detstvo vo vedomí, že som milovaná „bez facky“ a bez Bobíka, a i keď vedľa mňa práve nikto nie je, tak ako povedal otecko, nie som sama, lebo je pri mne vždy a všade Pán Boh, Panna Mária, anjel strážny a z neba sa na mňa pozerá mamička. Okrem týchto strážcov nespúšťali zo mňa svoje oddané pohľady, donedávna ešte aj môj psík Bobík a prítulná mačička Žňuri.
Začala som chodiť do školy. Bola to Kláštorná škola Saleziánov, kde ma učili rehoľné sestričky. Prvý deň do školy ma odviedla sestra Elka. Ďalšie dni ma budila susedka a do školy som sa vychystala sama. Po príchode do školy ma učesala sestrička a hľadala vši, ktoré sa čoskoro objavili, a bolo nás takých viacerých, ale mne sa sestrička dôslednejšie venovala, aj ma ostrihala a po vyučovaní ma zobrala so sebou do kláštora, kde som dostávala obed, a pred obedom som musela zhltnúť lyžicu rybieho oleja. Neprotestovala som, lebo som nechcela stratiť priazeň sestričiek, ale najradšej by som to vypľula. Sestričky boli ku mne vždy milé, usmievavé, pozorné, prejavovali mi lásku. Mala som ich aj ja veľmi rada, aj tie, ktoré ma nútili zhltnúť rybí olej, veď po tom vždy nasledovala nejaká sladká odmena. Keď nie iné, objatie, krížik a božtek na čelo. Dlho táto idyla nepokračovala, lebo zrušili našu Cirkevnú školu, sestričky niekde odsťahovali, a bola som podľa rajonizácie preradená do štátnej školy.
Mala som šťastie v učiteľke, ktorá mala mimoriadne krásny vzťah k deťom. Sama mala 3 deti (2 dcéry a syna). Všimla si ma. Každé ráno, po modlitbe, nechala triedu nastúpiť do kola, mňa postavila do stredu a spievali mi: „Hanka, modrooká, nesedávaj u potoka...„. Cítila som, že je to pozornosť voči mne, ale som nechápala, prečo práve ja som takto poctená, keď je okolo mňa toľko modrookých dievčatiek s krásnymi mašľami vo vlasoch a s volánikovými zásterkami. Prijímala som to v tichosti, s vďačnosťou, bez otázky. (Otecko ma učil, že nie je dobré sa veľa vypytovať, že sa patrí nechať ľudí, aby sami povedali čo chcú. A zdôrazňoval mi: „Zapamätaj si, že všetky srdcia sa otvárajú tromi malinkými kľúčikmi: „ďakujem, prosím a odpusť“!).
Pani učiteľka to vyjadrila skutkami. Brávala ma k nim na obed a bola ku mne mimoriadne láskavá, pozorná a trpezlivá.
To, ako sa mi otecko venoval po duchovnej stránke, z môjho vtedajšieho, ani terajšieho hľadiska nemalo medzere. Spoločné modlitby, rozprávanie biblických príbehov, prenesené do detskej reči, aby som im rozumela, kládol dôraz na úctu a lásku k Bohu, k Svätej Trojici, k Panne Márii a k Cirkvi, pravidelné návštevy kostola, kde ma brával aj krstný otec, ktorý bol kostolníkom.
Otecko, keď sa vrátil z roboty, mal plné ruky práce okolo domácnosti a jeho sortiment varených jedál bol veľmi obmedzený. Nebol nejakým zvlášť odborníkom - kuchárom pre dieťa, z jeho sortimentu chýbali palacinky, kašičky, pudingy, zákusky či koláče...atď. Boli to jedlá, ktoré sa dali zohrievať, ktoré zasýtili a nebolo treba viac chodov (strukoviny s údeným mäsom, domácimi klobáskami, guláše, halušky... atď.) . Skončilo sa to tým, že som odmietala prijímať varené jedlá, a chod mojich jedál sa obmedzil na nejaké ovocie, mlieko, smotanu a čokoládu - žiadne varené jedlo.
Aj tento problém sa na určitý čas vyriešil. Mala som spolužiačku Evičku, ktorá bývala na kraji mesta v krídle starého kaštieľa, ktorý dakedy patril im, ale teraz slúžil ako sídlo strojno-traktorovej stanice mesta. V širšom okolí nebývala rodina s deťmi vo veku Evičky, tak na radu učiteľky jej rodičia ma brávali spolu s Evičkou zo školy k nim, kde nám ich služobná, (ktorá im mimochodom poskytovala svoje služby bezplatne), pripravovala obed, ktorý mi chutil a vlastne, som robila všetko tak, ako Evička. Neskôr na moje prekvapenie, som v mnohom bola dávaná za príklad pre Evičku. Delili sme sa o všetko, hračky, školské potreby, aj o šatník. Rozumeli sme si. Popoludní, potom, keď sme si už urobili domáce úlohy, ma odvádzali domov. Stalo sa mi, že ma brali domov aj na traktore. Spomínam na to ako na dobrodružstvo. Bolo to nádherné obdobie môjho detstva. Netrvalo dlho, lebo Evička s rodinou sa museli vysťahovať z priestorov kaštieľa a dostali náhradné ubytovanie v jednoizbovom byte v strede mesta. Ochorela im služobná - Evičkini rodičia aj za asistencie Evičky, sa o ňu starali do konca jej života. Na mňa už neostal čas ani priestor.
Zase som zostala sama so svojimi vzdušnými zámkami, už bez Bobiho. Len Žňuri mi priadla svoju pieseň lásky, ja som na oplátku sa snažila ju naučiť modliť sa so mnou so zloženými rukami. Nemôžem potvrdiť, že by mi bola vďačná! Za to ja som sa tešila z každej sekundy, v ktorej vydržala mať predné labky zdvihnuté a spojené k modlitbe. Nepamätám sa už presne, ale tento čas strávený v modlitbe so Žňuri bol časom tichej radosti, pokoja a lásky. Nikdy som ju nevynechala. V škole sme sa pred vyučovaním vždy pomodlili Otčenáš a ja som prvýkrát sa ohradila, že ja som sa už modlila doma so Žňuri. Nasledoval smiech detí, ale sestrička upokojila atmosféru pochvalou, že prvá v poradí je u mňa modlitba a pokračovali sme svorne spoločne v modlitbe Otčenáš!
obr. google
text: Anna Václavová
